Môj profil 
Predplatné
Pompeje, ležiace približne 145 kilometrov južne od Ríma, boli založené okolo roku 600 pred n.l. v tieni vrchu Vezuv, ktorý sa vtedy vypínal do výšky takmer 2000 metrov – teraz, po mnohonásobných erupciách, je vysoký zhruba 1280 m. Zjavne v tých časoch nemal nikto ani len potuchy o tom, že ide o aktívny vulkán, a nikoho to nenapadlo ani po lokálnom zemetrasení z februára 62 n.l.
Zachované zvyšky Pompejí však nie sú jediným dôkazom vari najznámejšej historickými prameňmi doloženej živelnej pohromy, aká sa kedy udiala na európskom kontinente. Svoje pozorovania zaznamenali aj dvaja až do súčasnosti známi spisovatelia, ktorí boli svedkami vtedajšej erupcie. V to osudné letné ráno, keď začal z Vezuvu stúpať k oblohe obrovský mrak, sa neďaleko vulkánu, na opačnej strane Neapolského zálivu, pracovne nachádzal Plinius starší. Bol to vysokopostavený rímsky správny a vojenský úradník, ktorý sa ako vzdelaný diletant počas svojho života zaoberal mnohými vednými odbormi. A svedkom výbuchu sopky bol aj synovec tohto prírodovedca, vtedy 18-ročný Plinius mladší, ktorý opisuje:
“Pri pohľade z diaľky sa nedalo dobre rozoznať, z ktorej hory stúpa mrak, ktorého vzhľad a tvar by zo všetkých stromov najskôr zodpovedal pínii (až neskôr sa zistilo, že to bol Vezuv). Mrak sa zdvíhal do výšky ako veľmi štíhly kmeň a hore akoby sa rozvetvoval, podľa môjho názoru preto, lebo bol práve vymrštený prúdom vzduchu, a keď prúd ochaboval, mrak strácal oporu, alebo tiež svojou vlastnou váhou sa rozplýval do šírky. Bol hneď biely, hneď zase špinavý a plný škvŕn, podľa prímesi zeme alebo popola, ktoré vyniesol so sebou. Strýko usúdil, ako to zodpovedalo jeho vedeckým záujmom, že tento dôležitý jav musí bližšie preskúmať.” (V preklade Ladislava Vidmana: Plinius mladší, Dopisy; vyd. Svoboda 1988; prevedené do slovenčiny.)
Z titulu funkcie admirála námorných síl poslal Plinius starší na vyšetrenie nezvyčajnej udalosti niekoľko lodí do prístavného mestečka Herculaneum, avšak plavidlá pod spŕškou plápolajúceho kamenia zo sopky tam už nemohli ani len zakotviť. Plinius starší sa potom vydal do mesta Stabiae, kde popol neprestal padať celú noc. Nasledujúce ráno nebolo dokonca cez hustý prašný závoj vidieť ani slnko. Ešte v ten deň, 25. augusta, Plinius zomrel, keď sa nadýchal sírnych výparov vychádzajúcich z útrob Vezuvu.
Plinius mladší, ktorý literárne zachytil smrť svojho strýka i priebeh erupcie, živo opisuje, ako sa ľudia zúfalo snažili uniknúť náporom a návalom žeravého popola:
“…nastala noc, ale nie taká, ako keď nesvieti mesiac a je zamračené, ale asi ako keď sa v uzavretom priestore zhasne svetlo. Bolo počuť nariekanie žien, vrešťanie detí, krik mužov. Jedni len po hlase hľadali rodičov, iní deti a iní zase manželky, a po hlase ich poznávali; jedni nariekali nad svojím osudom, iní nad osudom svojich drahých; niektorí dokonca zo strachu pred smrťou smrť privolávali; mnoho ľudí vzťahovalo ruky k bohom, ale ešte viac bolo takých, ktorí tvrdili, že už žiadni bohovia nie sú a že na svete nastáva ona večná posledná noc.” (Plinius mladší, Dopisy, detto)
Celkový počet obetí výbuchu Vezuvu je ťažké odhadnúť. V Pompejach a Herculaneu sa našli pozostatky dovedna asi 1500 ľudí, avšak nevedno, či toto množstvo predstavuje len malú alebo veľkú časť z celkového počtu mŕtvych. Niektoré odborné odhady hovoria o 13.000 obetiach.
Pompeje boli znovuobjavené až na prelome stredoveku a novoveku, v roku 1595 pri výstavbe vodovodu. Bohužiaľ to, čo možno na lokalite vidieť dnes, je len časťou z toho, čo všetko sa koncom 16. storočia našlo – archeologickú hodnotu náleziska totiž hodne znížilo jeho následné vykrádanie a plienenie. Niektorí archeológovia sa domnievajú, že v okolí Vezuvu sú pochované ešte ďalšie doposiaľ neobjavené dediny.
Vezuv vybuchol po roku 79 n.l. ešte viackrát, naposledy v roku 1944. V roku 1980 bolo dokonca v priľahlej oblasti južného Talianska zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo vyše 2900 mŕtvych.
.JPG)
.jpg)
