O vzkriesení G8 sa môže a je potrebné uvažovať, iba však na okraj o oveľa významnejšej otázke. Ako vníma terajší prezident USA ukrajinskú krízu a vôbec “ukrajinský aspekt” vzťahov medzi Washingtonom a Moskvou.

Keď sa mimochodom pozrieme na reakciu najzarytejších protiruských amerických novinárov a expertov na geopolitiku, tí sa práve sústredili nie na uvažovanie o osmičke a prítomnosti Ruska v nej, ale práve na “historický” aspekt vyhlásenia amerického prezidenta.

Trump chce vlastne trochu pozmeniť časť oficiálneho amerického výkladu udalostí z rokov 2013-2016. Toto má oveľa väčší význam pre budúcnosť americko-ruských vzťahov ako akékoľvek diplomatické a rokovacie formáty, dokonca také významné ako G8.

Stačí sa pozrieť na samotné Trumpovo vyhlásenie, ktoré vyprovokovalo taký veľký škandál (citujeme stenogram The Washington Post):

“Dlhú dobu existovala veľká osmička, teraz je to veľká sedmička a hovoríme väčšinou o Rusku. Zúčastnil som sa mnohých stretnutí G7 a myslím, že prezident Obama (lebo ho Putin prechytračil), že si pomyslel, že prítomnosť Ruska vo veľkej osmičke nie je žiadúca, preto si prial, aby Rusko vystúpilo. <…> Po dlhší čas to bola veľká osmička, do ktorej patrilo Rusko a prezident Obama si neprial, aby Rusko bolo jej členom, pretože ho prechytračili. ”

Je príznačné, že mediálni a politickí oponenti Donalda Trumpa, napríklad novinári z Washington Post, sa vrhli s kritikou ani nie tak na Trumpove plány ohľadom návratu Ruska do G8 (čo pravdepodobne nepotrebuje ani samotné Rusko), ako na to, ako prezident USA interpretuje minulosť.

Americké médiá a experti na zahraničnú politiku opakujú tézu, že prezident USA klame a že v skutočnosti nevylúčili Rusko z G8 preto, že Vladimír Putin obohral Baracka Obamu, ale preto, že Rusko údajne uskutočnilo “protizákonnú anexii Krymu”. Tiež preto, že aj naďalej podporuje “separatistov” na Ukrajine. Prečo má rozdiel medzi týmito dvoma interpretáciami taký význam pre americkú politiku, ktorý ďaleko presahuje rámec ochrany reputácie Baracka Obamu, ktorý sa dnes neteší veľkej úcte ani v samotnej Demokratickej strane?

Význam konfliktu kvôli právu na vlastný výklad ukrajinskej krízy sa dá pochopiť len s ohľadom na základný kameň americkej zahraničnopolitickej filozofie: “pokračovanie (dedičnosť) zahraničnej politiky” (foreign policy continuity).

Keď to budeme formulovať veľmi jednoducho a veľmi stručne, tak všetky zahraničnopolitické akcie americkej prezidentskej kancelárie môžeme z hľadiska samotnej americkej elity rozdeliť na dve veľké kategórie:

1. akcie v rámci presadzovania amerických národných záujmov, ktoré sú (teoreticky) dôležitejšie ako akékoľvek politické preferencie a priania konkrétnych politikov a elitných skupín

2. akcie, o ktorých môžeme povedať, že sú “podľa vkusu” konkrétneho prezidenta alebo jeho tímu pre zahraničnú politiku

Logika je nasledovná: akcia v rámci presadzovania určitých strategických alebo “večných” záujmov USA musí trvať nezávisle na tom, aký prezident alebo aká politická strana prišli k moci v USA, pretože to zaisťuje možnosť dlhodobého plánovania a riešenia strategických úloh, ktoré “sa nezmestia” do jedného alebo dvoch (alebo dokonca niekoľkých) prezidentských období. Naproti tomu akcie, ktoré sa podnikajú na základe individuálnych preferencií a emócií alebo za účelom riešenia politických úloh konkrétnej administratívy, môžu ľahko zrušiť alebo dokonca otočené o 180 stupňov, ak to budú potrebovať.

To znamená, že americký prezident, napríklad povedal: “Dohady Obamu a jeho tímu s Ruskom kvôli Krymu a Ukrajine sú osobné veci Obamu a nie odrazom dlhodobých a nemenných amerických záujmov”. To neznamená, že Donald Trump navrhol priateliť sa s Ruskom, má voči nemu dosť najrôznejších výhrad (od Nord Stream 2 až po jadrový arzenál), ale konkrétne “ukrajinský príbeh”, ktorý on zrejme považuje za výsledok toho, že sa “slabý Obama” pustil do šachového zápasu s Putinom a nehanebne ho prehral, ​​chce vyškrtnúť zo zoznamu jabĺk sváru medzi USA a RF.

Je potrebné uviesť, že podobné prehodnotenie zahraničnopolitického príbehu nie je pre Trumpa prvou takouto skúsenosťou a dokonca sa môže pochváliť značnými úspechmi v podobných situáciách.

Súčasný prezident USA dokázal, napríklad ukotviť antičínsku tému svojho prezidentovania, ktorú sa demokrati pokúšali prezentovať ako osobnú pomstu, ako prvok práve tej “večnej” agendy, ktorú musia presadzovať všetky časti americkej elity. Senátori a kongresmeni za demokratickú stranu už podporujú opatrenia proti Huaweu a Hillary Clintonová na Twitteri podporuje antipekingské nepokoje v Hongkongu. V otázke obchodných vojen s Európou a nútenia Európanov vkladať stámiliardy eur do rozpočtu NATO taký konsenzus ešte nie je, rovnako ako nie je v otázke vzťahu s Ruskom alebo dokonca interpretácii ukrajinskej krízy.

Či sa podarilo Donaldovi Trumpovi zmeniť “status” ukrajinskej krízy, neuvidíme podľa prítomnosti alebo absencie ruskej delegácie na summite G8 v budúcom roku. Dôležité je niečo úplne iné – výsledky Trumpovho úsilia uvidíme podľa toho, ako aktívne budú alebo nebudú rôzne americké štruktúry brániť realizácii záhadných “návrhov Zelenského”. Práve tých, o ktorých zdroj z Macronovho okolia hovorí ako o niečom, čo sa má zapáčiť Putinovi.