V čudnej, ťažkej a zložitej celosvetovej atmosfére už rok trvajúceho boja proti hrozbe pandémie, a s tým súvisiacich obmedzení budeme prežívať vrcholné sviatky nášho Vykúpenia. Už tie minulé sme boli nútení prežiť bez ich náležitého slávenia v chrámoch a v rodinách a podobne sme prežívali väčšinu nedieľ a sviatkov a tak budeme nútení asi sláviť aj tie, na ktoré sa pôstom pripravujeme.

Niekedy mám dojem, že  súčasná proti pandemická situácia sa zameriava  zvlášť  proti kresťanskému  spôsobu prežívania života, proti ľuďom, ktorí sa usilujú  k životu využívať  zdravý rozum a usilujú sa žiť slobodne. Myslím si, že aj súčasný krízový stav  je možné prežiť a úspešne ho zvládať vďaka vzťahu s Bohom, s ľuďmi, tvorivému životu a kontaktu s prírodou.

Práve kresťania a hodnoty, ktoré prinášajú do života sveta, sú v súčasnosti terčom útokov. Denne sme svedkami akýchsi chaotických, neúspešných opatrení, ktorých prínos je v nedohľadne a život sa nám čoraz viac komplikuje a zamotáva, sme  obmedzovaní v našich základných slobodách, zavretí vo svojich domácnostiach, uteká nám čas, zmenšujú sa  zásoby, financie a strácame dôvody k radosti,  spokojnosti aj pokoj.

My kresťania sme nútení žiť bez normálneho prístupu k sviatostiam, bez bohoslužieb a spoločných modlitieb, mnohé sa z reality prenáša do virtuálneho sveta, kde je  určitá ponuka, ktorý však prináša tiež viaceré riziká a ohrozenia. Je  ťažké hľadať, formovať a nachádzať v súčasnosti  kresťanskú identitu. Zažívame krízu viery, aj krízu Cirkvi, osobitne úpadok  jej života, ktorý nastal po 2. Vatikánskom koncile, paradoxne viac v krajinách kde žila v slobodných podmienkach, ako v prenasledovaných, ale po získaní slobody ho môžeme naplno vidieť aj v našich krajinách a veľmi intenzívne pokračuje aj v súčasnosti.

Zakiaľ sme snívali sny o svetlej budúcnosti, angažovali sa v čudných aktivitách, deštruovali sa základy morálky, slušnosti, normálneho, šťastného, pokojného, úspešného, zdravého, tvorivého života. Dnes sme svedkami  chaosu a nezodpovedného konania mnohých, ktorí preberajú moc v spoločenských aj cirkevných úradoch, obmedzovania základných práv a slobôd, ohrozenia nášho zdravia a života. A my namiesto pokory a poklony pred Bohom, uznania jeho majestátu si tvoríme nové ideály, sny, náboženstvá a veríme svojim predstavám,  že čím skôr bude lepšie, že ten raj na zemi sa nám podarí vybudovať a už stačí len malý krôčik a on príde.

Mne sa zdá, že nám k tomu chýbajú reálne predpoklady, možno sa mýlim, ale skôr sa cítim v apokalyptických časoch.  V posledných týždňoch odznelo v  médiách, že Portugalsko ako 7. krajina sveta uzákonila eutanáziu a Argentína umelé potraty. Celé je to prijímané s mlčaním a pochopením väčšiny, aj autorít sveta a Cirkvi. Veď máme demokraciu a tú treba budovať, chrániť a upevňovať. Čo na tom, že s ňou prichádza aj demagógia a hrozí nová totalita, ktorá môže byť ešte horšia než tá, s ktorou sme sa rozlúčili u nás v novembri 1989. Asi sa zbytočne čudujem, veď to  len zákon sa dostáva do súladu so spôsobom života a túžbou väčšiny, ktorá si chce žiť po svojom a nepraje si aby ju obťažovali kresťanské názory a dáva nám to, tej hŕstke čudných, ktorí sme presvedčení že je možné dnes žiť podľa Božích a evanjeliových zásad a  takýto život môže znamenať záchranu pred súčasnými ohrozeniami, patrične najavo. Väčšina  zákonmi i životom popiera a búra pravidlá, na ktorých vyrástla naša civilizácia a vytvára si nové…

Ak sme  sledovali pred pôstnym obdobím liturgické slávenia, aspoň cez médiá, čo nám zatiaľ prísne sliediace oči udavačov dovolia, pretože žiadna osobná účasť na liturgií nebola na Slovensku možná, mohli sme často krát počuť v nedele i v všedné dni, čítanie z Markovho evanjelia, kde Ježiš uzdravoval mnohých svojich súčasníkov na duši i tele. A čo viac si môžeme dnes priať v čudnej situácií a čo viac potrebujeme,  ako zdravie? My ale chceme viac veriť vlastným názorom a predstavám, čudným odborníkom, politikom bez zodpovednosti, morálky a slušnosti, “moderným kresťanom a teológom” popierajúcim dvetisícročnú prax Cirkvi a niekedy aj Božie zákony,… že bude lepšie, dobre, výborne, len na základe našich prianí, predstáv, predpokladov a riešení, aj keď budeme žiť bez Boha v našich osobných, rodinných, spoločenských, národných, cirkevných životoch, vzťahoch, aj vtedy ak   nevylúčime hriech z nášho života a nebudeme konať pokánie a neobrátime sa k Bohu.  Že Pán Boh nás nemôže opustiť ani keď mi odmietneme jeho…

Akosi rýchlo sa v našej spoločnosti vytratil kredit kresťanov získaný v rokoch totality. Akosi rýchlo sa vytratila  ich sila z verejného, spoločenského, národného, rodinného života a vytráca sa aj z kostolov, kam vlastne už rok nemáme právo slobodne prichádzať. Mnohí  potrebujú ešte kresťanov využiť, keď im to vyhovuje, mnohí z nich žijú, ale zároveň   ich  ponižujú, vysmievajú, oslabujú… Mnohí sa kresťansky tvária, lebo im to ešte vynáša. Ak kresťania nebudú soľou, svetlom, kto potom? Kto  bude udávať smer a orientáciu? Akú budúcnosť chceme bez Boha? Naozaj si myslíme aj teraz počas Veľkonočných sviatkov, že si vystačíme s ľudskými riešeniami, ak Boha celkom odstránime z nášho života, ako sme toho často svedkami vo svojom už veľmi blízkom okolí? Veľkonočné sviatky sú sviatkami Života. Ježiš po umučení a potupnej smrti na kríži vstáva ako slávny víťaz z mŕtvych. Pravdu, Dobro, Lásku, Spravodlivosť, Slobodu, Krásu… je možné umlčať len dočasne. Ona vždy zvíťazí. Len ona dáva zmysel životu. Ježiš pozýva aj nás k účasti na jeho živote a vzkriesení. Je na nás na ktorú stranu sa dáme, akou cestou života pôjdeme. Či uveríme propagande a demagógií mocných a bohatých, tých ktorí využili svoju moc na to aby Ježiša umlčali, ponížili, umučili a ukrižovali a už dve tisícročia sa tak správajú k jeho nasledovníkom, alebo jemu. Víťazmi môžeme byť jedine s ním.

Prajeme Vám napriek všetkému radostné a požehnané Veľkonočné sviatky.

Ľudovít Košík