Ľjubľana 29. októbra 2019 (HSP/RT/Foto:Screenshot YouTube)
Uznávaný slovinský filozof a kultúrny teoretik Slavoj Žižek, ktorý pôsobí ako vedúci výskumník v Inštitúte pre sociológiu a filozofiu na Univerzite v Ľubľane a ako profesor na Univerzite v New Yorku v komentári pre stanicu RT pomenoval dôvody, prečo dnes ľudia v celej Európe a na celom svete protestujú proti svojim vládam.
Žižek na úvod poznamenal, že protesty proti establišmentu sa dnes objavujú po celom svete v krajinách s rôznymi politickými systémami a rôznymi úrovňami bohatstva. „Možno vstupujeme do tzv. éry všadeprítomných občianskych nepokojov.“
Pred niekoľkými týždňami čínske médiá začali presadzovať tvrdenie, že demonštrácie v Európe a Južnej Amerike sú priamym dôsledkom západnej tolerancie voči nepokojom v Hongkongu. V komentári uverejnenom v novinách Beijing News napísal bývalý čínsky diplomat Wang Zhen o „katastrofálnom“. dopade „chaotického Hongkongu“ a začal hovoriť o západnom svete v tej súvislosti, že demonštranti v Čile a Španielsku si zobrali príklad z Hongkongu. A aj ďalší redaktor z Global Times obvinil hongkonských demonštrantov z „exportovania revolúcie do sveta“. Poznamenal v komentári Žižek.
„Západ takto platí cenu za podporu nepokojov v Hongkongu, ktoré rýchlo spôsobili vzplanutie násilia aj v iných častiach sveta a spôsobili tiež politické riziká, ktoré teraz Západ nedokáže zvládnuť,“ varoval.
„Na Západe je veľa problémov a všetky druhy nespokojnosti. Mnohé z nich sa nakoniec prejavia spôsobom protestov aké sme zažili v Hongkongu,“ uviedol v komentári editor Global Times Hu Xijin. „Katalánsko je pravdepodobne len začiatok,“ predikoval v závere textu čínsky komentátor.
Slavoj Žižek na to reaguje, že i keď myšlienka, že demonštrácie v Barcelone a Čile spôsobili protesty v Hongkongu, je pritiahnutá za vlasy, je podľa neho veľmi zjednodušené tvrdiť, že tieto výbuchy emócii – Hongkong, Katalánsko, Čile, Ekvádor, Libanon, a nehovoriac o žltých vestách – nemajú spoločného menovateľa.
V každom prípade protest proti konkrétnemu zákonu alebo opatreniu (vyššie ceny benzínu vo Francúzsku, zákon o vydávaní trestancov do Číny v Hongkongu, zvýšenie cestovného v MHD v Čile, dlhé čakanie na nezávislosť Katalánska atď.) podnietili všeobecnú nespokojnosť, ktorá tu už zjavne bola, ktorá číhala a čakala na svoju detonáciu. Protesty preto podľa Žižeka pretrvávali, aj keď bol zrušený konkrétny zákon alebo opatrenie, ktoré vyvolalo nespokojnosť.
Profesor Žižek ale upozorňuje na dve zásadné „zvláštne“ fakty. „Po prvé to, že práve „komunistická“ Čína poukazuje na chýbajúcu solidaritu vlád po celom svete tým, že varuje západných vodcov, aby nepodceňovali nespokojnosť svojich občanov. Napriek všetkými ideologickým a geopolitickým napätiam majú podľa Žižeka všetci rovnaký záujem na tom, aby zostali pri moci.
Ako druhý dôležitý moment označuje aspekt „problémov v raji“: protesty sa nekonajú iba v chudobných a zaostalých krajinách, ale v krajinách (prinajmenšom) prosperujúcich – „štátov, ktoré boli doteraz prezentované ako úspešné príbehy – aspoň finančne“.
„Nespokojnosť, ktorú vyjadrujú občania, naznačuje rastúce (normatívne) očakávania, ako by mala naša spoločnosti fungovať, očakávania, ktoré sa týkajú aj faktorov, ktoré priamo nesúvisia s hospodárstvom, ako sú kolektívne alebo individuálne slobody, dôstojnosť, dokonca kvalitný a zmysluplný život. Niečo, čo sa až donedávna akceptovalo ako samozrejmé (určitý stupeň životnej úrovne, suverenita štátu atď.), sa teraz vníma ako niečo, za čo by sa nemalo ani protestovať resp. demonštrovať.“
Preto by sme podľa Žižeka pri hodnotení týchto protestov mali vziať do úvahy aj novú explóziu ekologických hnutí a feministického boja. „Význam toho skutočného boja, ktorý zahŕňa tisíce bežných žien, nie jej dezinfikovanou americkou verziou MeToo,“ dodáva.
„Zamerajme sa len na jeden prípad. V Mexiku masívna feministická mobilizácia zahŕňa „diskusiu o živote, o dôstojnom živote a nenávisti. Dovoľte mi citovať Alejandru Santillanu Ortiz, členku Ruda Colectiva Feminista: „Čo pre nás znamená život? Na čo upozorňujeme, keď hovoríme o vrátení života do centra pozornosti? Život pre nás nie je deklaratívnym abstraktom. Je nevyhnutne potrebné hovoriť o dôstojnosti a všetkom, čo zahŕňa dôstojnosť. “
Nehovoríme tu teda o abstraktných filozofických špekuláciách o význame života, ale o odrazoch zakorenených v konkrétnych skúsenostiach, ktoré dokazujú, že najbežnejší každodenný život – veci, ako napríklad chodenie metrom – sú vraj impregnované nebezpečenstvami brutálneho násilia a ponižovania.
„Ako môže mať človek pokoj v duši s vedomím, že v metre v Mexico City, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou cesty za prácou, boli v priebehu niekoľko mesiacov unesené tisíce žien a že sa to všetko udialo na verejnosti a za denného svetla? A ak vás unesú, musíte vziať do úvahy veľmi vysokú pravdepodobnosť, že budete napadnutá, alebo že sa stretnete s násilnou agresiou nejakého druhu,“ poznamenáva Santillana Ortiz. „To je dôvod, prečo tu máme samostatné kupé pre ženy… Ale aj sa nájdu muži, ktorí do týchto kupé autá vstupujú.“
Žižek píše, že Mexiko tu môže byť extrémnym prípadom, je to však iba extrapolácia tendencií prítomných všade vo svete. „Žijeme v spoločnostiach, v ktorých sa brutálne mužské násilie vrie tesne pod povrchom, a jedna vec je jasná: politická korektnosť nie je spôsob, ako ho prekonať.“
Z Mexika je zrejmým príkladom aj skrytá solidarita medzi pretrvávajúcou mužskou brutalitou a štátnymi aparátmi, od ktorých očakávame, že nás pred ňou ochránia. „Je tu určitý systém formovania násilnej spoločnosti bez trestu, v ktorej je štát súčasťou tohto násilia. Na mnohých zločinoch, ktoré boli v posledných rokoch spáchané v Mexiku, má podiel štát a jeho funkcionári alebo priamo polícia,“ pokrčaovala Santillana Ortiz. „Prostredníctvom sudcov alebo sudcov v systéme spravodlivosti štát zaručuje všeobecnú beztrestnosť v tejto krajina.“
Strašidelná vízia „zovšeobecnenej beztrestnosti“ je podľa Slavoja Žižeka príčinou novej vlny populizmu a iba obrovská ľudová mobilizácia bude podľa neho dosť silná, aby mohla čeliť tejto obscénnej spolupatričnosti štátu. „Preto prebiehajúce protesty vyjadrujú rastúcu nespokojnosť, ktorú nemožno nasmerovať do doterajších spôsobov politiky.“
„Mali by sme sa však za každú cenu vyhnúť tomu, aby sa tieto protesty oslavovali kvôli ich odklonu od doterajšej politiky. Je pred nami ťažká „leninovská“ úloha: ako usporiadať rastúcu nespokojnosť vo všetkých jej formách, vrátane ekologických a feministických prvkov, do koordinovaného hnutia vo veľkom meradle? Ak sa nám to nepodarí, čaká nás spoločnosť so stálym výnimočným stavom a veľkými občianskymi nepokojmi.“
