Predpokladám, že toto výročie si dnes aspoň verbálne pripomenú aj viacerí koaliční či liberálni politici. Ale ako už u nich býva zvykom, ich posolstvo bude zrejme opäť značne gýčové a povrchné.

Vznik Česko-Slovenska zapadal do veľkého prekreslenia mapy Európy, ktoré spadalo do obdobia po konci prvej svetovej vojny. Česko-Slovensko vzniklo na troskách bývalej Habsburskej monarchie, posledné polstoročie známe pod názvom Rakúsko-Uhorsko.

Česi a Slováci sa spojili do jedného štátu a ten štát si pomerne rýchlo získal rešpekt iných krajín. Od začiatku mal podporu predovšetkým Francúzska. Ale Česko-Slovensko vo všeobecnosti jednoznačne akcentovalo len českú kultúru, pričom potláčalo tú slovenskú. Niektorí Česi sa na Slovensku cítili ako kultúrni kolonizátori, mali pocit, že Slovensku treba kultúru priniesť a odovzdať.

Odlišný postoj voči cirkvi

V čom bol v zásade problém? Česká spoločnosť bola v prvej polovici 20. storočia ovplyvnená liberalizmom, ale aj socializmom. Na Slovensku sa tieto myšlienky tiež síce rozvíjali, ale omnoho pomalšie než v českých krajinách. Slovensko muselo na začiatku 20. storočia ešte vzdorovať násilnej asimilácii zo strany šovinistického uhorského (vlastne maďarského) režimu, nemalo dosť síl na vstrebanie nových ideí.

Priority Slovákov a Čechov sa teda už od začiatku značne líšili. Vidno to už na postoji voči náboženstvu. Kým Česi vnímali katolícku cirkev vlastne ako oporu Habsburgovcov, čo sa veľmi nezlučovalo s ideou nového česko-slovenského štátu, pre Slovákov bola katolícka viera dôležitou kotvou ich myslenia a životov. Nevzdali sa jej ani potom, ako maďarský biskup Párvy nespravodlivo potrestal národovca Andreja Hlinku. Maďarský šovinizmus a katolicizmus – to sa Slovákom nikdy nezlievalo do jedného.

Ideologické východiská Slovákov a Čechov boli naozaj veľmi odlišné na to, aby sa z Česko-Slovenska mohol stať udržateľný projekt. A tak Česko-Slovensko v roku 1939, po zhruba 20 rokoch, zaniklo. Áno, jednak to bolo vnútené vonkajšími silami, ale nie celkom. Slovákom nebola myšlienka ich vlastnej štátnosti cudzia. Problémom  bolo to, že ďalšie roky museli o jej podobu súperiť s Nemcami, ktorí im ju vlastne garantovali.

Po vojne sa Česko-Slovensko síce obnovilo, ale tu už sa Česi a Slováci ocitli v úplne novej situácii. Prechodný „ľudovodemokratický“ režim sa rýchlo zmenil na totalitný komunistický a v takom nebolo vôbec na programe dňa riešiť príliš národnostné rozpory či problémy. Zásadným posunom v česko-slovenskom spolužití bolo až prijatie zákona o česko-slovenskej federácii v roku 1968.

Akonáhle získali Česi a Slováci slobodu, na pretras sa okamžite dostali aj odlišné požiadavky Slovákov a Čechov, ich odlišné predstavy o spolužití v jednom štáte. Ako vieme, skončilo to pomerne rýchlo rozdelením štátu a vznikom samostatnej Českej a Slovenskej republiky.

Prepojenie v rámci zmiešaných rodín

Neviem presne, čo dnes budú liberálni politici písať o vzniku Česko-Slovenska, ale predpokladám, že ich posolstvá budú zase len plné prázdneho pátosu a idealizovania si nášho bývalého štátu. Ani ja, pochopiteľne nemám chuť Česko-Slovensko haniť. Bola to dôležitá kapitola vývoja tak pre Slovákov, ako aj pre Čechov. Iste bolo lepšie prežiť 20. storočie v jednom štáte skôr so slovanskými bratmi než s častokrát spupnými a voči slovanskému živlu negatívne naladenými Maďarmi.

Česi a Slováci prepojili svoje osudy až tak, že dodnes existujú rôzne zmiešané rodiny, a pochopiteľne, v Česku žije značný počet Slovákov, kým na Slovensku žije, síce menšia, ale predsa len aj komunita českej národnosti.

Tento text píšem v zásade ako obdivovateľ českej kultúry a českého národa. To mi, pochopiteľne, nebráni vidieť aj mnohé odlišnosti , ktoré medzi nami boli a sú a ktoré nám komplikovali život v spoločnom štáte.

Špecifická kultúra Čechov a Slovákov

Česi a Slováci, teraz keď žijú v dvoch samostatných štátoch, voči sebe zjavne cítia aj viac rešpektu než ako to bolo v časoch Česko-Slovenska. Nehovoriac o tom, že tak Česi, ako aj Slováci zvádzajú v súčasnosti veľmi podobný zápas, pokiaľ ide o udržanie svojej štátnosti a identity v zjednotenej Európe.

Česko-Slovensko dnes zostalo len spomienkou. Spomienkou, ktorá v sebe nesie mnohoraký odkaz. Pre nás Slovákov by malo byť podstatné najmä to, že sme sa v roku 1918 oslobodili spod tyranského uhorského režimu a vstúpili sme do štátu, ktorý síce tiež nebol ideálny, ale omnoho viac rešpektoval kultúrne špecifiká Slovákov a umožnil nášmu národu rozvíjať do istej miery svoju kultúru a vzdelanosť.

Česi a Slováci by sa ako slovanské národy mali naďalej držať svojej špecifickej kultúry a tradícií. To je náš osobitný vklad pre Európu – nepomôže nám nijako, ak sa budeme len jednostranne podriaďovať všetkému, čo príde zo západu.

Naše národy ostávajú naďalej spojené spoločnými záujmami v rámci stredoeurópskeho priestoru. Verme, že si svoju osobitosť budú aj naďalej zachovávať a že puto, ktoré medzi nami vzniklo v priebehu 20. storočia, zostane zachované.

Ladislav Kováčik