Už 2. novembra najvyšší predstavitelia USA tlmočili agentúre Axios, že administratíva Joea Bidena “pravdepodobne nebude spolupracovať so židovským supremacistickým politikom Itamarom Ben-Gvirom”.

Obavy americkej vlády v skutočnosti prekonali Ben-Gviru, ktorého v roku 2007 odsúdil izraelský súd za podporu teroristickej organizácie a podnecovanie k rasizmu.

Americký minister zahraničných vecí Tony Blinken a poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan údajne “naznačili”, že vláda USA bude bojkotovať aj “ďalších pravicových extrémistov” v Netanjahuovej vláde.

Zdá sa však, že tieto silné obavy chýbajú v blahoprajnom vyhlásení veľvyslanca USA v Izraeli Toma Nidesa z nasledujúceho dňa. Nides tlmočil, že “zablahoželal (Netanjahuovi) k jeho víťazstvu a povedal mu, že sa teším na spoluprácu pri udržiavaní nezlomného puta” medzi oboma krajinami.

Inými slovami, toto “nerozbitné puto” je silnejšie ako akékoľvek verejné obavy USA týkajúce sa terorizmu, extrémizmu, fašizmu a trestnej činnosti.

Ben-Gvir nie je jediným odsúdeným zločincom v Netanjahuovej vláde. Aryeh Deri, líder ultraortodoxnej strany Šas, bol začiatkom roka 2022 odsúdený za daňové podvody a v roku 2000 si odpykal trest odňatia slobody za prijímanie úplatkov v čase, keď zastával funkciu ministra vnútra.

Bezalel Smotrich je ďalšou kontroverznou postavou, ktorej protipalestínsky rasizmus dominuje jeho politickej osobe už mnoho rokov.

Zatiaľ čo Ben-Gvir dostal post ministra národnej bezpečnosti, Derimu bolo zverené ministerstvo vnútra a Smotrichovi ministerstvo financií.

Palestínčania a arabské krajiny sú právom nahnevaní, pretože chápu, že nová vláda pravdepodobne zasiala viac násilia a chaosu.

Keďže mnohí zlovestní izraelskí politici sú na jednom mieste, Arabi vedia, že nezákonná anexia častí okupovaných palestínskych území Izraelom je opäť na programe dňa; a že podnecovanie proti Palestínčanom v okupovanom východnom Jeruzaleme spolu s nájazdmi na mešitu Al-Aksá sa v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch exponenciálne zvýši. A podľa očakávania sa pravdepodobne zvýši aj tlak na výstavbu a rozširovanie nelegálnych osád.

Tieto obavy nie sú neopodstatnené. Okrem veľmi rasistických a násilných vyhlásení a činov Netanjahua a jeho spojencov v posledných rokoch nová vláda už vyhlásila, že židovský národ má “výlučné a neodňateľné práva na všetky časti územia Izraela”, sľubuje rozširovanie osád a zároveň sa dištancuje od akýchkoľvek záväzkov týkajúcich sa vytvorenia palestínskeho štátu alebo dokonca zapojenia sa do akéhokoľvek “mierového procesu”.

Ale zatiaľ čo Palestínčania a ich arabskí spojenci boli zväčša dôslední pri uznávaní extrémizmu v rôznych izraelských vládach, akú ospravedlniteľnosť majú USA a Západ, keď nedokážu uznať, že najnovšia vláda pod vedením Netanjahua je najracionálnejším výsledkom slepej podpory Izraela počas celých rokov?

V marci 2019 označil Politico Netanjahua za tvorcu “najpravicovejšej vlády v dejinách Izraela”, čo sa nespočetne veľakrát opakovalo aj v iných západných médiách.

Tento ideologický posun v skutočnosti uznali už roky predtým aj samotné izraelské médiá. V máji 2016 populárny izraelský denník Maariv označil vtedajšiu izraelskú vládu za “najpravicovejšiu a najextrémistickejšiu” v histórii krajiny. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že úlohou ministra obrany bol poverený krajne pravicový politik Avigdor Lieberman.

Aj Západ vtedy prejavil znepokojenie, varoval pred zánikom údajnej izraelskej liberálnej demokracie a požadoval, aby sa Izrael naďalej angažoval v mierovom procese a v riešení dvoch štátov. Nič z toho sa neuskutočnilo. Namiesto toho sa desivé postavy tejto vlády v nasledujúcich rokoch premenovali len na konzervatívcov, centristov alebo dokonca liberálov.

To isté sa pravdepodobne stane aj teraz. V skutočnosti sa už prejavujú známky ochoty USA prispôsobiť sa akejkoľvek extrémistickej politike, ktorú Izrael vyprodukuje. Vo svojom vyhlásení z 30. decembra, v ktorom privítal novú izraelskú vládu, Biden nehovoril nič o hrozbe krajne pravicovej politiky Tel Avivu pre blízkovýchodný región, ale skôr o “výzvach a hrozbách”, ktoré tento región predstavuje pre Izrael. Inými slovami, či už Ben-Gvir alebo nie, bezpodmienečná podpora Izraela zo strany USA zostane zachovaná.

Ak je história poučením, aj budúce násilie a podnecovanie v Palestíne sa bude zvaľovať väčšinou, ak nie priamo, na Palestínčanov. Tento na kolenách zotrvávajúci proizraelský postoj definoval vzťahy Izraela s USA bez ohľadu na to, či izraelské vlády vedú extrémisti alebo údajní liberáli. Bez ohľadu na to si Izrael nejakým spôsobom udržal falošný status “jedinej demokracie na Blízkom východe”.

Ak však máme veriť, že izraelská exkluzívna a rasovo založená “demokracia” je vôbec demokraciou, potom sme oprávnení veriť aj tomu, že nová izraelská vláda nie je ani menej, ani viac demokratická ako vlády predchádzajúce.

Napriek tomu západní predstavitelia, komentátori a dokonca aj proizraelskí židovskí lídri a organizácie v USA teraz varujú pred údajným nebezpečenstvom, ktoré hrozí izraelskej liberálnej demokracii v období pred zostavením novej Netanjahuovej vlády.

Ide o nepriamu, aj keď nie šikovnú formu bielenia, keďže tieto názory pripúšťajú, že to, čo Izrael praktizoval od svojho založenia v roku 1948 až dodnes, bola forma skutočnej demokracie; a že Izrael zostal demokraciou aj po prijatí kontroverzného zákona o národnom štáte, ktorý definuje Izrael ako židovský štát a úplne ignoruje práva nežidovských občanov krajiny.

Je len otázkou času, kedy bude aj nová izraelská extrémistická vláda vybielená ako ďalší funkčný dôkaz toho, že Izrael dokáže nájsť rovnováhu medzi židovstvom a demokraciou zároveň.

Rovnaký príbeh sa zopakoval v roku 2016, keď varovania pred nárastom krajne pravicového extrémizmu v Izraeli – po pakte Netanjahu – Lieberman – rýchlo zmizli a nakoniec sa vytratili. Namiesto bojkotu novej vlády jednoty vláda USA v septembri 2016 dokončila svoj najväčší balík vojenskej pomoci Izraelu vo výške 38 miliárd dolárov.

V skutočnosti sa Izrael veľmi nezmenil, ani vo svojom sebadefinovaní, ani v zaobchádzaní s Palestínčanmi. Nepochopenie tejto skutočnosti sa rovná tichému súhlasu s rasistickou, násilnou a koloniálnou politikou Izraela v okupovanej Palestíne v priebehu 75 rokov.