Najoptimistickejší boli sovietski spisovatelia science fiction. Napríklad v cykle „Poludnie“ od bratov Strugackých ľudstvo už začiatkom 21. storočia dobylo slnečnú sústavu a v roku 2017 sa začalo vážne pripravovať na medzihviezdne lety. Pokiaľ ide o samotnú Zem, potom na nej (súdiac podľa románu „Dravé veci storočia“) do roku 2020 takmer úplne zvíťazila chudoba, bola vytvorená medicína schopná liečiť takmer všetky choroby a vďaka automatizácii sa ľudstvo takmer úplne zbavilo potreby ťažkej práce: dokonca aj o každodenné domáce práce sa starajú automatizované inteligentné domy.

Rozlet fantázie západných spisovateľov bol o niečo skromnejší: Arthur C. Clarke vo Vesmírnej odysei 2021 opisuje cestu na Jupiter ako cestu na hranici ľudských možností. Vo svete Odysey však už bol dobytý Mesiac a vytvorená plná umelá inteligencia – úspechy, ku ktorým sa ľudstvo približuje až teraz.

Ďalším kultovým sci-fi dielom, ktoré sa odohráva v súčasnosti (presnejšie v roku 2021), je román Philipa K. Dicka „Snívajú androidi o elektroovanoch“, ktorý bol neskôr použitý ako predloha pre film „Blade Runner“. Podľa Dicka by sme v súčasnosti mali byť schopní vytvoriť autonómne roboty s umelou inteligenciou na nerozoznanie od živých bytostí, ako aj založiť kolónie na Marse. Pravdaže, toto všetko sa deje v čase, keď je biosféra Zeme takmer úplne zničená následkami svetovej vojny.

V slávnom filme z 80. rokov „Návrat do budúcnosti“ je však realita roku 2015 oveľa pozitívnejšia a nápadne sa líši od skutočného roku 2015. Ak sa dá filmu veriť, pred 10 rokmi sme museli zvládnuť antigravitáciu, riadenú termonukleárnu syntézu (reaktor „Mr Fusion“, ktorý dodáva energiu stroju času), robotiku a mnoho ďalšieho. A jedna z „funkcií“ filmu, inteligentné oblečenie, prispôsobené parametrom nositeľa, naznačuje vysoký stupeň rozvoja nanotechnológií.

Prečo sa stalo, že autori sci-fi z relatívne nedávnej minulosti tak zle odhadli rýchlosť technologického vývoja? Mnohí fanúšikovia science fiction to zvyknú pripisovať tomu, že ľudstvo „zle odbočilo“, keď sa sústredilo na spotrebné, a nie základné veci. Zhruba povedané, uprednostňovanie iPhonov pred letmi na iné planéty.

S najväčšou pravdepodobnosťou je to však inak. „Zlatý vek vedeckej fantastiky“ spadá do 50. – 70. rokov 20. storočia, keď ľudstvo žilo v ére vedeckej a technickej revolúcie s charakteristickým vysokým tempom rozvoja v súvislosti s množstvom prelomových objavov v mnohých oblastiach poznania. A práve na pre tú dobu charakteristickom tempe rozvoja technológií fantasti stavali aj svoje očakávania. Žiaľ, nebolo im súdené naplniť sa: veda sa vyvíja nelineárne a mnohé veci, ktoré sa mohli zdať ľahko dosiahnuteľné, v praxi narážali na nezjavné, ale preto nemenej ťažko prekonateľné technologické prekážky.

Teraz sa však zdá, že sme na pokraji prelomu porovnateľného s tým, ktorý sa odohral v minulom storočí, v ére prvých letov do vesmíru.

Súvisí to s rozvojom umelej inteligencie a robotických technológií.

To otvára obrovské perspektívy pre rozvoj ľudstva, ale nesie so sebou aj grandiózne nebezpečenstvá.

Beletria je bohatá na apokalyptické scenáre budúcnosti, v ktorých sa technológie využívajú na sebadeštrukciu ľudstva alebo sa dokonca vymknú spod kontroly ľudí.

Najznámejšou takouto zápletkou je film Terminátor, kde umelá inteligencia vyhlásila vojnu ľuďom.

Existuje však aj poviedka už spomínaného Philipa K. Dicka „Druhý model“, ktorej dej obsahuje paralely so súčasnou vojnou na Ukrajine. Opisuje vojnu medzi Sovietskym zväzom a silami OSN pod vedením Spojených štátov. Sily OSN vytvárajú bojové roboty známe ako „pazúry“. Aby im zabránili útočiť na svojich vojakov, tí dostanú špeciálne náramky. „Pazúry“ sa vyrábajú v plne automatizovaných továrňach riadených robotmi. Postupne sa však roboty vymknú spod kontroly a začnú vytvárať dokonalejšie modely, ktoré zabíjajú všetkých ľudí bez ohľadu na to, na ktorej strane bojujú.

Vo všeobecnosti môže vývoj technológií naozaj viesť k veľmi rôznym výsledkom. A je na samotnom ľudstve, aby sa rozhodlo, ktorým smerom sa bude vyvíjať – rozvojom alebo deštrukciou.