Reak­cia pro­ku­rá­to­rov Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky na návrh sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky k roz­hod­nu­tiu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 Tr.por.

Pro­ku­rá­to­ri pries­kum­né­ho od­de­le­nia tres­tné­ho od­bo­ru  Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rí v zmys­le or­ga­ni­zá­cie prá­ce na pro­ku­ra­tú­re  pres­kú­ma­va­jú  spi­so­vé pod­kla­dy  a  pred­kla­da­jú ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ri od­ôvod­ne­né sta­no­vis­ká k návr­hom op­ráv­ne­ným osôb pod­ľa § 363 Tr.por. vo ve­ciach spa­da­jú­cich do pô­sob­nos­ti Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a kto­rí vy­ba­vu­jú uve­de­nú agen­du od mo­men­tu za­ve­de­nia toh­to in­šti­tú­tu do Tres­tné­ho po­riad­ku, t.j. od 1.1.2006, za­sla­li dňa 30.9.2021 Súd­nej ra­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky list v nas­le­du­jú­com zne­ní:

„Vá­že­ný pán pred­se­da súd­nej ra­dy, vá­že­ní čle­no­via súd­nej ra­dy,

po­va­žu­je­me za pot­reb­né  rea­go­vať na Va­mi prip­ra­vo­va­né sta­no­vis­ko k roz­hod­nu­tiu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra  Slo­ven­skej re­pub­li­ky  pod­ľa § 363 ods.1 Tr.por. v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. IV/3 Pz 22/2021 (ďa­lej len „Návrh sta­no­vis­ka“).

Pre­dov­šet­kým mu­sí­me kon­šta­to­vať, že do pô­sob­nos­ti Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky  (člá­nok 141a  ods. 6 Ústa­vy  SR  a Zá­kon č. 185/2002 Z. z. o  Súd­nej ra­de  SR) ne­pat­rí po­su­dzo­va­nie ús­tav­nos­ti či zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tí ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

V tom­to sme­re si do­vo­ľu­je­me pou­ká­zať na  od­bor­né sta­no­vis­ko JUDr. Ju­ra­ja So­po­li­gu – čes­tné­ho pre­zi­den­ta Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska a bý­va­lé­ho čle­na Súd­nej ra­dy SR, pub­li­ko­va­né dňa 19.9.2021 v Práv­nych lis­toch, s kto­rým sa  sto­tož­ňu­je­me a na­vy­še len do­dá­va­me, že spo­lu s oso­bou  Prof. JUDr.  Já­na Ma­zá­ka, PhD., ako bý­va­lé­ho pred­se­du Ústav­né­ho sú­du SR, sa na Súd­nu ra­du SR nep­re­su­nu­li aj  kom­pe­ten­cie Ústav­né­ho sú­du SR.

Vzhľa­dom na to, že na­priek ne­dos­tat­ku prá­vo­mo­ci bu­de  zrej­me Súd­na ra­da SR na svo­jom za­sad­nu­tí dňa 14.10.2021 roz­ho­do­vať o  Návr­hu sta­no­vis­ka, po­va­žu­je­me za pot­reb­né naň rea­go­vať.

Pod­ľa Návr­hu sta­no­vis­ka „spor­né roz­hod­nu­tie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra za­sia­hlo do le­gi­ti­mi­ty Naj­vyš­šie­ho sú­du SR aj tak, že spo­chyb­ni­lo sud­cov­skú spô­so­bi­losť ko­na­jú­cich zá­kon­ných sud­cov“.

Pod­ľa sprá­vy TA SR z 23.9.2021 pred­se­da súd­nej ra­dy  zdô­raz­nil, že „keď ob­vi­ne­ný nie je zá­ro­veň aj vä­zob­ne stí­ha­ný, pro­ku­rá­tor je pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia. Na dru­hej stra­ne, keď je ob­vi­ne­ný vo väz­be, pro­ku­rá­tor je  už len stra­nou v ko­na­ní“.

Dru­há časť uve­de­né­ho tvr­de­nia pred­se­du súd­nej ra­dy ne­má  opo­ru v zá­ko­ne.

Pod­ľa  § 230 ods.1 Tr. por. „Do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­ná­va pro­ku­rá­tor.“

Zá­kon tu žiad­nym spô­so­bom ne­roz­li­šu­je príp­rav­né ko­na­nie, v kto­rom je ob­vi­ne­ný stí­ha­ný vä­zob­ne, a príp­rav­né ko­na­nie, kde je ob­vi­ne­ný stí­ha­ný na slo­bo­de.

Pre­to je myl­ný ar­gu­ment pred­se­du súd­nej ra­dy, že v prí­pa­de vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho pro­ku­rá­tor ne­má pos­ta­ve­nie „pá­na príp­rav­né­ho ko­na­nia“ a že je iba  „stra­nou ko­na­nia.“

Vy­plý­va to na­po­kon aj zo sa­mot­nej zá­kon­nej úp­ra­vy in­šti­tú­tu väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní.

Pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. „Ak po­mi­nie dô­vod väz­by, dô­vod na jej ďal­šie tr­va­nie, ale­bo up­ly­nie le­ho­ty väz­by, mu­sí byť ob­vi­ne­ný ih­neď pre­pus­te­ný na slo­bo­du. V príp­rav­nom ko­na­ní o tom roz­hod­ne pro­ku­rá­tor.“

Pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. por. „Po­li­cajt, pro­ku­rá­tor, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a súd sú po­vin­ní skú­mať v kaž­dom ob­do­bí tres­tné­ho stí­ha­nia, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo či sa zme­ni­li. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie tak ko­ná iba pri roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by ale­bo o zme­ne dô­vo­dov väz­by a pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa od­se­ku 3….“.

Pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. „Ob­vi­ne­ný má prá­vo ke­dy­koľ­vek žia­dať o pre­pus­te­nie na slo­bo­du. Ak v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor ta­kej žia­dos­ti ne­vy­ho­vie, pred­lo­ží ju bez meš­ka­nia, naj­nes­kôr do pia­tich pra­cov­ných dní po pred­lo­že­ní ce­lé­ho do­po­siaľ zís­ka­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, so svo­jím sta­no­vis­kom a s návr­hom na roz­hod­nu­tie sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie, o čom upo­ve­do­mí ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu.“

Z uve­de­ných  us­ta­no­ve­ní plat­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí vy­plý­va, že pro­ku­rá­tor má nie­len prá­vo, ale aj po­vin­nosť  po­čas ce­lé­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia skú­mať, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú (§ 79 ods. 2 Tr. por.), a v prí­pa­de zis­te­nia, že dô­vo­dy väz­by už nie sú da­né, mu­sí ih­neď roz­hod­núť o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du (§ 79 ods.1 Tr. por.).

Keď­že zá­kon zve­ru­je aj pro­ku­rá­to­ro­vi op­ráv­ne­nie roz­hod­núť o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho  z väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní (ide o sú­časť je­ho zá­kon­né­ho op­ráv­ne­nia  a po­vin­nos­ti vy­ko­ná­vať do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti v príp­rav­nom ko­na­ní), ne­mož­no v príp­rav­nom ko­na­ní po­va­žo­vať pro­ku­rá­to­ra za „stra­nu ko­na­nia“. Stra­nou sa pro­ku­rá­tor stá­va až v ko­na­ní pred sú­dom.

Rov­na­ko ne­mož­no súh­la­siť s tvr­de­ním v Návr­hu sta­no­vis­ka, že roz­hod­nu­tie  ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 ods.1 Tr. por. za­sia­hlo do le­gi­ti­mi­ty Naj­vyš­šie­ho sú­du SR a  spo­chyb­ni­lo sud­cov­skú spô­so­bi­losť ko­na­jú­cich zá­kon­ných sud­cov.

Op­ráv­ne­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 ods.1 Tr. por. bo­lo ak­tív­ne vy­uží­va­né v mno­hých prí­pa­doch  zis­te­né­ho po­ru­še­nia zá­ko­na v príp­rav­nom ko­na­ní.

Na ilus­trá­ciu mož­no uviesť  ne­zá­kon­nú prax  vy­šet­ro­va­te­ľov PZ  ak­cep­to­va­nú do­zo­ro­vý­mi pro­ku­rá­tor­mi, keď vy­dá­va­li „všeo­bec­né“ uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia  pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. „pro fu­tu­ro“ –  te­da pre skut­ky, kto­ré sa eš­te nes­ta­li, ale pod­ľa oča­ká­va­nia or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia sa v bu­dúc­nos­ti ma­li stať, nás­led­ne na zá­kla­de prí­ka­zu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie za­bez­pe­či­li vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov, a po­kiaľ sa ni­mi po­da­ri­lo za­chy­tiť spá­chanie  „pred­pok­la­da­né­ho“ tres­tné­ho či­nu, vy­da­li uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre sku­tok, kto­rý sa však stal až po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“, čo je pos­tup pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku nep­rí­pust­ný.

Ta­ká­to prax bo­la  bež­ná  naj­mä vo ve­ciach pa­tria­cich do pô­sob­nos­ti Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, pri­čom Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd a v mno­hých prí­pa­doch ani Naj­vyš­ší súd SR v rám­ci dru­hos­tup­ňo­vé­ho ko­na­nia ta­ký­to ne­zá­kon­ný pos­tup or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­zis­til, resp. ho vo svo­jich roz­hod­nu­tiach  ne­vyt­kol.

Až ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v rám­ci ko­na­nia o návr­hoch ob­vi­ne­ných  pod­ľa § 363 ods.1 a nasl. Tr. por. po dôs­led­nom pres­kú­ma­ní zá­kon­nos­ti ce­lé­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia zis­til uve­de­né pro­ces­né po­chy­be­nia, nás­led­ne  tie­to  ne­zá­kon­né uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zru­šil a pred­se­do­vi tres­tno-práv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR  za­slal  pod­net na  za­uja­tie sta­no­vis­ka k uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke.

Na­priek to­mu, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd  pre­zen­to­val od­liš­né sta­no­vis­ko  od sta­no­vis­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra (rov­na­ko ako Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR, kto­rý svo­je od­liš­né sta­no­vis­ko pred­lo­žil na­priek to­mu, že ne­bol Naj­vyš­ším sú­dom SR vô­bec os­lo­ve­ný), tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du SR na za­sad­nu­tí dňa 23.9.2019 pri­ja­lo sta­no­vis­ko sp. zn. Tpj 47/2019 (pub­li­ko­va­né v Zbier­ke  sta­no­vísk NS a roz­hod­nu­tí sú­dov SR 4/2019 pod č. 33), v kto­rom sa  sto­tož­ni­lo s práv­nym ná­zo­rom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

Pri­ja­tím uve­de­né­ho sta­no­vis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR tak ok­rem iné­ho doš­lo k potvr­de­niu správ­nos­ti práv­ne­ho ná­zo­ru ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a te­da aj zá­kon­nos­ti je­ho pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tí vy­da­ných pod­ľa § 363 ods.1 Tr.por.

Zá­ro­veň Tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du SR  vo svo­jom sta­no­vis­ku kon­šta­to­va­lo  ne­zá­kon­nosť pos­tu­pu  vy­šet­ro­va­te­ľov a pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry zis­te­nú ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom v rám­ci ko­na­nia pod­ľa § 363 Tr.por., ho­ci vo via­ce­rých tres­tných ve­ciach  tú­to ne­zá­kon­nosť ne­zis­ti­li ani ko­na­jú­ci zá­kon­ní sud­co­via  Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, resp. Naj­vyš­šie­ho sú­du SR.

Dô­vo­dom moh­la byť  sku­toč­nosť, že súd, naj­mä pr­vos­tup­ňo­vý, čas­to ko­ná pri roz­ho­do­va­ní o väz­be  v ča­so­vej ties­ni  a vzhľa­dom na roz­sah vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su a práv­nu zlo­ži­tosť ve­ci,  či väč­ší po­čet ob­vi­ne­ných, ob­jek­tív­ne ne­má (na roz­diel od ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v rám­ci ko­na­nia pod­ľa § 363 Tr.por.) dos­ta­toč­ný ča­so­vý pries­tor na   de­tail­né skú­ma­nie  dodr­ža­nia všet­kých pro­ces­ných us­ta­no­ve­ní or­gán­mi príp­rav­né­ho ko­na­nia.

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že vy­uži­tie op­ráv­ne­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra  v zmys­le § 363 ods.1  Tr.por.  v dot­knu­tých   tres­tných ve­ciach spl­ni­lo svoj účel a vý­znam – nap­ra­viť po­ru­še­nia zá­ko­na v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­ré unik­li nie­len or­gá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia, ale aj sú­dom ko­na­jú­cim o väz­be.

Na­vy­še, po zis­te­ní ne­zá­kon­nos­ti pos­tu­pu or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia v rám­ci ko­na­nia  ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra  pod­ľa § 363 Tr.por.  doš­lo na zá­kla­de  je­ho  ak­tív­ne­ho prís­tu­pu k pri­ja­tiu zjed­no­cu­jú­ce­ho sta­no­vis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­ré  us­mer­ni­lo  ďal­ší  pos­tup   or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia do bu­dúc­nos­ti tak, aby k uve­de­ným po­ru­še­niam  pro­ces­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku viac ne­do­chá­dza­lo.

Nie je, a ani ne­mô­že byť roz­ho­du­jú­ce, či po­ru­še­nie zá­ko­na zis­tí a nap­ra­ví  ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, ale­bo zá­kon­ný vo ve­ci ko­na­jú­ci sud­ca. Dô­le­ži­té  je len to, aby bo­la  za­bez­pe­če­ná dôs­led­ná ochra­na práv pa­tria­cich ob­vi­ne­né­mu v zmys­le Ústa­vy SR a Tres­tné­ho po­riad­ku, resp.  roz­hod­nu­tí ESĽP.

Roz­hod­nu­tie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o zru­še­ní ne­zá­kon­né­ho prá­vop­lat­né­ho uz­ne­se­nia or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre­to v žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né vní­mať ako „spo­chyb­ňo­va­nie sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti  ko­na­jú­cich sud­cov“, ale ako napl­ne­nie zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia  uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods.1 Tr. por., v zmys­le kto­rej „nik­to nes­mie byť stí­ha­ný ako ob­vi­ne­ný inak než zo zá­kon­ných dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je ten­to zá­kon.“

Nik­to, ani or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní,  ani zá­kon­ný ko­na­jú­ci sud­ca, nie je neo­myl­ný a  prá­ve pre­to Trest­ný po­ria­dok  ob­sa­hu­je via­ce­ré kon­trol­né me­cha­niz­my a práv­ne pros­tried­ky na zis­te­nie even­tuál­nych po­ru­še­ní zá­ko­na a ich náp­ra­vu, vrá­ta­ne op­ráv­ne­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v zmys­le § 363 ods.1 Tr.por. (Rov­na­ký účel ma­jú aj ďal­šie riad­ne a mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky – sťaž­nosť, od­vo­la­nie a do­vo­la­nie.)

Niet po­chýb o tom, že prá­ve  pro­ku­rá­tor je v zmys­le  Tres­tné­ho po­riad­ku ga­ran­tom dodr­žia­va­nia zá­kon­nos­ti v príp­rav­nom ko­na­ní, pre­to cel­kom lo­gic­ky zá­ko­no­dar­ca zve­ril ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi aj op­ráv­ne­nie v prí­pa­de zis­te­nia po­ru­še­nia zá­ko­na v príp­rav­nom ko­na­ní za­bez­pe­čiť náp­ra­vu a ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tie po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov a po­li­caj­tov zru­šiť.

Zá­ro­veň je pot­reb­né uviesť, že roz­hod­nu­tie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 Tr.por. o zru­še­ní ne­zá­kon­né­ho uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia net­vo­rí pre­káž­ku „rei iudi­ca­tae“.

Pre­to nič neb­rá­ni opä­tov­né­mu vy­da­niu no­vé­ho uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pri­čom  v mno­hých prí­pa­doch  k ta­ké­mu­to pos­tu­pu or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia aj do­chá­dza – sa­moz­rej­me  po od­strá­ne­ní pro­ces­ných či skut­ko­vých ne­dos­tat­kov zis­te­ných ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom.

_______________

Zá­ro­veň po­va­žu­je­me za  ne­vyh­nut­né pou­ká­zať  aj na opač­nú si­tuáciu, ku kto­rej by moh­lo dôjsť, ke­by ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor  uve­de­ným op­ráv­ne­ním pod­ľa § 363 ods.1 Tr.por. ne­dis­po­no­val.

Opäť je mož­né ilus­tro­vať tú­to si­tuáciu na kon­krét­nom prík­la­de.

V tres­tnej ve­ci obv. Ja­ros­la­va Haš­čá­ka a spol.  roz­ho­dol  Naj­vyš­ší súd SR  uz­ne­se­ním  zo 7.1.2021 sp.zn. 4 Tost 53/2020 o  pre­pus­te­ní ob­vi­ne­ných  z väz­by, pri­čom v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia kon­šta­to­val nie­len ab­sen­ciu dô­vo­dov väz­by, ale pre­dov­šet­kým ab­sen­ciu zá­kon­ných dô­vo­dov na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia.

Na­priek  uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR,  pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry  GP SR dňa 10.3.2021   uz­ne­se­ním  sp.zn. VII/1 Gv 26/20/1000-67  za­mie­tol  sťaž­nos­ti ob­vi­ne­ných  pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ako „ne­dô­vod­né“, pri­čom sa vo svo­jom roz­hod­nu­tí žiad­nym spô­so­bom  ne­vys­po­ria­dal s ar­gu­men­tmi  Naj­vyš­šie­ho sú­du o ne­dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia.

Or­gá­ny  príp­rav­né­ho ko­na­nia tak –  ig­no­ru­júc práv­ny ná­zor Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky – na­ďa­lej pok­ra­čo­va­li  v ne­zá­kon­nom tres­tnom stí­ha­ní ob­vi­ne­ných.

Doš­lo tak k pa­to­vej si­tuá­cii, keď Naj­vyš­ší súd SR sí­ce kon­šta­to­val ne­zá­kon­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, ale ne­dis­po­no­val práv­nym nás­tro­jom, na zá­kla­de kto­ré­ho by mo­hol ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zru­šiť, ani nás­tro­jom, kto­rým by na ta­ký pos­tup pria­mo za­via­zal do­zo­ro­vé­ho pro­ku­rá­to­ra.    

Po­kiaľ by  te­da Trest­ný po­ria­dok neu­mož­ňo­val ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi  zru­šiť  ne­zá­kon­né prá­vop­lat­né uz­ne­se­nie or­gá­nov príp­rav­né­ho o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, dot­knu­tí ob­vi­ne­ní by moh­li byť ne­zá­kon­ne tres­tne stí­ha­ní mož­no aj nie­koľ­ko ro­kov, kým by doš­lo k ich prá­vop­lat­né­mu os­lo­bo­de­niu v ko­na­ní pred sú­dom.

Uve­de­ný ar­gu­ment eš­te zo­sil­ňu­je ne­dáv­ne roz­hod­nu­tie päť­člen­né­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­rý dňa 20.9.2021 roz­ho­dol o od­miet­nu­tí do­vo­la­nia mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti v tres­tnej ve­ci obv. Mgr. Ja­ros­la­va Haš­čá­ka. Z od­ôvod­ne­nia uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia  je zrej­mé, že  do­vo­la­cí súd sa sto­tož­nil s na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím troj­člen­né­ho se­ná­tu naj­vyš­šie­ho se­ná­tu (a te­da aj s roz­hod­nu­tím ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 Tr.por.) pri­čom kon­šta­to­val, že aj  ke­by ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor nez­ru­šil prá­vop­lat­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia,  do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti by ne­bo­lo ús­peš­né.

Ani ta­ké­to roz­hod­nu­tie päť­člen­né­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR by však nič nez­me­ni­lo na pa­to­vej si­tuá­cii, kto­rá by v prí­pa­de, ak by ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ne­dis­po­no­val op­ráv­ne­ním pod­ľa § 363 Tr.por., na­ďa­lej pretr­vá­va­la, pre­to­že ani do­vo­la­cí (rov­na­ko ako sťaž­nost­ný) se­nát naj­vyš­šie­ho sú­du ne­ma­jú  op­ráv­ne­nie zru­šiť ne­zá­kon­né uz­ne­se­nie or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.  Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR by tak  –  na­priek  vy­slo­ve­né­mu práv­ne­mu ná­zo­ru ôs­mych sud­cov naj­vyš­šie­ho sú­du – mo­hol na­ďa­lej pok­ra­čo­vať v ne­zá­kon­nom tres­tnom stí­ha­ní ob­vi­ne­ných.

Čo by na ta­ké­to po­ru­šo­va­nie práv ob­vi­ne­né­ho  asi po­ve­dal  Ústav­ný súd  SR prí­pad­ne ESĽP?

V tej­to sú­vis­los­ti si do­vo­lí­me po­lo­žiť  otáz­ku:

Keď sa Súd­na ra­da roz­hod­la vy­dať sta­no­vis­ko o proti­ús­tav­nom pos­tu­pe ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra  v tres­tnej ve­ci  obv. Vla­di­mí­ra Pčo­lin­ské­ho  z dô­vo­du, že  vo svo­jom roz­hod­nu­tí  pod­ľa § 363 a nasl. Tr.por. ne­reš­pek­to­val práv­ny ná­zor Naj­vyš­šie­ho sú­du SR o dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, čím pod­ľa Vás „spo­chyb­nil sud­cov­skú spô­so­bi­losť ko­na­jú­cich sud­cov“, pre­čo sa s rov­na­kým zá­uj­mom  ne­ve­nu­je aj ne­zá­kon­né­mu pos­tu­pu Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR v tres­tnej ve­ci obv. Mgr. Ja­ros­la­va Haš­čá­ka a spol., kde or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia úpl­ne ig­no­ro­va­li práv­ny ná­zor Naj­vyš­šie­ho sú­du SR o nespl­ne­ní  zá­kon­ných pod­mie­nok na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a na­ďa­lej pok­ra­čo­va­li v ne­zá­kon­nom tres­tnom stí­ha­ní ob­vi­ne­ných.

Od­hliad­nuc od sku­toč­nos­ti, že hod­no­te­nie roz­hod­nu­tí ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra  nes­pa­dá do kom­pe­ten­cie Súd­nej ra­dy, ten­to roz­diel­ny prís­tup k  po­su­dzo­va­niu ús­tav­nos­ti a zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia  ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra len vo vy­bra­nej tres­tnej ve­ci sved­čí pod­ľa nás o neob­jek­ti­vi­te a úče­lo­vos­ti prip­ra­vo­va­né­ho sta­no­vis­ka a sna­he o po­li­ti­zá­ciu  čin­nos­ti súd­nej ra­dy.

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né kon­šta­to­va­nie si do­vo­lí­me na zá­ver uviesť eš­te je­den pos­treh:

Keď Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR vznie­sol ob­vi­ne­nie pub­li­cis­to­vi  Mi­cha­lo­vi  Hav­ra­no­vi  spolu­pra­cu­jú­ce­mu  s den­ní­kom  SME, de­siat­ky  no­vi­ná­rov pod­pi­so­va­li pe­tí­cie na pro­test pro­ti bez­dô­vod­nej kri­mi­na­li­zá­cii toh­to no­vi­ná­ra a ozna­čo­va­li ju za pria­me  oh­ro­ze­nie  no­vi­nár­skej prá­ce.

Po­kiaľ by ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor SR v da­nej ve­ci ne­vyu­žil svo­je op­ráv­ne­nie pod­ľa § 363 Tr.por., Mi­chal Hav­ran by bol mož­no do­po­siaľ tres­tne stí­ha­ný Úra­dom špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR,prí­pad­ne by sa mu­sel do­má­hať ochra­ny svo­jich práv na Ústav­nom sú­de SR ale­bo ESĽP.

Keď  však ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor SR v rám­ci ko­na­nia pod­ľa § 363 a nasl. Tr.por. zru­šil  ob­vi­ne­nie Mi­cha­lo­vi Hav­ra­no­vi z dô­vo­du po­ru­še­nia zá­ko­na,  v prin­to­vých a ďal­ších mé­diách sa o tom ob­ja­vi­la len struč­ná sprá­va bez aké­ho­koľ­vek ko­men­to­va­nia toh­to roz­hod­nu­tia, pri­čom nik nes­po­chyb­ňo­val op­ráv­ne­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra roz­hod­núť v tej­to ve­ci pod­ľa § 363 a nasl. Tr. por.

Rov­na­ko bez pov­šim­nu­tia, a to nie­len zo stra­ny mé­dií, ale aj zo stra­ny po­li­ti­kov či Súd­nej ra­dy SR, zos­tal ce­lý rad ďal­ších roz­hod­nu­tí ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 ods.1 Tr.por.

Keď však ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor vy­užil to is­té zá­kon­né op­ráv­ne­nie v tres­tnej ve­ci Vla­di­mí­ra Pčo­lin­ské­ho, či Mgr. Ja­ros­la­va Haš­čá­ka, roz­pú­tal sa dos­lo­va „ve­rej­ný ošiaľ“, v rám­ci kto­ré­ho sa časť po­li­ti­kov pod­po­ro­va­ná mainstrea­mo­vý­mi mé­dia­mi  a  ďal­ší­mi sa­moz­va­ný­mi od­bor­ník­mi na tres­tné prá­vo, bez akej­koľ­vek zna­los­ti sa­mot­ných roz­hod­nu­tí ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, vy­šet­ro­va­cích spi­sov a v mno­hých prí­pa­doch aj  bez práv­ne­ho vzde­la­nia, sna­ží o zru­še­nie či ob­me­dzenie tej­to zá­kon­nej prá­vo­mo­ci.

Pre­to je na­mies­te sa pý­tať, či pri § 363 Tr. por. ide  o prá­vo a zá­kon­nosť, a zá­ujem o spra­vod­li­vosť pre všet­kých ob­ča­nov bez roz­die­lu, ale­bo len a vý­luč­ne o po­li­ti­ku? 

Na zá­kla­de his­to­ric­kých skú­se­nos­tí to­tiž vie­me, že ak zví­ťa­zí po­li­tic­ký zá­ujem   nad dodr­žia­va­ním  ús­ta­vy a zá­ko­nov, zna­me­ná to  de­fi­ni­tív­ny ko­niec práv­ne­ho štá­tu.

Ape­lu­je­me  pre­to na čle­nov Súd­nej ra­dy, aby sa ne­ne­cha­li vtiah­nuť do tej­to po­li­ti­zá­cie prá­va  a  za­cho­va­li si svoj vy­so­ko od­bor­ný  kre­dit, kto­rý v spo­loč­nos­ti prá­vom po­ží­va­jú.“

JUDr. Ja­na Pir­še­lo­vá, pro­ku­rá­tor­ka pries­kum­né­ho od­de­le­nia tres­tné­ho od­bo­ru  Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk