Opýtali sme sa preto bývalého dlhoročného predsedu Matice Slovenskej Mariána Tkáča, čo máme pod týmto návrhom kiskovcov rozumieť. Ktorá časť zákona o Matici slovenskej by mohla byť považovaná stranou Za ľudí za ideologický nános a rovnako aký ideologický nános sa nachádza v zákone o štátnom jazyku.

Marián Tkáč odpovedal: Kiskovcom zrejme prekáža Matica slovenská ako taká a rovnako tak zákon o štátnom jazyku ako taký. Spomínam si, ako počas môjho predsedníctva v Matici slovenskej ma pozval na svoju „večeru“ Havran a mali sme hovoriť o Matici slovenskej, jej poslaní v treťom tisícročí, a z ničoho nič hneď na úvod padla z úst moderátora otázka „Dokedy bude Matica existovať?“ Bolo to ako pohladenie po bruchu ďalším dvom spolubesedujúcim, D. Kováčovi a F. Blaščákovi.

Títo páni neboli ani prví a ako vidíme, ani poslední, ktorým Matica leží v žalúdku. Žaluďom leží Matica v žalúdku rovnako ako Kálmán Tisza-úrovi, ktorý ju zakázal v roku 1875, bránila totiž práve sa rozbiehajúcej prudkej maďarizácii, pražským demokratom, ktorí po tom, ako Matica odmietla Vážneho Pravidlá slovenského pravopisu v roku 1931, prestali ju financovať, ako aj komunistom, ktorí ju zbavili členskej základne a urobili z nej iba knižnicu v roku 1954. Nuž kiskovci sú zrejme v zástupe za uvedenými „veličinami“.

Legislatíva Slovenskej republiky, Zákon č. 68/1997 z 13. februára 1997 o Matici slovenskej v znení ďalších zákonov, považuje Maticu slovenskú za „historicky osvedčenú významnú ustanovizeň slovenského národa v oblasti kultúrnej, spoločenskej a vedeckej činnosti“, ktorá je ako verejnoprávna ustanovizeň nezávislá, nestranícka, nekonfesionálna, a jej cieľom je upevňovanie slovenského vlastenectva, prehlbovanie vzťahu občanov k slovenskej štátnosti, šírenie slovenskej kultúry na celom území Slovenska, výchova mladých v duchu národných, humánnych a demokratických tradícií a plnenie ďalších kultúrnych a vedeckých úloh.

Maticu založili v roku 1863 a v prvých stanovách sa definuje ako jednota milovníkov národa a života slovenského. Nuž kiskovci nijakými „milovníkmi“ Slovenska asi nie sú.

Keď mi otázku o úlohách Matice položili tuším v roku 2011 podaktorí z poslancov rovnakej krvnej skupiny ako uvedená partia, uviedol som, že okrem potreby zjednocovania všetkých občanov Slovenska, rozdelených cez materinskú reč, vierovyznanie, stranícku príslušnosť, v záujme vlastenectva a okrem nikým nezastupiteľnej starostlivosti o Slovákov na zmiešanom území overenými formami dobrovoľníctva, plní aj úlohu ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva v zmysle medzinárodného dohovoru UNESCO z roku 2003, ktorý odporúča dokonca zriaďovanie podobných inštitúcií tam, kde nie sú.

Napokon matice historicky existujú aj v niektorých iných slovanských štátoch a sú plne závislé na štátnej podpore (napríklad v Srbsku, Slovinsku), resp. v neslovanských štátoch pracujú podobné ustanovizne financované z verejných zdrojov (vo Švajčiarsku, Rakúsku či Nórsku). A tu je aj odpoveď na večný problém peňazí, ktoré Matica dostáva zo štátneho rozpočtu. Treba povedať, že ide o prísne účelové peniaze na úlohy, ktoré Matici ukladá zákon, a napokon aj fakt, že ide o sumu niekoľkonásobne menšiu ako z toho istého rozpočtu dostáva napríklad maďarská národnostná menšina.

A že či treba chrániť štátny jazyk? Nech sa len pozrú kiskovci napríklad na predvolebné plagáty maďarskej menšinovej strany, kde slovenčinu treba hľadať pod lupou.

Na otázku, či je súčasný zákon o Matici slovenskej, o štátnom jazyku a o umeleckých fondoch dostatočný, alebo by potreboval ešte posilniť odpovedal Marián Tkáč nasledovne:

Začnime od spomenutého štátneho jazyka. Terajší zákon je bezzubý, lebo z neho vypadli sankcie – preto nielenže ho ignoruje naša najväčšia menšina, ale všeobecne upadá. Kvalita slovenčiny upadá zo dňa na deň, stačí počúvať rádio či čítať texty v novinách. Začul som dokonca, že by nemala byť ani maturitným predmetom.

A zákon o Matici, resp. vzťah vlád k Matici? Nevytvára dostatočný priestor pre aktivity mladých ľudí v oblasti umeleckej, vedeckej, vzdelávacej či spoločenskej. Matica nemá dostatočný priestor na plnenie toho, čo zanedbáva štátny systém vzdelávania – vlastenectvo. Mala by zrejme nahrádzať minimálny rozsah dejepisu na našich školách – len pripomeniem, že v susednom Maďarsku sa z neho povinne maturuje! Mala by mať viac možností na šírenie slovenskej kultúry na jazykovo zmiešanom území. Ak to už aj doteraz štát nemyslel s Maticou vážne, napríklad dotácie pre Maticu sa počas desiatich rokov viac-menej nezmenili, čo napríklad pri raste minimálnej mzdy vedie k znižovaniu počtu pracovníkov v Matici.

A že sa predstaviteľom Kiskovej strany nepáči ani systém umeleckých fondov, to ma prekvapuje. Tie fondy sú totiž po ministrovaní M. Maďariča nastavené tak, že sú v rukách bratislavských umelcov – slniečkarov, a výdavky na národno-kultúrne aktivity sú potláčané dotovaním „inakostných“ projektov. Peniaze napríklad obmedzili terchovskému festivalu, a vidiek vôbec je v umení i v televíznej či filmovej tvorbe maximálne podcenený. Takže v tomto prípade som za poriadne prevetranie maďaričovského systému umeleckých fondov.

Je na druhej strane symptomatické, že kiskovcom a zrejme aj ich možným koaličným „bratom“ vonkoncom neprekáža stav vo financovaní tretieho sektora, oných slávnych „mimovládok“. Tam by sa tiež žiadalo nastoliť poriadok, uviedol bývalý guvernér Národnej banky Slovenska a bývalý predseda Matice Slovenskej Marián Tkáč.

Pavol Novák