Profesor Mausfeld: Strach elít z národa. Ilúzia demokracie. Ovce a pastieri. Management demokracie prostrednictvom techník mäkkej sily

Berlín 13. mája 2017 (HSP/Sputnik/Foto: AP Photo/Jens Meyer)

Prinášame vám spracovaný prepis prednášky profesora Rainera Mausfelda na tému Strach mocenských elít z národa: management demokracie uplatňovaný prostredníctvom techník mäkkej sily, ktorá bola publikovaná na YouTube nemeckým kanálom KenFM.

Prečo vôbec sú z ľudí, z národov robené ovce? A k čomu je potrebný pastier, a na čo pastier potrebuje ovčiarskeho psa, aby udržal stádo oviec v správnom smere?

Je vidieť, že táto metafora je už od samého začiatku presiaknutá ideológiou. Už u Platóna existujú prvé pochybnosti o tom, či má pastier skutočne na srdci dobro oviec, alebo či nepremýšľa o zisku. Či má pastier pri pasení oviec na srdci to najlepšie pre ovce, alebo predaj. Táto metafora odhaľuje pravdu, ktorú sa pokúšajú skryť – to, že pastier nemá povinnosti voči ovciam, ale voči vlastníkovi stáda. O tom ale v metafore nie je vôbec nič spomenuté. To znamená, že táto metafora vedie k tomu, že národ je vyobrazený ako nedospelý. Národ je ideologická konštrukcia. Protikladom nedospelého národa je vedúca elita. A práve tento protiklad (nedospelý národ a vodcovská elita) je základom našej súčasnej predstavy o demokracii.

Čím je demokracia tak zaujímavá? Freedomhouse, nezisková organizácia, ktorá sa úplne nezištne cíti byť v službách demokracie, hovorí, že zo 195 štátov sú 125 demokracie v tom zmysle, že sa jedná o volebné demokracie. Keď sa spýtame, čo robí demokraciu tak zaujímavou, existujú dve perspektívy. Jedna perspektíva je zospodu – čím je pre nás demokracia atraktívna? Pre nás je demokracia atraktívny tým, že od narodenia máme v sebe vrodenú koncepcii útlaku a slobody. Chceme sa cítiť autonómne a nechceme byť podriadení vôli niekoho iného. To je ten bod, ktorý robí demokraciu atraktívnou. To už konštatoval Ethienne de La Boetie v roku 1549. Hovorí, že sa nerodíme len s vlastníctvom našej slobody, ale rodíme sa aj s túžbou brániť ju. Noam Chomsky to ešte raz zopakoval z pohľadu kognitívnej vedy, povedal: “Máme vrodený inštinkt pre slobodu.”

To robí demokraciu zaujímavú pre nás! Čím je demokracia zaujímavá pri pohľade zhora? Ničím! Keďže demokracia znamená obmedzovať mocenské požiadavky vládnucich, na tom prirodzene nemajú vôbec žiadny záujem. Z toho vyplýva napätie medzi našou prirodzenou predstavou – chceme cítiť slobodne a spoločensky autonómne – a požiadavkou vládnucich stabilizovať svoj status. Toto napätie sa v histórii často vybíjal vo forme revolúcii. To je historický, napätý vzťah, s ktorým vládnuci ľudia neustále bojujú.

Ako to môžete vyriešiť, keď nechcete žiadne krvavé revolúcie? Tým, že ľudské požiadavky slobody uspokojíte náhradou: ilúzií demokracia! Ako môžete vytvoriť ilúziu demokracie? Po prvé, potrebujete ideológiu ospravedlňujúcu to, prečo nedospelý národ potrebuje vedenie. Po druhé, musíme demokraciu tak vyprázdniť, ideu demokracie tak vyprázdniť, že sa obmedzí len na akt volieb. Po tretie, potrebujeme neustály management demokracie.

Budeme pozorne sledovať, ako spolu komunikuje o týchto problémoch elita, lebo keď medzi sebou o týchto problémoch hovorí elita, hovorí často otvorenejšie, než keď hovoria k ľudu. Hneď sa pozrieme na to, aké zahranično-politické výhody v demokracii, presnejšie povedané v demokratickej rétorike, vidí poradca Henryho Kissingera.

“Pre hegemoniálne záujmy je” demokracia “zaujímavá preto, že demokratická rétorika nám pomáha prekonať priepasť medzi našimi fundamentálnymi geopolitickými a strategickými záujmami a nevyhnutnosťou zahaliť naše bezpečnostné záujmy do morálnych slov.” Prečo je toto potrebné? Pretože my máme naše vrodené požiadavky na slobodu, ktoré musia byť uspokojené. Národ potrebuje ilúziu demokracie, inak existuje riziko revolúcie. “Demokratická agenda vytvára, krátko povedané, akýsi plášť legitimity pre naše základné strategické ciele” (Howard Wiarda (1990). The Democratic Revolution i Latin America, New York, s. 270. Jedná sa o vedúceho poradcu (1983-1984) Kissingerovej komisie pre Centrálnu Ameriku). Toto je oficiálne povedané, to nám ušetrí celé hodiny analýz, elity nám dobrovoľne hovoria, o čo ide!

Ak je to teda tak, že demokracia je len rétorická legitimácia, tak si toho národ niekedy musí všimnúť, že sa jedná iba o rétoriku. V západnej Európe si 56% ľudí myslí, že základná myšlienka demokracia nie je naplnená ( “Povedali by ste, že vaša krajina je riadená na základe vôle ľudí?” – Gallup 2015).

Zaujímavé ale je, ak sa teraz pozrieme na iné prieskumy verejnej mienky, (…) tak uvidíme, že 68% ľudí by opäť volilo tie parlamentné strany (v Nemecku), ktoré sú zodpovedné za súčasnú situáciu. To je prekvapivé. Lebo to neboli ovce, nebolo to stádo, boli to pastieri, kto zničili sociálny štát, kto dali 50 miliárd euro verejných peňazí do záchrany bánk, kto buduje štát plný sledovania, kto tlačí na militarizáciu Európy, kto rozširuje NATO a tak ďalej. Je zaujímavé, že to vyzerá, že väčšine obyvateľov všetky tieto veci nevadia.

Vyzerá to, ako by pastieri robili všetko na prospech stáda. Ľud je spokojný so svojimi pastiermi. Nespokojnosť však existuje, a to u elity! Elita je nespokojná. Joachim Gauck (bývalý prezident Nemecka) hovorí: “Elity vôbec nie sú problém, obyvateľstvo (národ) je v tomto okamihu ten problém.” (Joachim Gauck, 19. júla 2016)

Dodajme, aby nevznikli nedorozumenia – Gauck nepatrí k elite držiacej moc, Gauck je len personál elity držiacej moc. Avšak ten tón, ktorý tu je, prechádza aj tými magazínmi a publikáciami, kde spolu komunikujú elity držiace moc. Uveďme príklad z veľmi vplyvného časopisu Foreign Policy, ten hovorí: “Je čas, aby elity povstali proti masám ignorantov.” (Foreign Policy, 28. júna 2016. Autor článku James Traub) To je jedinečné, pretože máme za sebou už minimálne štyri desaťročia stále agresívnejšieho triedneho boja smerovaného zhora, a teraz elity rozdúchavajú revoltu proti ľudu.

Ja sa pýtam, ako to môže vyzerať? Ja nemám príliš predstavu. Možno budú organizovať utorkové demonštrácie, kde sa elita bude schádzať, aby demonštrovala proti ľudu. Ja neviem, čo to znamená. Zaujímavé je, že elity sú znepokojený už len tým, že sa stávajú terčom kritiky, hoci len málo. Ale fakt, že sa stávajú terčom kritiky, ich natoľko znepokojuje, že aj na mnohých ďalších miestach nachádzate podobné vyjadrenia – elity musia konečne začať odvetný úder.

To je paradox, národ je so svojou vládnucou elitou spokojný, elity však nie sú spokojné s národom. To je paradox, ten musíme vysvetliť, vrátime sa teda úplne na začiatok a pozrieme sa, ako k tejto situácii došlo.

Vo všetkých spoločnostiach, okrem tých najprimitívnejších, nachádzame konfrontáciu malej skupiny vládnucich s veľkou skupinou ovládaných. Prirodzený cieľ tých vládnucich je vždy zabezpečenie svojej moci! K tomu môžu použiť vďaka ľudskej prirodzenosti dve cesty. Prvá cesta je vykonávanie psychickej moci skrze produkciu ideológií, ovládanie názorov v spoločnosti, afektívnu manipuláciu a podobné – takzvane zviazať myseľ reťazami. Druhá cesta je tá, že ten silnejší si robí, čo chce, pričom ten slabší to musí trpieť. Tejto druhej ceste sa dnes hovorí reálna politika (realpolitik). K tomu existuje veľmi známe dielo od Thukydida, takzvaný dialóg Melos (Melierdialog). Thukydides opisuje Peloponézske vojny, vzťahy medzi Spartou a Aténami. Atény boli vtedy na vrchole moci, tiež na vrchole svojho kultúrneho rozvoja. Atény mali vnútropoliticky demokraciu a zahraničnopoliticky vykonávali agresívnu hegemoniálnu politiku, utláčali všetky okolité mestské štáty a prinútili ich vstúpiť do takého vtedajšieho NATO. A Melos bol jeden malinký ostrov, ktorý bol 700 rokov neutrálny. Ľudia z Melos chceli Aténčanom povedať, že by radi zostali neutrálni, že nemajú skoro žiadnu armádu – nič nerobíme, len si želáme ostať neutrálni. Aténčania, ktoré mali akúsi trumanovu doktrínu, povedali, že nebudú trpieť žiadne neutrálne štáty vo svojej blízkosti a postavili Melos pred voľbu – vazal alebo zničenie. Ľudia z Melos povedali: Sme už 700 rokov neutrálni, prajeme si aj naďalej zostať neutrálni. Na základe toho Atény všetko obyvateľstvo vyvraždili.

Melos v tomto dialógu hovoril, že musí existovať právo a morálne kritériá. Aténčania proti tomu argumentovali slovami: Právo existuje len medzi rovnako silnými. Právo môže platiť len medzi rovnako silnými. Keď je niekto slabší, tak ten silnejší si robí, čo chce, a ten slabší trpí to, čo musí.

Impéria nepoznajú žiadne morálne kategórie! To platí už od antiky, to platí dodnes!

Techniky vládnutia teda môžeme rozdeliť na to, čo dnes nazývame hard power (tvrdá sila): vojenská moc, ekonomické násilie, sociálne a ekonomické ožobračovanie, … – to sú všetko metódy Hard power. Hard power (tvrdá sila) má tú nevýhodu, že v nás vzbudzuje prirodzený odpor, tvrdá sila sa nám nepáči, tvrdú silu nemáme radi, lebo máme istú morálnu citlivosť. Utláčanie sa nám nepáči, nech už je vykonávané voči nám či voči druhým.

Použitie tvrdej sily so sebou nesie náklady pre tých, čo vládnu. Z toho dôvodu sa vládcovia už od samého začiatku pokúšali túto morálnu citlivosť zneškodniť. Ako môžeme vyvinúť techniky vládnutia, ktoré vzbudzujú menej odporu!? Týmto technikám dnes hovoríme soft power (mäkká sila), do nich patria: médiá, školy, humanitárne nadácie, think tanky, manipulácia názorov a afektov (emócií), techniky vytvárania politickej letargie, vytváranie falošné identity, vytváranie neistoty a strachu, … Soft power má tú výhodu, že je vďaka desaťročiam zdokonaľovania vytvorená tak, že prekonáva (obchádza) náš psychický imunitný systém. To presne vyjadril jeden z najvplyvnejších výskumníkov komunikácie a teoretik propagandy Harold D. Lasswell: Ovládanie názorov je “lacnejšie ako násilie, podplácanie alebo iné možné ovládacie techniky” (Harold D. Lasswell (1930). Encyclopedia of the Social Sciences).

Ekonomické dôvody teda hovoria v prospech využívania soft power (mäkkej sily) a naďalej zdokonaľovať jej techniky! O tom písal aj jeden veľmi vplyvný politológ, člen mnohých think tankov Joseph S. Nye Jr., napísal knihu Soft Power (Joseph S. Nye, Jr. Soft Power. 2004). V nej ukazuje, že budúcnosť moci leží v mäkkej sile, keďže iba soft power vie prekonať imunitný systém odporu ľudí. (…) C. Wright Mills si už v šesťdesiatych rokoch všimol, že “otvorená verejná diskusia patriacia k demokracii bola nahradená otvorenou psychologickou vojnou” (Charles Wright Mills. The Power Elite. 1956). V tejto situácii sa v súčasnosti nachádzame.

To so sebou prináša problém, že elity majú k dispozícii obrovské think tanky, univerzity a kto vie čo ešte – sociálne vedy a psychológia práve slúži na skúmanie mäkkej sily, čo vedie k tomu, že vládnuca elity majú k dispozícii oveľa viac vedomostí o našich psychologických dispozíciách, o našom duchu, o našom psychickom imunitnom systéme ako my sami. Nie o veľa, ale o nekonečne veľa viac. My naozaj nemôžeme zmerať, v akom pomere sú vedomosti, ktoré majú elity potenciálne k dispozícii oproti nám. My si prirodzeného stavu nášho vedomia nie sme vedomí, ono proste funguje, my vôbec nevieme, ako funguje, nepoznáme jeho vlastnosti. Elity však o tom majú potenciálne znalosti. Napríklad na Wikipédii sa môžeme pozrieť, na čom závisí naše rozhodovacie správanie – v tomto prípade našli psychológovia stovky zaujímavých vlastností, ktoré všetky ani nepoznáme, pričom je možné ich experimentálne veľmi presne preskúmať a tie sa potom skvelo hodia pre manipuláciu s ľuďmi. To znamená, že elity vedia presne, ako môžu naše rozhodovanie manipulovať, my však ani nevieme, aké znalosti pritom elita používa.

Hlavne v USA vďačí psychológia a sociálne vedy za svoj rozkvet najviac tomu, že sa nachádzajú v službách výskumu techník mäkkej sily. To je jedna z veľmi málo známych vecí. Uveďme si pre príklad citát z roku 1949 !: “Sociálne vedy sa stále viac a viac stávajú inštrumentom kontroly más, čím sa stávajú ďalšiou hrozbou pre demokraciu.” (Robert S. Lynd (1949). The Science of Inhuman Relations. The New Republic , 121, 22-25.) To znamená, že my, prostí ľudia, máme relatívne zlé karty v ruke, keď v rovnakej miere nebudeme zisťovať, aké slabé miesta sú pre tieto techniky soft power využívané.

Ak chceme dať našej spoločenskej situácii zmysel, je dôležité dať jej nejaký rámec. Rámec, s ktorým naša spoločenskú a sociálnu skúsenosť navzájom previažeme nejakým zmyslom. Základným aspektom mäkkej sily je nájsť rámec, ktorý bude pre ľudí presvedčivý a bude ich smerovať správnym smerom. Ako by mohol takýto rámec vyzerať? Rámec vyzerá tak, že ľudstvo rozdelíme do dvoch kategórií. Prvá, existujú ľudia, ktoré sú od narodenia stvorení pre vládnutie. Druhá, existujú ľudia, ktorí sú od narodenia stvorení, aby slúžili. Existujú teda pastieri od narodenia a ovce od narodenia. Toto rozdelenie sa nachádza už veľmi explicitne u Aristotela. Teraz si musíme dať len záležať na tom, aby toto rozdelenie bolo tak privedené do života, aby mu ľudia sami verili. Tí, ktorí toto rozdelenie priviedli na svet, sami seba označujú za elitu, čo je veľmi vydarený šachový ťah.

S týmto rozdelením na kategórie teraz vzniká úplne nová koncepcia národa. Fridrich II. napísal Voltaire: “… prostý ľud hnije neustále v bahne svojich predsudkov.” Ďalší človek v rovnakej dobe napísal: “Sú dosť blbí na to, aby sa s otvorenými očami nechávali od iných podvádzať.” To je národ! Voltaire s bolesťou konštatuje, že pojem “národ” je úplne novo chápaný. V tomto čase, okolo roku 1850, sa odohráva posun toho, čo vlastne národ je. Voltaire hovorí: “Podľa toho, ako o tom ľudia teraz hovoria, je ľuďom mienená prirodzene elita. Národ sú zvieratá vnútri ľudského pokolenia (animaux au-desous de l’homme) “.

Ešte raz si to ujasníme. Národ (ľud) je ideologická konštrukcie. Elita je tiež ideologická konštrukcie. Teraz to celé musíme len naplniť, aby sme mohli našu metaforu s ovcami postaviť na pseudo-vedecké základy. Základy, ktoré sú aj pre ovce (národ) tak presvedčivé, že to ako ideológiu preberajú a sú pripravení voliť svojich pastierov, svojich vlastných mäsiarov! A to je niečo, čo sa tiahne skrz celú literatúru: národ je iracionálny, infantilný, národ je náladový, národ nie je prístupný racionálnym argumentom ( “ignorancia and stupidity of the masses”, Harold Dwight Lasswell), hľadí len na vlastný krátkodobý záujem (“great beast “, Walter Lippmann). Elity naproti tomu sú inteligentné, vzdelané, racionálne ( “the responsible man”, Walter Lippmann), majú “dostatok múdrosti, aby rozpoznali spoločné dobro pre spoločnosť a dostatok mravnej čistoty na to, aby ho sledovali” (Hamilton and Madison, 1788).

Máme teda dve triedy ľudí, čo je ideologický fundament pre našu metaforu stáda (ľud) a pastiera (elita). Vďaka tomu máme tu najdôležitejšiu základnú ideológiu, ideologické ospravedlnenie, s ktorého pomocou je možné zaistiť, že postavenie vládnucich – a hlavne majetkovo bohatých – nebude ani v demokracii ohrozené! Všetky nasledujúce koncepcie demokracie budujú ideológiu presne na tomto základe!

Fridrich II. je pokladaný za monarchu osvietenstva, ten osvietenstvo považoval za fascinujúce, nechcel ho ale zaviesť až príliš ďaleko, brať ho príliš vážne. Preto v roku 1780 zadal svojím elitným vedcom Berlínskej akadémie úlohu, aby dokázali, či je užitočné klamať národ. Z 42 prác boli 2/3 proti – národ by sa nemal klamať. Zvyšná tretina k jeho radosti hovorila, že keď sa národu hovorí pravda, tak z toho vo výsledku budú len revolúcie a chaos – preto je dobré národ pre jeho vlastné dobro klamať.

Vtedy to bolo 66% proti klamaniu národa, 33% za klamanie. Dnes žijeme v časoch radikálneho anti-osvietenstva. Ak by sme dnes urobili hlasovanie, tak by podľa môjho odhadu dopadlo takto: 1% proti klamaniu národa, 99% za klamanie národa. Dnes je to samozrejmé, patrí to k práci médií a politikov – musíte klamať! Jean-Claude Juncker, ktorý má občas zvláštne chvíľky, kedy nekontroluje, čo hovorí, vyhlásil: “Keď je to vážne, musíte klamať.” (Jean-Claude Juncker, 2011) V politike je to prirodzene neustále vážne, takže lož patrí k práci!

Pre pastiera by bolo ešte jednoduchšie, keby nepotrebovali vôbec klamať – keby nepotrebovali vôbec klamať, pretože národ už viac nemá vôbec žiadny záujem o pravdu, pretože ľud je tak apatický a zdetinštelý, že je mu jedno, čo mu rozprávajú! Tento fakt bol relatívne rýchlo rozpoznaný intelektuálnymi prisluhovači elity, čo je prirodzene tá ideálna situácia, pretože najúčinnejšia manipulácia našej mysli mieri na to, zablokovať našu myseľ, úplne zablokovala naše mentálne kapacity! Zablokovať našu schopnosť vytvárať pre seba presvedčenie, k tomu sú vyvinuté veľmi pekné triky, napríklad konzumná spoločnosť, infantilizacia a podobne. To je bod, ktorý si všimla už Hannah Arendtová, hovorila: “Cieľom totalitného systému nie je to, vytvárať isté presvedčenie, že ty musíš veriť tomu a tomu. Nie! Cieľom je pripraviť národ o schopnosť vybudovať si vôbec nejaké presvedčenie!” To je najvyšší cieľ manipulácie mysle.

Presne to si želajú elity – apatiu národa. Známy a vplyvný sociológ Robert Michels hovorí, že ten rozhodujúci a najcennejší element demokracie je vytvorenie politickej elity pre konkurenčný boj o hlasy hlavne pasívnych voličov (Robert Michels, 1911). To je téma, ktorá v 20. rokoch bola v celej literatúre o demokracii – to najdôležitejšie je, ako dosiahnuť apatia voliaceho národa! Iný príklad je od Lea Straussa, to je jeden z najvplyvnejších filozofov reálnej politiky, domáci filozof amerických neoconov. Hovorí: “Čo sa týka más, je jeden z najdôležitejších predpokladov pre bezproblémové fungovanie demokracie volebná apatia, to znamená neprítomnosť ducha verejnosti.” Pokračuje: “Soľou (nevyhnutnosťou) modernej demokracie sú tí občania, ktorí nečítajú nič iné ako športové stránky a komixy. ” (Strauss, L. Liberalis Ancient and Modern, University of Chicago Press. 1995. s. 5) Elity sa neboja ničoho viac ako plnohodnotného občana! A robia všetko, aby podkopali rast plnohodnotných občanov!

Aby som s tým mohol nejako zaobchádzať, budem tomu hovoriť “otrávenie mysle”. Jej cieľom je ochromiť náš prirodzený mentálny imunitný systém proti manipulácii. To sa môže odohrať dvoma spôsobmi.

1) afektívna – skrze vytváranie nenávisti, napríklad proti azylantom, Putinovi, … Vtip je stále v tom istom, totiž energiu národa prajúceho si zmenu namieriť na falošné ciele, nedovoliť tejto energii mieriť na skutočné centrá moci! To sa dá robiť neustále dookola. Harold D. Lasswell v roku 1927 vyhlásil: “Nesmie existovať žiadna pochybnosť o tom, na koho má smerovať nenávisť verejnosti.” To je úlohou médií. Nenávisť musí byť vytváraná, nenávisť musí byť smerovaná, o nenávisť musí byť postarané, pretože nenávisť sa stará o to, že existujú zástupné ciele, a ozajstné centrá moci nie sú v strede pozornosti! Ako ďalší môžeme menovať strach zo zhoršenia vlastnej sociálnej situácie … Strach má tú výhodu, že úplne blokuje myslenie. To je tiež žiadané!

2) Kognitívne. K tomuto patrí obrovské spektrum orwellovských falošných slov, s ktorými sa politika a médiá za pomoci reči snažia ovládnuť naše myslenie. Príklady falošných slov: voľný obchod, protestní voliči, záchranný dáždnik, terorizmus, humanitárne intervencie, kolaterálne škody (Collateral Demag), kritici globalizácie a ďalšie.

V tomto prípade využívajú tú vlastnosť, že sa od prírody prikláňame k istým obsahom slov – myslíme si, že ak existuje slovo, tak k nemu existuje aj konanie, ktoré mu korešponduje. To vedie k tomu, že keď narazíme na nejaké slovo napríklad v novinách, tak využívame tieto slová naivne k tomu, aby sme s nimi organizovali naše myslenie. Akonáhle ale použijete nejaké slovo, kupujete s tým aj všetku tú ideologickú manipuláciu, ktorá v ňom väzí, ale vy si to neuvedomíte. Je veľmi zložité pristupovať ku každému slovu tak, že má ideologické premisu, historické stereotypy, ideologický obsah. Akonáhle na nejaké slovo narazíte, musíte ho s láskou rozviazať ako poštový balíček a zistiť, čo v ňom všetko je. V momente, keď slovo použijete, ste stratení. Preto sú všetky tieto falošné slová tak úspešná: akonáhle ich máme, organizujú naše myslenie.

Ďalšie trieda slov sú ponižujúce pojmy: sprisahanecké teórie, antiamerikanizmus, populizmus a ďalšie. Tieto pojmy majú veľmi zradnou logiku – v nich sa spájajú dve veci. Kritiku, ktorá smeruje na centrum moci, spájajú s vecami, ktorými ľudia pohŕdajú, ktoré sa považujú za patologické. Spájate tieto dve veci, vďaka tomu vytvárate myšlienkovú zakázanú zónu. Vďaka tomu blokujete tie témy, ktorá mieria na centrum moci. Tieto pojmy fungujú ako injekcie jedu! Hovoria, že o danú tému sa nie je možné zaujímať, a kto sa o danú tému zaujímať bude, môže to robiť len za tú cenu, že bude v nemilosti médií. To je skvelý trik, kedy témy, ktoré elity považujú za nebezpečné, sú za pomoci tejto techniky zneškodňované, sú definované ako myšlienkové zakázané zóny. (…)

Niekoľko slov k excepcionalismu. To je domáca ideológie USA. Excepcionalismus hovorí, že USA sú vďaka svojej histórii, vďaka svojej kultúre, vďaka moci Pentagónu, tak jedinečné, a síce nie tak jedinečné ako napríklad Dánsko, Nemecko či Grécko, USA sú jedinečne jedinečné. USA sú tak jedinečné, že musia dodržiavať medzinárodné zmluvy, nehľadiac na to, že ich podpísali, iba v tom prípade, keď si mysleli, že sú pre ne užitočnými. To je explicitne povedané: USA sa necítia byť viazané medzinárodnými zmluvami a USA tiež nemôžu byť posudzované pomocou tých morálnych kritérií, s ktorými posudzujú ostatných. Podľa ideológie excepcionalismu sa USA nemôžu dopustiť žiadnych vojnových zločinov. Tiež nemôžu vraždiť žiadnych civilistov, to robia len Rusi. To znamená, excepcionalismus ich oslobodzuje od všetkého zväzujúceho, od rovnosti pred zákonom či morálnymi kategóriami.

Excepcionalismu je morálna a intelektuálna patológia! Neexistuje však žiadna patológia, v ktorej by neexistovali intelektuáli, ktorí by jej nedávali základ. A tak u excepcionalismu existujú intelektuáli hovoriaci: “To, čo pre USA potrebujeme, je odmietnutie princípu morálneho ekvivalentu – nemôže byť žiadny morálny ekvivalent pri hodnotení USA voči iným štátom, keďže zločiny omnoho lepších nie sú to isté, ako zločiny omnoho horších!” vďaka tomu, že USA sú omnoho lepšie, nemôžeme ich činy posudzovať rovnako ako činy iných štátov. USA odmietajú princíp morálnej ekvivalencie. Zaujímavé je, že vtedajší hlavný prokurátor v Norimberskom procese Robert Jackson povedal: “Právne princípy, ktoré boli vytvorené v Norimbergu, platia pre celú budúcnosť, aj USA sa im musia podvoliť a budú hodnotené podľa rovnakých právnických princípov! ” Noam Chomsky k tomuto poznamenal, že podľa týchto norimberských právnych princípov by musel visieť každý americký povojnový prezident. Excepcionalismus je v USA veľká téma, ktorú si naše médiá vôbec nevšímajú.

Teraz, po tej mentálnej otrave, ktorá má zablokovať našu mentálnu kapacitu vybudovať si nejaké presvedčenie, prejdeme na manipuláciu názorov a indoktrináciu. Budeme rozlišovať dve veci:

1) aktuálna indoktrináciu, čo je tá, ktorá sa odohráva v súčasnosti na základe každodenného spravodajstva. To všetko poznáme: urobiť niektoré fakty “neviditeľnými”, vyvolávať strach, vytvárať názory spoločnosti. To sú médiá.

2) hlbokú indoktrináciu. To je dlhodobý proces, ktorý nám má naočkovať celý svetonázor, porozumenie svetu. Tu sú robené neviditeľnými celé možnosti myslenia, celé svetonázory. To je oveľa ambicióznejších cieľ: “zneviditeľniť” kompletné možnosti usporiadania myslenia. Mechanizmy implementácie hlbokej indoktrinácie sú všetky sociálne inštancie: školy, médiá, kultúra, zábavný priemysel a ďalšie.

Začneme s aktuálnou indoktrináciou. Iste poznáte veľkú lož žurnalistiky o tom, že médiá nám sprostredkovávajú vyvážený obraz spoločenskej a politickej situácie. Tento postulát je už po dobu viac ako sto rokov tak intenzívne VYVRACOVANÝ, aj v empirických štúdiách, že si to vyžaduje úplne enormnú stratu kontaktu s realitou, aby sme mohli o médiách takto premýšľať! Pre ilustráciu si vezmeme jedno veľmi pekné kritérium nemeckej Spolkovej centrály pre politické vzdelávanie (Budeszentrale für politische Bildung), tá nám dáva štátom certifikované pravidlo pre rozlišovanie medzi propagandou a správami: “Charakteristické pre propagandu je, že nepredstavuje rôzne stránky nejakej témy a zmiešava názor a informácie. “(Charakteristisch für propaganda ist, dass sie die verschiedenen Seiten einer Thematik nicht darlegt und Meinung und Information vermischt.) Podľa tohto štátom certifikovaného kritéria je 90 % našich masových médií propaganda!

Prejdeme k hlbokej indoktrináciu. Tá prestupuje všetky sociálne inštancie, školy, médiá, kultúru a zábavný priemysel, … Zaujímavé je, že sa veľa zaoberáme propagandou a manipuláciou mysle – médiami, na ktoré je upierané veľa pozornosti. Ale školy ako hlavní indoktrinátori sú nejako mimo pozornosť! Školy sú pre hlbokú indoktrináciu oveľa dôležitejšie inštancie. Povinná školská dochádzka nebola zavedená na to, aby vychovala svojprávnych občanov. Povinná školská dochádzka bola zavedená explicitne preto, aby vychovala poslušných občanov a zbožných návštevníkov kostolov! Ako je možné, že sme túto kapitolu ohľadom školy zabudli a naďalej v sebe nosíme, že škola má vychovať svojprávnych, plnohodnotných občanov?!

Prejdime si príklad od Bertranda Russella z 20. rokov minulého storočia. Ten hovorí: “(…) Vzdelávacie systémy neboli vytvorené, aby sprostredkovávali skutočné poznanie, ale k tomu, aby sa národ stal poddajný voči vôli vládnucich. Bez rafinovaného systému klamania v školách by bolo nemožné uchovávať ilúziu demokracie.

(…) nie je žiadané, aby normálny občan samostatne myslel kvôli presvedčeniu, že so samostatne mysliacimi ľuďmi je ťažké manipulovať.

Len elity majú myslieť, zvyšok má počúvať či nasledovať vodcu ako stádo oviec. “(Bertrand Russell (1922). Free Thought And Official Propaganda. New York: Watts)

To sú veci, ktoré úplne unikajú pozornosti – ako moc školy, ale aj univerzity, slúži tejto hlbokej indoktrinácii. Chcem dať dva príklady:

Prvým bude myšlienka “dobrotivé impérium”. Táto myšlienka bola hlavne v Európe po druhej svetovej vojne veľmi systematicky usadzovaná. Hovorí, že existujú impéria, ktoré nielen že prevádzkujú reálnu politiku (realpolitik), ale že existujú morálne dobré impéria, ktoré sú agentmi morálky a ktorých konanie funguje na princípe dobrej vôle. To je samozrejme historicky úplná absurdita! To je ako by ste tvrdili, že existujú levy-vegetariáni! Musíme sa pozrieť, ako bolo tejto hlbokej indoktrinácie dosiahnuté.

Council on Foreign Relations, najmocnejšia privátna organizácia, ktorá vôbec existuje (Laurence Shoup (2015). Wall Street ‘s Think Tank), hovorí: “Musíme mať takú zahraničnú politiku, ktorá bude podporovaná osvietenou verejnosťou doma a presvedčí ľudí za hranicami, že naše motívy sú dobré. “(Lester Markel (1949). Public Opinion and Foreing Policy. Council on Foreing Relations) Na to musí byť vyvinutý” informačno-propagandistický-kultúrny program “(Tamže). To je rok 1949. O rok neskôr sme mali v Európe a v Nemecku CIA Kongres pre kultúrnu slobodu. To bol propagandistický program CIA, ktorý nám až do špiku kostí vštepil americký pohľad na svet. Na základe jeho pôsobenia sme boli presvedčení, že existujú dobrotivé impéria.

Pozrieme sa na to, ako o tejto téme spolu hovorí elita. Charles Krauthammer: “My nie sme len tak nejaký hegemón. My sme jedinečne dobrotivé impérium. To nie je obyčajná gratulácia sebe samému; to je fakt … “(Charles Krauthammer, 2001. Podľa Financial Times” najvplyvnejšou komentátor v Amerike “)

Joseph S. Nye: “Od starého Ríma sa žiadny národ netyčil tak vysoko nad ostatnými.” (Joseph s. Nye (2002). The Paradox of American Power. Oxford University Press)

Robert Kagan, manžel Victorie “Fuck the EU” Nulandovej: “Unikátne vlastnosti americkej globálnej dominancie … Moc … oveľa väčšia než akú kedy mal akýkoľvek národ od čias Rímskeho impéria.” (Robert Kagan (1998). The Benevolent Empire. Foreing Policy)

Ak tieto vyjadrenia už považujete za absolútnu stratu kontaktu s realitou, tak nasledujúce sa vám bude obzvlášť páčiť. Hillary Clintonová o USA: “the greatest country that has ever been created on the face of the Earth for all of history (najskvelejšia krajina, ktorá kedy bola na Zemi za celú históriu vytvorená).” (Hillary Clinton, 25. júla 2016)

Tu vidíme, že referenčný bod pre USA je vždy Rím. Pozrieme sa, či sú nejaké dobové správy o tom, čo v skutočnosti bola tá Rímska ríša, keď je to ideálna predstava Spojených štátov o tom, akí sme a akí si prajeme byť:

“… človek zbytočne túži uniknúť ich pýche vďaka poslušnosti a podrobeniu sa.

Ako lúpežníci sveta sliedia teraz po mori po tom, čo im, ničiteľom všetkého, došli štáty.

Ak je ich nepriateľ bohatý, tak sú chamtiví, ak je chudobný, sú vo svojej túžbe po moci nenásytní.

… odvláčanie ľudí, krviprelievania a lúpeže označujú klamárskym výrazom Impérium, a kde vytvoria púšť, tam to nazývajú Mierom. “- hovorí Tacitus (Tacitus, Agricola, 30).

Čím je to všetko poháňané? To popísal už v roku 1948 George F. Kennan (hlavný stratég Ministerstva zahraničných vecí USA): “My vlastníme asi 50% bohatstva tohto sveta, tvoríme ale len 6,3 % jeho obyvateľstva …. Naša skutočná úloha do budúcnosti je vytvoriť takú formu vzťahov, ktorá nám umožní tieto rozdiely vo vlastníctve bohatstva bez väčších hrozieb pre našu národnú bezpečnosť zachovať.

Aby sme to dosiahli, budeme musieť zavrhnúť všetky sentimentality a snívanie. “(Memo PPS23 z 28. februára 1948, odtajnili 17. júna 1974)

Pre čitateľov z ľudu znie táto prozaická formulácia neškodne. My všetci sa musíme vzdať niektorých sentimentalít. Pre príslušníka elity táto formulácia, ktorú sme si práve uviedli, ale znamená: násilie, násilie a zase len násilie! Musíme udržať tieto rozdiely v bohatstve – násilie je na to ten zodpovedajúci inštrument.

Keď sa pozriete na tú situáciu dnes, tak sa ešte oveľa extrémnejšie vyostrila. Preto aby sme túto situáciu udržali, musíme sa vzdať sentimentality a snívania, preto potrebujeme militarizovať EÚ, preto je “bezpečnosť” Nemecka (Slovenskej republiky) bránená až v Afganistane, preto potrebujeme rozširovať NATO – to všetko je podľa tej istej logiky, o ktorej hovorí Kennan.

George Friedman povedal: “Spojené štáty majú fundamentálne záujmy, kontrolujú všetky oceány sveta, to žiadna veľmoc nikdy nedokázala. Vďaka tomu my môžeme vykonávať invázie, ale oni nemôžu vykonať inváziu k nám, a to je veľmi pekná vec. “(George Friedman (Stratfor), 5. apríla 2015, Chicago Council on Global Affairs)

(…) To znamená, že hlboká indoktrinácia dobrotivým impériom je v nás tak hlboko zakorenená, že ju nie je možné opraviť vďaka faktom, nie je korigovateľná skrze fakty! Keď pravidelne čítate Spiegel, FAZ a Süddeutsche Zeitung (mainstream) a potom sa pozriete na mapu, kde sú umiestnené americkej základne, tak uvidíte, ako agresívne sa Rusko priblížilo k týmto americkým základniam!

Na tomto bode je vidieť slogan a recept na úspech kapitalizmu, ktorý vždy znel a znie: “Žiadna vojna, žiadne riešenie!”

Teraz sa pozrieme na mimovládne organizácie (MVO). Celý svet je potiahnutý sieťou mimovládnych organizácií, ktorá funguje ako poistka. Tie skutočne sčasti robia humanitárne veci, napríklad nezisková organizácia Gatesa sa stará o toalety pre celú Afriku, mnohé ďalšie robia sociálnu prácu, humanitárnu prácu, ale práve tie neziskové organizácie, ktoré sú zabalené do filantropického obalu, sú obzvlášť dobré nositeľky ideológie! Máme celú sieť filantropicky zaobalených inštitúcií, ktoré ale fungujú hlavne preto, aby šírili ideológiu. Pretože tieto mimovládne organizácie nemajú povinnosti voči tým, komu pomáhajú, ale majú povinnosti voči tým, ktorí ich financujú!

Existuje o tom celý rad štúdií a my musíme venovať oveľa viac pozornosti tomu, akú ideologickú funkciu všetky tie mimovládne organizácie majú. Tie totiž tiež slúžia k tomu zvládať túžbu po zmene, sú to ideálne organizácie pre manažment odporu a revolty, ich úlohou je zakrývať skutočné centra moci a odvádzať rozhorčenie na falošné ciele!

Obzvlášť dobrotivé je impérium k Rusku. USA v Rusku založili viac ako 65 000 mimovládnych organizácií (Russian Democracy Act, 2002). Predstavte si, že Rusko by vytvorilo 10 000, alebo aj len 500 neziskových organizácií s chválihodnými cieľmi v USA, vôbec nie s politickými cieľmi: proti rasizmu, proti korupcii a proti politickej apatii občanov – Boh vie, že to sú zmysluplné ciele!

Predstava o tom, že USA sú dobrotivé impérium, je hlboká indoktrinácia. Je v nás tak hlboko zakorenená, že môžeme povedať, že sa jedná o jednu z najúspešnejších hlbokých indoktrinácií celej histórie!, ak nebudeme hľadieť na religiózne hlboké indoktrinácie.

Teraz sa porozprávame o druhom príklade hlbokej indoktrinácie: reprezentatívna demokracia (tiež zastupiteľská demokracia)!

Je zastupiteľská demokracia najlepšia verzia demokratického ideálu? Až do polovice 19. storočia bola participatívna demokracia (vzťahujúca sa k antickým Aténam) zatracovaná ako vláda spodiny, vláda zberby. Preto mali otcovia zakladatelia Spojených štátov Amerických obrovskú antipatiu k všetkému, čo bolo demokratické. Hovorili: “Ľudia, ktorým patrí krajina, jej majú vládnuť.” (John Jay (1745-1829): “People who own the country ought to Governo it.”) James Madison hovoril, že hlavnou zodpovednosťou vlády je “ochraňovať minoritu veľmi bohatých pred väčšinou “(James Madison (1751-1836), Constitutional Convention 26. júna 1787).

Cieľom ústavy bolo zachovanie vlastníckych poriadkov. Pre slovo demokracia sa rozhodli až neskôr, pretože má na nás účinok ako sedatívum. V skutočnosti chceli republiku. Republika znamená vláda elít, ktoré majú nejaké povinnosti voči verejnému blahu, nechceli ale žiadnu demokraciu! Slovo demokracia začali používať až omnoho neskôr.

Ona čarovná formula znie: reprezentatívna (zastupiteľská) demokracia! To je americké slovo, to prišlo na svet až vďaka otcom zakladateľom Ameriky. Zastupiteľská demokracia znamená: 1) garantujeme vládu elity 2) chránime vlastnícke poriadky. Ide o riešenie problému “demokracia” bez demokracie. Zastupiteľská demokracia je magická formula, ktorá umožnila mať niečo označované za demokraciu a zároveň garantovať vládu elity a ochraňovať vlastnícke pomery.

Od samého začiatku je úlohou zastupiteľskej demokracie chrániť pred demokraciou!

To môžeme podložiť. Joseph Schumpeter povedal, že to, čo potrebujeme, je minimalistická demokracia = vláda politikov. “Funkčná” demokracia sa musí obmedziť na “demokratickú” selekciu vládnucich elít: “Demokratická metóda je taký inštitucionálny poriadok na dosiahnutie politických rozhodnutí, kde jednotlivé rozhodovacie centrá reflektujú konkurenčný boj o získanie hlasov národa” (Schumpeter, JA (1942). Kapitalizmu, Sozialismus und Demokratie).

Jediná verzia demokracie, ktorá je prípustná, je elitárska demokracia. Zastupiteľská demokracia je elitárska demokracia. To bolo od začiatku masívne kritizované všetkými, kto myšlienku demokracie brali vážne! Táto myšlienka reprezentatívnej demokracie bola všetkými politickými mysliteľmi videná ako niečo, čo má slúžiť k ochrane pred naozajstnou demokraciou. Hannah Arendtová hovorila, že v zastupiteľskej demokracii sa reprodukuje “prastaré rozdelenie na vládcu a ovládnutých” (Hannah Arendt (1963). Über die Revolution). Toto myslenie prechádza celým politickým spektrom, vypočujme si slová nemeckého ústavného sudcu: “Ako rozhodovací subjekt nie je národ braný vážne. ” (Böckenförde, E. W. (1987). Demokratische Willensbildung und Repräsentation) Ďalej Manin: “Zastupiteľská demokracia predstavuje” súťažnú oligarchiu”, kde sa volebné možnosti obmedzujú na príslušníkov elity, ktorí už nie sú reprezentatívni.” (Manin, B. (1997). The Principles of Representative Government. Cambridge University Press) Ďalej Ingeborg Mausová, čo je jedna z najvýznamnejších nemeckých demokratických teoretiček: “… jedná sa o faktické znovufeudalizovanie politického systému.” (Ingeborg Maus (2011). über Volkssouveränität – Elemente einer Demokratietheorie. Suhrkamp) Zastupiteľská demokracia nie je žiadna demokracia.

Tieto vyjadrenia nájdete naprieč celým spektrom. Naša hlboká indoktrinácia ide tak ďaleko, že už ani nie sme schopní myslieť na alternatívy zastupiteľskej demokracie! Hlboká indoktrinácia znamená eliminovať celé myšlienkové možnosti! Aj sám The Wall Street Journal píše, že voľby, ktoré sú posledným zvyšným demokratickým mikroelementíkom, nie sú ničím viac, než divadielkom! (The Wall Street Journal. The Shadow Lawmakers by Ali Soufan. 30. 12. 2014 6:53 p.m ET. (While the public believes the people they Elect to Congress create legislation and policies, their role is increasingly theatrical.))

Vo Wall Street Journal niečo také ešte môže byť, v našich (nemeckých) mainstreamových médiách už nie. Teraz je hlúpe, že si tejto situácie môžeme všimnúť. A teraz, kto je zodpovedný za to, že si týchto vecí všímame? Kto je zodpovedný za to, že v USA je infraštruktúra chorá, že vzdelávanie nefunguje, zdravotníctvo nefunguje, kto je za to zodpovedný? Rusi! Vnímanie toho, že existuje disfunkcia západného demokratického systému, za to môže Rus! Rusi môžu za to, že vnímame disfunkciu západného demokratického systému, hovorí The Kremlin Playbook (The Kremlin Playbook. Október 2016. Center for Strategic and International Studies (CSIS)).

Zastupiteľskú demokraciu krásne ohodnotil už v 20. rokoch politický umelec Gerd Arntz: “Zaistenie prevedenia procedúry” volieb “nemôže byť dostatočná legitimácia pre moc a vládnutia.” Môžete si nájsť jeho “Volebné otočné koleso” (Wahldrehscheibe, 1932) – na ňom sú strany, ktoré môžeme voliť (stále dokolečka). Hore sú k videniu sociálni demokrati a odbory, ktorí hrajú dvojitú hru, dopredu volajú po revolúcii a dozadu sa klaňajú pred kapitálom. Ľudia môžu len točiť týmto kolesom dokola (na ktorom sú stále tie isté strany). Jediní, kto stojí mimo a nepodieľajú sa na tomto točení volebného kolesa, sú zástupcovia demokracie rád (republík rád, Rätedemokratie). Tí hovoria: “Nehľadiac na to, koho ľudia zvolia, budú podvedení / zradení. ” To zodpovedá tomu, čo povedal Benito Mussolini: Voľby môžete robiť, všetci môžu voliť až do úplného zblbnutia!

Voľby sú ten NAJMENEJ zaujímavý prvok demokracie. V demokracii sa má jednať o účasť, o otvorené prerokúvanie tém, pričom voľby sú vždy iba ultima ratio (posledná inštancia)! To znamená pre prípad, že sa ľudia nemôžu inak dohovoriť, môže sa uvažovať o vykonaní väčšinového rozhodnutia.

Existuje mnoho alternatív, čo opäť ukazuje na mieru našej hlbokej indoktrinácie, pretože je pravidlom, že tieto alternatívy ani nepoznáme! Participatívna demokracia: voľby len ako výsledok verejného a otvoreného prerokúvania tém; vládnutia skrze ľud, nie vládnutia elít ľudu. To sú veci, ktoré sú v literatúre už stovky rokov intenzívne diskutované, sú vypracované modely demokracie rád (Anton Pannekoek), participatívnej demokracie (Peter Bachrach, Tom Bottomore, Carole Pateman), deliberativnej demokracie (James S. Fishkin, Jürgen Habermas), ” inkluzívnej demokracie “(Takis Fotopoulos). Existujú seriózne modely, ako môže byť zabezpečená účasť národa. (…)

Keďže sa jedná o veľkú tému, povieme si aspoň o troch kusoch literatúry k danej téme: Daniela Dahn (2013), Wir sind der Staat! Warum Volk sein nicht genügt. Táto kniha by mala patriť do povinného čítania v sociálnej a politickej sfére. Ďalej kniha: Ellen Meiksins Wood (2010), Demokratie contra Kapitalizmus. Neuer ISP Verlag. Wood je veľmi známa a prominentná sociálna historička v USA. A ak si prajete mať obrovskú myšlienkovú mapu od jedného z najvplyvnejších teoretikov demokracie súčasnosti: Sheldon Wolin (2004), Politics and Vision. Princeton University Press.

Všetky tieto témy z nášho verejného diskurzu a myšlienok úplne zmizli vďaka hlbokej indoktrináciu, o ktorej sme hovorili!

Z pohľadu elity má reprezentatívna demokracia tú prednosť, že vôľa národa k zmene sa obmedzuje len na to voliť iných pastierov, aj tí sú ale iba personálom vlastníkov stáda. Môžeme voliť stále iných, vďaka tomu je vôľa k zmene absorbovaná voľbou iných pastierov, ktorí sú vo svetle verejnosti. Ale tí v tieni vidieť nie sú – skutočné centrá moci sú neviditeľné! Naozajstné centrá moci nie sú viditeľné, to je ten skutočný trik reprezentatívnej demokracie! My volíme v miestach, kde nemajú voľby skoro žiadny efekt, pretože volíme zo skupiny veľmi starostlivo predvybranej elity. Pozrime sa na obraz Josepha Kepplera z roku 1889 s názvom The Bosses of the Senate.

Vo feudalizme to ešte bolo jednoduché. Tam sme mohli vidieť centra moci. To však opäť budí našu prirodzenú citlivosť, ktorá sa potom vybíja v revolúcii či niečom inom. V ilúziu demokracie, v reprezentatívnej demokracii, už mocenská centra vôbec nevidíme. Tie sa pre nás stali neviditeľnými. To je niečo, na čom sa hlavne v posledných niekoľkých desiatkach rokov systematicky pracovalo: gigantický prevod moci z rúk vlád do rúk veľkých koncernov. Skutočné centrá moci pre nás už nie sú vôbec dosiahnuteľné a voľby sa ich vôbec nedotýkajú. To znamená, že sme systematicky vytvárali mechanizmy, cez ktoré je možné transformovať ekonomickú moc do politickej moci! To je ten vtip celého systému: ekonomickú moc transformovať do politickej moci. K tomu boli vytvorení noví hráči – veľké koncerny. Veľké koncerny sú tie najdokonalejšie, extrémne totalitné štruktúry, ktoré boli vytvorené človekom za celú históriu! Nemajú žiadnu povinnosť nikomu skladať účty, do týchto štruktúr nie je možné nahliadnuť a nemajú žiadnu povinnosť transparentnosti voči národu. Čo tu máme, je systematické ustupovanie štátu pred organizovanou kriminalitou triedy vlastníkov – to sú mechanizmy a program neoliberalizmu, neoliberálna revolúcia vykonávané zhora.

Nakoniec chcem s vami urobiť porovnanie totalitárnych štruktúr neoliberalizmu. Čo je pre neoliberalizmus typické, to nájdeme u jeho zakladateľa Friedricha von Hayeka.

– Veľmi silno nenávidia rok 1789, pretože to je symbol sociálneho štátu a spoločnosti stojacej na rovnosti.
– Ideologickou základňou neoliberalizmu je sociálny darwinizmus, to znamená zbožňovanie silných (úspešných) a pohŕdanie slabými.
– Usiluje o vytvoreníie extrémne hierarchickej elitárskej oligarchie ako formy organizácie spoločnosti – pohŕda národom, je absolútne anti-demokratický.
– Druhým ideologickým základom je mýtus o “voľnom trhu”. V neoliberalizme sa jednotlivec musí tomuto “trhu” totálne podriadiť, podľa vzoru: Ty nie si nič, trh je všetko.
– Neoliberalizmus nemieri len na čiastočné aspekty organizácie spoločnosti, ale na totalitne formovanie osobností! Chce vytvárať neoliberálne subjekty.

Keď sa na toto pozrieme, tak vidíme, že to sú presne charakteristiky totalitarizmu! Čo je prototyp totalitarizmu? Prototypom totalitarizmu je fašizmus. ten:

– Veľmi silno nenávidí rok 1789, pretože to je symbol sociálneho štátu a spoločnosti stojace na rovnosti.
– Ideologickou základňou neoliberalizmu je sociálny darwinizmus, to znamená zbožňovanie silných (úspešných) a pohŕdanie slabými.
– Usiluje o vytvorenie extrémne hierarchickej elitárskej oligarchie ako formy organizácie spoločnosti – pohŕda národom, je absolútne anti-demokratický.
– Druhý ideologický základ: miesto mýtu o voľnom trhu je vo fašizme prítomný mýtus o národe / rase, o etnicky čistom národe. Úloha indivídua vo fašizme prebieha podľa vzoru: Ty nie si nič, tvoj národ je všetko. Jedinec sa plne podriaďuje národu.
– Fašizmus nemieri len na čiastočné aspekty organizácie spoločnosti, ale na totalitné formovanie osobností!

Sú aj niektoré ďalšie dôležité rozdiely, nesmieme to teda všetko hádzať do jedného vreca, ale existujú zaujímavé štrukturálne podobnosti medzi neoliberalizmom a fašizmom!

Lidwig von Mises, jeden zo zakladateľov raného neoliberalizmu, povedal: “Nemôže byť popreté, že fašizmus a všetky podobné diktátorské snahy sú plné najlepších úmyslov a že ich zásah v danom okamihu zachránil európsku civilizovanosť. Zásluhy, ktoré vďaka tomu fašizmus získal, budú v histórii žiť naveky. “(Ludwig von Mises, Liberalizmus, 1927, s. 45) Prívrženci neoliberalizmu boli vždy fascinovaní fašizmom!

Teraz sa ešte pozrieme na to, čo znamená rok 1789. To bola idea svojprávneho občana, z ľudí schopných rozumu urobiť rozumných ľudí. Najdôležitejší princíp pritom bol humanitárny univerzalizmus, uznanie principiálnej rovnosti všetkých ľudí! Rok 1789 je zlý sen triedy vlastníkov.

Anti-osvietenstvo, s ktorým sme sa vyššie zoznámili, je viera v principiálnu prednosť vlastnej biologickej, sociálnej, kultúrnej, religióznej či nacionálnej skupiny. To znamená rasizmus, šovinizmus, nacionalizmus, excepcionalismus …

V osvietenstve išlo o to, aby každý občan mal zodpovedajúci podiel na rozhodovaní, ktoré sa dotýka vlastného spoločenského života. Tieto idey sú tie najväčšie kultúrne výdobytky, ktorých sme za viac ako za 2000 rokov boja o ľudskejšiu spoločnosť dosiahli. Počas osvietenstva boli veľmi pregnantne formulované. A od tej doby boli tieto idey neustále zlepšované a naďalej rozvíjané vo všetkých možných smeroch.

Dnes, v časoch radikálneho anti-osvietenstva, boli tieto idey pre nás prakticky zneviditeľnené! Tieto idey, tieto ideové majáky, s ktorými môžeme naše skúsenosti myšlienkovo ​​organizovať a s ktorými môžeme kolektívne a efektívne realizovať našu túžbu po zmene, pre nás nie sú naďalej k dispozícii. My nie sme len sociálno fragmentovaní, my sme od-politizovaní, sme hnaní do stavu hlbokej apatie a rezignácie, a boli nám pretrhané korene od našich najlepších sociálnych ideí v histórii!

Prečo? Aby sme ostali zmätení a aby sme zabudli na to, za čo stojí bojovať! To nie je žiadny náhodný vývoj! To sú úspechy desiatky rokov prebiehajúcej hlbokej indoktrinácie! Viac ako 50 rokov elitárskej demokracie nám ukázalo, kam táto cesta vedie – je to cesta ničenia. Ničenia pospolitosti, ničenia ideálu spoločenstva, ničenia života po miliónoch, ničenia kultúrnej a civilizačnej substancie – hlavne v treťom svete, a ničenie našich ekologických základov!

Tí, pre ktorých je toto ničenie výhodné, nemajú žiadny dôvod túto cestu ničenia meniť! Nutná energia zmeny môže prísť iba zospodu – od nás. To je naša úloha, to je naša zodpovednosť!

Ďakujem vám.