Môj profil 
Predplatné
Všetci sme to sledovali, tak len krátke zhrnutie: minister Lajčák podal kvôli nepodporeniu Paktu o imigrácii demisiu, ale niektorí hlavní politici ho stále presviedčali, aby si to rozmyslel. A naozaj, dosť neobvyklé, ale o pár dní minister demisiu stiahol.
Vec má pár rovín rôznej zaujímavosti. Tá prvá je motivácia a konanie samotného Lajčáka – dá sa hľadať, kedy uvažoval nesprávne a kedy amorálne. Ale suma sumárum je jeho motiváciou jeho kariéra. Neurobil nič, čo by neurobila väčšina ľudí na jeho mieste a nemá zmysel ho obviňovať za toto – on je vinný za iné veci. Dobre, nemal jasný postoj, najprv demisiu nechcel dať, potom dal, a potom zas nechcel. Neobvyklé, amatérske, a aj keď možné, hlavne smiešne.
Druhá, zaujímavejšia rovina, sú motivácie politikov, ktorí sa ho tak neobvykle snažili odhovoriť od odchodu z funkcie. Prečo to robili a o čom to svedčí?
Ako hlavný motív bolo uvádzané, že Lajčák je “odborník a diplomat”. No, nebudem ho posudzovať a kritizovať, ale netreba byť žiaden expert, aby bolo jasné, že rôznych námestníkov a diplomatov máme dosť a určite by to naša diplomacia prežila aj bez Lajčáka. Každý je nahraditeľný.
Snahu udržať Lajčáka vo funkcii možno vyjadriť inak. Lajčák je jasným človekom globalistov, o tom nemožno pochybovať a konieckoncov nik, ani on sám, to nepopiera. To je dôvod, prečo ho tam chceli zachovať.
Fico mal vždy problémy s tým, že on a strana Smer boli označovaný za zlé deti Európy. Dôvod bol ten, že nespolupracoval pri privatizácii Slovenska. A Ficova obrana spočívala aj v tom, že sa obklopoval ľuďmi so zaručenou atlantickou zakorenenosťou, s pozitívnym proatlantickým postojom. Napríklad Flašíková-Beňová, a konieckoncov všetci europoslanci. A minister zahraničia Miroslav Lajčák sa dá chápať ako hlavný kanál, ktorým Smer hlásal do centrály svoju poslušnosť – aj keď slovenská opozícia neustále tvrdila opak.
Toto je pomerne bežný pohľad na politiku. Čo ale ťahanice s odstúpením-neodstúpením Lajčáka prezrádzajú, to je ten fakt, do akej miery sa naši politici stále boja atlantických štruktúr. To, že prezident Kiska sa išiel potrhať, aby po ňom druhý najaktívnejší agent centrály neodišiel z funkcie, nemôže prekvapiť. Za pozornosť ale stojí Pellegriniho nefalšovaná snaha nerozhnevať si atlantické štruktúry. A aj keď predseda Smeru Fico sa Lajčáka zastával len vlažne, predsa je aj jeho postoj v dnešných časoch zbytočne bojazlivý. To zo SNS zaznievali hlasy odvážnejšie, v zmysle “Kto potrebuje Lajčaka?”, sa pýtal napríklad Hrnko. A nezávislý poslanec Marček organizoval rovno demonštrácie za Lajčákovo odstúpenie – nepridali sa však k nemu iné opozičné či pronárodné strany.
Pellegrini mohol mať aj pragmatický dôvod. Po odstúpení Lajčáka sa hovorilo o návrate Fica do vlády práve na uprázdnený post a to by Pellegriniho hviezda rýchlo pohasla, o čo samozrejme nemal žiaden záujem.
Ako teda všetci vieme, Pakt o imigrácii bol nakoniec Slovenskom odmietnutý a nik do Marrákeša nepocestuje. Ale stačí to, ak jeho tvorca, poslušný vykonávateľ atlantickej politiky, sedí stále priamo vo vláde? To s ním máme znova a znova bojovať aj nabudúce, keď bude OSN vypúšťať nové zmluvy, pakty a kompakty o imigrácii, o utečencoch či azylantoch?
Pán minister by to nemal brať osobne, ale naozaj je čas odísť. Na Slovensku nám agenti atlantickej politiky nepriniesli nič dobré, a tak ich tu viac nechceme.
Peter Vanád
.jpg)
.jpg)
