Prevládnu emócie nad spravodlivosťou a zákonnosťou? Kam až zájdu?

Bratislava 6. septembra 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

Prokuratúra, vychádzajúc z princípov ústavnosti a zvrchovanosti zákona a priority súdnej ochrany ústavných práv a slobôd občanov, je organickým článkom sústavy právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom štáte. Na ochrane záujmov štátu, ako aj práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb sa podieľa pôsobením pri uplatňovaní právnej zodpovednosti a zabezpečovaní nápravy nezákonnosti

Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku: Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý umožňuje generálnemu prokurátorovi  n a p r a v i ť  n e z á k o n n o s ť  vo veciach v prípravnom konaní, pričom ide o  j e d i n ý  i n š t i t ú t, ktorý má generálny prokurátor na to, aby zjednal nápravu a uviedol protiprávny stav do súladu so zákonom, pretože nie je možné reparovať nezákonnosť iným spôsobom. V danom prípade ide o priamu povinnosť prokuratúry v plnom rozsahu napĺňať zvrchovanosť zákona občanom nášho štátu, garantovaného ústavou.

Ako uviedol generálny prokurátor na tlačovej konferencii dňa 2. septembra, v roku 2020 bolo našimi občanmi v trestných veciach podaných 523 návrhov na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, z ktorých generálny prokurátor zrušil 85 meritórnych rozhodnutí alebo uznesenie o vznesení obvinenia. V roku 2019 bolo zo 457 návrhov zrušených 88 a v roku 2021 zo 48 bolo zrušených 9 vecí. Za všetkými týmito rozhodnutiami sú však ľudské osudy nielen dotknutých osôb, na ktorých bola nezákonným postupom páchaná krivda, ale aj ich rodín vrátane detí, takže práve ustanovením § 363 ods. 1 mohli byť v 182 prípadoch v priebehu troch rokov naplnené základné princípy demokratického a právneho štátu ako štátu spravodlivého s akcentom na to, že štátna moc pochádza od občanov.

Občan Slovenskej republiky však pre vládnu moc a médiám, o ktorých rozhodujú zahraniční investori, prestal existovať v momente, keď boli Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky zrušené obidve uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry o vznesení obvinenia a o začatí trestného stíhania občana Vladimíra Pčolinského, ktorý sa po 179 dňoch v kolúznej väzbe dostal na slobodu. V 78 stranovom uznesení GP SR bolo vytknutých 17 porušení zákonných ustanovení Trestného poriadku a 11 ustanovení Trestného zákona vrátane procesne nepoužiteľných a nezákonných dôkazov, čo bolo možné celkovo zhrnúť do zásady rímskeho práva: Ex iniuria ius non oritur – z nepráva nemôže vzniknúť právo.

Pánom poslancom, ktorí žijú vo svojej luxusnej bubline ďaleko od pospolitého ľudu, avšak z ich peňazí, treba pripomenúť, že na schôdzi NR SR, na ktorej sa zúčastňujú prvý raz, skladajú sľub, ktorý znie:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života“.

Zatiaľ sa im darí konať proti záujmom občanov a ignorovaním ústavy, ktorú si pred formalistickým sľubom poslanca očividne neprečítali.

Národná rada SR je viazaná princípmi právneho štátu a kategorickým príkazom čl. 2 ods. 2 ústavy, môže konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný princíp legality štátnej moci, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné zákonné normy tak, aby sa tento príkaz  r e š p e k t o v a l  v celom rozsahu.

Poslanec NR SR a podpredseda ústavnoprávneho výboru JUDr. Alojz Baránik z liberálnej SaS chce odvolať generálneho prokurátora, pretože: koalícia má v parlamente ústavnú väčšinu a tak „musí dosiahnuť“ to, aby generálny prokurátor odišiel z funkcie, pričom sa rozhovoril aj o „iných spôsoboch“ dosiahnutia tohto cieľa. Zatiaľ však ešte ústavnou väčšinou nebola zrušená ústava a Slovenská republika nie je diktatúrou, takže ide o prehlásenie, ktoré je v právnom a demokratickom štáte od poslanca, voleného občanmi, vierolomné.

Člen Výboru pre kultúru a médiá Roman Foltin (SaS) navrhol, aby sa konalo mimoriadne zasadnutie výboru, na ktorom by Generálny prokurátor SR mal podať „vysvetlenie“ celej udalosti tlačovej konferencie zo dňa 2. septembra a ospravedlniť sa dotknutým novinárom.
Pánovi poslancovi treba pripomenúť, že podľa § 13 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. zákona o prokuratúre: Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa m ô ž e za podmienok ustanoveným osobitným zákonom zúčastňovať na schôdzach národnej rady a jej výborov.
Pánovi poslancovi treba pripomenúť, že na tlačovú konferenciu ministerky spravodlivosti Mgr. Márie Kolíkovej, konanej dňa 16.04.2021, predmetom ktorej bolo úmrtie generála Lučanského, mohli prísť iba dopredu vybraní novinári.

Ministerstvo spravodlivosti SR uviedlo, že „ o účasť na tlačových konferenciách a brífingoch sa usilujú aj zástupcovia „spravodajskej alternatívy“, čo MS SR v žiadnom prípade nepodporuje“. Pri vstupe do budovy MS SR bol preto umiestnený zoznam pozvaných redakcií na tlačovú konferenciu, v ktorom ministerstvo spravodlivosti „žiada redaktorov, aby pri vstupe vlastnoručným podpisom potvrdili, za ktorú konkrétnu redakciu sa dostavili“. Pravdivosť tejto skutočnosti si pán poslanec môže zrejme už o krátky čas overiť priamo u budúcej členky jeho rodnej strany, v ktorej bude pani ministerka po rozpade tej svojej „materskej“ pokračovať v ďalšej politickej kariére väzobne aj neväzobne stíhaných občanov Slovenska.

Generálna prokuratúra SR naopak – zabezpečila priamy prenos z tlačovej besedy, aby sa čo najviac ľudí dozvedelo o obsahu, riadnom odôvodnení a právnych záveroch prokuratúry, ktoré ju viedli k tomuto rozhodnutiu. Kto mal záujem – sledoval tlačovku, kto záujem nemal… GP SR v  tlačových správach, a to opakovane informovala, že celé znenie rozhodnutia GP v anonymizovanej podobe bude následne zverejnené na webovom sídle GP SR.

Generálna prokuratúra SR týmto na rozdiel od Ministerstva spravodlivosti SR v prípade tlačovej konferencie naplnila čl. 26 ods. 5 ústavy, podľa ktorého: „Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť  p r i m e r a n ý m  s p ô s o b o m  poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Vysoký ústavný činiteľ – Generálny prokurátor Slovenskej republiky Dr.h.c. JUDr. Maroš Žilinka, PhD., si spôsob informovania verejnosti vyberá sám, je to na jeho rozhodnutí. Môže poskytnúť exkluzívny rozhovor pre vybrané médium, môže sa obrátiť na tlačovú agentúru, riaditeľa TASR alebo riaditeľa verejnoprávnej televízie, ktorí mu nemôžu povedať nie, aj keď v druhom prípade to nebude až tak „od srdca“, môže vystúpiť v živom vysielaní rozhlasu.

V takýchto prípadoch budú musieť tri „kritické médiá, ktoré sú pre demokraciu nenahraditeľné“ citovať, že informácia, ktorú považoval generálny prokurátor za potrebné poskytnúť verejnosti, je prebratá napr. z TASR, a to pod sankciou neuvedenia zdroja. Týmto bude mať generálny prokurátor aj verejnosť istotu o presnom obsahu posolstva, ktoré im generálny prokurátor chcel zdeliť, a to nezmanipulované alebo iným spôsobom účelovo pozmenené alebo povytrhávané z kontextu.

Aby sa však mimoriadne zasadnutie Výboru pre kultúru a médiá neminulo účinkom, jeho členovia by ho mali rozšíriť o ďalší bod programu: Verejne sa ospravedlniť dvom redaktorkám verejnoprávnej televízie za verejný lynč, ktorému boli podrobené za reportáž o úmrtí učiteľky po očkovaní vakcínou AstraZeneca. Aj obdivovatelia Žumpy a Silnej zostavy sa určite dostali k informáciám, že v zahraničí došlo k viacerým úmrtiam, ktoré boli v priamej príčinnej súvislosti s uvedenou vakcínou, čo nakoniec po dlhom a ťažkom vnútornom boji a sebazaprení musel priznať aj slovenský ŠÚKL po zistení, že k takýmto prípadom skutočne došlo a niektoré štáty EÚ prestali touto vakcínou svojich občanov proti COVID-19 očkovať.

Verím, že podali žalobu o neplatnosť výpovede. V prípade redaktorky pani Eleny Senkovej je verejné ospravedlnenie nedostačujúce, jej prináleží aj vyslovenie verejnej ľútosti, že zo stresu, ktorý jej bol privodený hromadnými vyhláseniami ministrami vlády, ktorí v mediálnej oblasti dokonca nemajú ani žiadne kompetencie, Radou pre vysielanie a retransmisiu, ktorá „prípad tejto reportáže“ chcela riešiť prednostne a rýchlo a výpoveďou z pracovného pomeru RTVS, prišla o dieťa. Tu ide o vyššie morálne a ľudské hodnoty –  bolestivú stratu nenarodeného dieťaťa z konkrétneho správania tretích osôb bez právneho titulu a nie o vyvíjanie nátlaku na bezdôvodné ospravedlnenie sa novinárkam, sediacim na chodníku s nastajlovaným úsmevom do objektívu, lebo treba byť aj peknou.

Ďalší poslanec za SaS Ondrej Dostál vyhlásil, že takýmto postupom generálny prokurátor „bezočivo porušil“ tlačový zákon, čo je ďalšou z mnohých perál nášho parlamentu.

Po vydaní rozhodnutia generálneho prokurátora, ktorým bola napravená nezákonnosť vo veci prípravného konania občana Vladimíra Pčolinského ktorého prepustenie z väzby vyvolalo mediálnu hystériu, amok politikov a „právne analýzy“ Úradu špeciálnej prokuratúry, sa stávame svedkami priamej devastácie právneho štátu, pretože odrazu sa občan dočíta, že „premiér chce rýchlo meniť § 363“ a prvé závery očakáva už v pondelok dňa 6.septembra na koaličnej rade, ktoré predloží ad hoc ustanovená pracovná skupina pod riadením ministerky spravodlivosti.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky si splnil svoju zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z čl. 149 Ústavy SR, v intenciách ktorej Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb pri uplatňovaní právnej zodpovednosti a zabezpečovania nápravy nezákonnosti. Že to musel z úradnej povinnosti urobiť na veľké a neznesiteľné sklamanie politikov a troch médií aj v prípade občana Vladimíra Pčolinského, mu prikazovala Ústava Slovenskej republiky a zákon. Zbožné želanie politikov a „pre demokraciu nenahraditeľných médií“ – nechať občana Vladimíra Pčolinského v kolúznej väzbe nedovolil zákon, takže ho podľa predstáv politikov treba zrušiť a ten – iba pre nich „sporný“ § 363 z Trestného poriadku ako pliagu udupať. Ústavná väčšina je zaklínadlo a totem nenásytného prepadnutia chuti moci. Čo tam po poškodených občanoch, ktorým bola na základe tohto jediného možného inštitútu vrátená spravodlivosť a napravená nezákonnosť ? Slobodný občan Vladimír Pčolinský ani netušil, aké tsunami spôsobí jeho prepustenie na slobodu z nezákonnej väzby zo zákonných dôvodov.

Svojou nádielkou k trom médiám, nenahraditeľných pre demokraciu v tomto štáte, sa pridal aj Úrad špeciálnej prokuratúry, ktorý je hierarchicky pod Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a priamo zo zákona mu za svoju činnosť zodpovedá. Generálny prokurátor teda nesie zodpovednosť za fungovanie špeciálnej prokuratúry ako celku.

Úrad špeciálnej prokuratúry ako podriadená zložka generálnej prokuratúry sa vyjadril, že má dôvod domnievať sa, že generálna prokuratúra v istých bodoch prekročila svoje právomoci vo svojej právnej analýze predmetného uznesenia GP SR a uviedol:

„S rozhodnutím sa v princípe nestotožňujeme, generálny prokurátor suploval činnosť súdu a skutkový stav hodnotil inak než konajúci vyšetrovateľ, dozorujúci prokurátor. Úrad špeciálnej prokuratúry vyzýva generálneho prokurátora Žilinku, aby preskúmal a vyhodnotil postup svojho námestníka.“

Špeciálna prokuratúra sa podľa jej blízkych médií nechala dokonca počuť, že „To, čo spravila generálna prokuratúra, nemá obdobu“.

V okolitých krajinách však nemá obdobu a neexistuje porovnateľný útvar akým je na Slovensku Špeciálna prokuratúra a Špeciálny súd. Naopak, ústavy viacerých demokratických štátov vznik špeciálnych senátov výslovne zakazujú, a to aj napriek tomu, že majú problémy s terorizmom.

V demokratickom a právnom štáte môže byť takáto špeciálna súdna inštitúcia zriadená iba výnimočne v prípadoch ohrozenia demokratického zriadenia a jeho územnej celistvosti, aj to za splnenia ďalšej podmienky, ktorou je neschopnosť existujúcich súdnych inštitúcií takúto úlohu zvládnuť, čo pre Slovenskú republiku neplatí.

Podľa § 10 ods. 1 Zákona o prokuratúre: Generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť prokuratúry na všetkých stupňoch – teda aj Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o prokuratúre: Generálna prokuratúra je ústredný štátny orgán a najvyšší orgán prokuratúry nadriadený ostatným orgánom prokuratúry – teda aj Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 55d) ods. 1 zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov: Na čele Úradu špeciálnej prokuratúry je špeciálny prokurátor, prostredníctvom ktorého generálny prokurátor r i a d i činnosť Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 55d) ods. 2 zákona: Špeciálny prokurátor  z o d p o v e d á  za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi.

Podľa § 55g) ods. 1 zákona: Vymenovať do funkcie v Úrade špeciálnej prokuratúry alebo prideliť na výkon funkcie v tomto úrade možno len osobu, ktorá podľa vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona je oprávnená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami utajenia Prísne tajné alebo tajné a ak ide o prokurátora, stupeň utajenia Prísne tajné.

Podľa pôvodného § 55f ods. 1 zákona: Prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry môže byť iba prokurátor generálnej prokuratúry, ktorého vymenúva do tejto funkcie generálny prokurátor podľa osobitného zákona. Stať sa šéfom Úradu špeciálnej prokuratúry sa však švihnutím biča umožnilo zmenou zákona aj neprokurátorovi, ktorý hneď po nástupe do funkcie pre konflikt záujmov požiadal o vylúčenie v 24 veciach, ktoré Úrad špeciálnej prokuratúry dozoruje…

Zo súčasnej čoraz viac sa stupňujúcej nedôvery občanov v politickú vládnu moc by nás neprekvapilo, keby okrem zrušenia, prípadne inej účelovej zmeny ust. § 363 ods. 1 Trestného poriadku ako jedinej a poslednej garancie občanov Slovenskej republiky pred zneužitím moci a nekompetentnosťou, poslanci zrušili aj Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a pre svoje potreby by si ponechali iba Úrad špeciálnej prokuratúry. A bolo by vymaľované.

Eva Zámocká