Blog Martina Ribára: Keď Rambovia plačú – nedodržaný sľub

Vianoce sú zvláštne magické obdobie roka. Všetci sú empatickejší, milší, viac myslia na ostatných a hlavne na svojich najbližších, Vianoce sú, a mali by byť najmä o tom, že je rodina spolu.

Rambo. John Rambo. Hlavný hrdina béčkových akčných filmov. Rambo je tvrďas – všetko zvládne, všetko vydrží. Bolesť je pre Ramba nič, sám si bez problémov zašije ranu, tú predtým vypáli ohňom. Pre Ramba nie je nič nemožné. Vianoce a Rambo – to nejde dokopy. Ale nebojte sa, nezbláznil som sa, čítajte ďalej.

Tatik, ty si náš Rambo

Tatik, ty si náš Rambo – vraveli mi niekedy moji synovia. Predtým. Nie som dokonalý otec, ani dokonalý manžel. Som vo veku, keď si viem sám sebe naliať čistého vína a priznať si vlastné chyby a zlyhania. Okrem toho, dokonalý otec či manžel neexistuje. Nikto nie je dokonalý.

Snažil som sa byť dobrým otcom a dobrým manželom. Vždy som túžil po rodine, deťoch a splnilo sa mi to – mám úžasnú manželku a troch synov. Ako v rozprávke.

Napriek tomu, že predtým som sa živil ako advokát, najmä trestný advokát, čo je časovo náročná profesia, vždy som sa snažil čo najviac starať o rodinu – a tým nemyslím len to povestné „zarábanie peňazí“. Nakupovanie, upratovanie, varenie a starostlivosť o deti pre mňa nikdy neboli problémom, naopak, vždy som si to užíval, snažil sa pomôcť manželke, lebo napriek mojej snahe bola aj tak väčšina starostlivosti vždy na jej pleciach (ženy si treba preto vážiť, len to my muži niekedy nevidíme).

Každého z mojich troch synov som od príchodu z pôrodnice kúpaval, bol to taký náš rituál: okúpkať, natrieť olejčekom a vymasírovať. Ani kŕmenie či prebaľovanie nebol problém, naozaj som si to užíval. Také to klišé, že toto má robiť žena, som nikdy neuznával. Pojem materská dovolenka nemá nič spoločné s dovolenkou: materská starostlivosť je veľmi náročná, ženy toho majú jednoducho priveľa, a mňa tá starostlivosť o deti bavila a baví. Hrať sa s deťmi, čítať im, ukazovať im svet, neskôr sa s nimi učiť, viesť ich k láske ku prírode, k športu – to ma napĺňalo a bavilo, a tak je to aj dodnes.

Rambo – tak ma videli moji synovia. Tatik, čo tu bol pre nich vždy, keď potrebovali. Tatik, čo všetko zvládne. Tatik, na ktorého sa môžu spoľahnúť. Tatik, čo všetko vydrží. Tatik, čo má veľké svaly, čo chodí veľa cvičiť, tatik, čo si na kimono viaže čierny opasok, tatik čo chodí na splavy… Hlavne tatik, čo im to všetko ukazuje, čo ich vzal do telocvične, do posilňovne, na kánoe, tatik, čo ich učil všetko.

Tatik, ktorý vždy dodrží svoje slovo a každý svoj sľub, ktorý dá, preto nesľubuje nič len tak. Predtým.

Tak ma vnímali moji synovia. Viac ako 30 rokov obliekam kimono a trénujem bojové umenia a športy, najmä judo a ju jitsu, viac ako 30 rokov dvíham železo, vždy keď sa dá, činky mi učarovali. Moja manželka nie je moja polovička: „váhovo“ je menej ako polovička – keď mám hmotnosť 100 kg tak som „štíhly“, bežne mám oveľa viac. Šport je súčasťou môjho života a paradoxne viac kvôli duševnu: šport mi čistí hlavu. K tomu som viedol aj svoje deti. Kimono, dojo (telocvičňa po japonsky) a žinenka sú súčasťou ich života od malička. Tak aj príroda, či splavy – sedieť v kanoe, plaviť sa po rieke, v prírode, s priateľmi je pre nich fajn.

Vždy som dodržal svoje slovo a sľub, ktorý som dal deťom. Vždy. Preto som nikdy nesľúbil nič, čo by som nevedel dodržať. Tak to bolo vždy – predtým.

Predtým – to je predtým, ako som bol vzatý do väzby

Predtým – to je predtým, ako som bol vzatý do väzby. Jedného dňa som bol ešte slušným človekom, vcelku rešpektovaným advokátom, a zo dňa na deň sa zo mňa stal zločinec vo väzbe. V tej som strávil viac ako rok a pol, presne 565 dní – to číslo si budem pamätať do smrti.

Vo väzbe som strávil dvoje Vianoce. Dvoje Vianoce bez mojich miláčikov, manželky a mojich troch synov. A oni museli stráviť dvoje Vianoce bez svojho tatika a manžela.

Moja „polovička“ vždy piekla množstvo koláčikov pred Vianocami, to u nás k Vianociam jednoducho patrí. Deti jej s tým vždy pomáhali. Predtým boli koláčiky sladučké – a zrazu boli slané. Od sĺz mojej ženy a mojich synov. Plakali za svojím tatikom a manželom. A tie koláčiky boli slané aj u mojej mamky, sestry, brata či priateľov.

Aj tatik Rambo plakal – v malej hnusnej cele. Neplakal som kvôli sebe – plakal som kvôli mojim milovaným. Plakal som aj preto, že som nedokázal dodržať svoj sľub. Ten najdôležitejší pre moju ženu, moje deti, ale aj pre mňa – predtým som totiž sľúbil mojej žene a mojim deťom, že vždy budem pri nich, keď ma budú potrebovať. Ten sľub som nedodržal. Oni ma potrebovali – a ja som nebol pri nich.

Aj Rambovia plačú. Veru. A nebol som sám, takých ako ja bolo vo väzbe viac. De iure nevinní, a predsa za mrežami. A bez kontaktu so svojimi milovanými. Z väzby som im nemohol ani len zavolať – bol som v kolúznej väzbe. Ani len zavolať! Deti za to nemohli. Ani moje a ani iných. Preto je naozaj nutné zmeniť podmienky výkonu väzby. Tá sa totiž netýka len osoby za mrežami, ale aj ich blízkych.

Po návrate domov som pochopil dve veci

Prvá. Vydržal som vo väzbe, nepredal svoju dušu výmenou za spoluprácu a prepustenie z väzby, vydržal som odlúčenie od mojich milovaných, som Rambo. Vo väzbe mi „odišiel“ zdravotný stav, chrbtica, platničky, bedrové kĺby, zrak. Dennodenná fyzická bolesť je súčasťou môjho života už viac ako rok, ale to vydržím (kto zažil problémy s platničkami, či bedrovými kĺbmi, vie čo to je). Duševná bolesť z odlúčenia od rodiny však bola horšia ako tá fyzická. Aj to som vydržal – som predsa Rambo.

Druhá. Moja manželka je väčší, tvrdší, ozajstný Rambo. Všetko to zvládla: zo dňa na deň ostala sama na tri deti, bez muža, bez príjmu (keď ma vzali, bola ešte na materskej s najmladším synom).

Po návrate domov mi žena ukázala list, ktorý písal môj stredný syn sudcovi, aby ma pred Vianocami 2020 pustil domov. Som tvrdý chlap – nie tými veľkými svalmi či čiernymi pásmi, viem vydržať veľa, aj fyzickej aj duševnej bolesti – ale po prečítaní toho listu som plakal ako malé dieťa. A vôbec sa za to nehanbím, ani trochu. A nehanbím sa to povedať verejne, ani trochu.

Tento blog je už dlhý – ale na konci pripájam list môjho 11-ročného syna sudcovi, ak budete mať ešte chuť, prečítajte si ho (nikto mu s tým listom nepomáhal). Zverejňujem ho s jeho súhlasom.

PS: Pre všetkých, ktorí si povedia, že veď vo väzbe som určite nebol „len tak, pre nič za nič“: Ústavný súd vydal už tri nálezy, že moja väzba bola nezákonná. Moja obhajoba nepatrí do mediálneho priestoru, ale do súdnej siene. Tam aj budem dokazovať svoju nevinu. O tej vás presviedčať nebudem a ani nechcem – internet je plný informácií. Vo vyhľadávači si nájdete, čo je to prezumpcia neviny, aj čokoľvek o mne, ak vás to bude zaujímať. Vždy si hľadajte informácie vy sami. Raz sa totiž všetko, o čom píšem, môže týkať aj vás. Neveríte? Ani ja som predtým neveril.

Martin Ribár

Text Martina Ribára bol pôvodne uverejnený na jeho blogu tu. Nájdete tam aj ďalší, odbornejší článok na tému humanizácie výkonu väzby.