Spolu s moderátorom relácie Matúšom Dávidom diskutovali o „hoaxoch, dezinformáciách a konšpiráciách“ ďalší štyria jednostranne zameraní propagandisti proamerického liberálneho extrémizmu Tomáš Prokopčák, zástupca šéfredaktorky denníka SME, Dušan Milo z Globsec Policy Institute, „odborník na extrémizmus“, ktorý sa v posledných rokoch venuje najmä „podvratnému pôsobeniu“ Ruskej federácie, Miloš Gregor, politický analytik z Fakulty sociálních studií Masarykovej univerzity v Brne a Vladimír Šnídl, reportér Denníka N.

Na začiatok hostia uvádzali priklady hoaxov, ktoré ich zaujali. D. Milo považuje za šokujúci príklad hoaxu pasáž z článku na Hlavných správach, kde sa hovorí že s Kuciakovou vraždou to mohlo byť aj inak, než sa snažia médiá verejnosti nahovoriť, a že mohlo ísť o tzv. sakrálnu vraždu, pričom ako možné paralely s podobným rukopisom boli uvádzané prípady Politkovskej či Nemcova. Milo tu však zamieňa celkom legitímnu, i keď sugestívne podanú novinársku špekuláciu s nepochybným, bezpodmienečným tvrdením – to je naopak prípad skutočného hoaxu šíreného niektorými „slušnými“ médiami o tom, že vražda súvisela (teda žiadne slovo ako možno, domnievame sa…) s jeho písaním o kauzách vlády, ktorá vtedy bola pri moci. Keď niekto takúto nepotvrdenú verziu rovno označí za pravdu, to je skutočné dezinformovanie, keďže tu zatiaľ nebol odhalený vrah, a preto každé takéto nepodložené tvrdenie je zatiaľ len hoaxom.

Šnídl tvrdí, že najhoršie dezinformácie nie sú tie, keď autor vymyslí nejakú úplnú hlúposť, lebo tie sa dajú ľahšie odhaliť. Najhoršie sú tie, ktoré kombinujú reálne udalosti a tie dopĺňajú o nejaké výmysly. Ako príklad takejto dezinformácie uvádza správu, že v čase vraždy Kuciaka na Slovensko prišiel Sorosov odborník na farebné revolúcie Marcello Fabiani, ktorý podľa pána Šnídla vôbec neexistuje. Šnídl má možno pravdu, ale určite nemá fakticky preukázané, že taký človek na Slovensku nebol. V podstate tiež len svoje presvedčenie vydáva za fakt.

Ideologické pôsobenie tu vraj bolo vždy, dnes však spomínajú len Rusko

Moderátor hosťom položil otázku, ktorý z „dezinformačných webov“ je podľa nich najvplyvnejší, a teda najnebezpečnejší. V hlasovaní vraj jednoznačne vyhrali Hlavné správy. Podobné médiá prítomní označujú za nástroj ideologického pôsobenia, ktoré tu vraj bolo odjakživa, keď sa krajiny v jednotlivých historických obdobiach vždy pokúšali súpera oklamať. Obviňujú z takéhoto konania Rusko, druhú stranu nespomenuli.

Prítomní riešili aj otázku, či je dobré alebo zlé, že nedávno Twitter dočasne zablokoval slovenské „dezinformačné“ weby, ale nedokázali na ňu jednoznačne odpovedať. Spomenuli v tejto súvislosti aj základný problém: kto rozhodne, čo je konšpirácia? Tu je namieste pripomenúť, čo nedávno konštatoval šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný: že dezinformácie a hoaxy sú nielen v „konšpiračných“ médiách, ale aj v tých ostatných: „V médiách sa objavuje toľko dezinformácií, hoaxov a neprofesionálnej práce, že to je hanba, ktorá by sa mala riešiť prvá. Objavuje sa to na veľkých weboch, serióznych weboch, všade“.

Milo spomenul aj matku všetkých konšpirácií, tvrdenie, že Židia majú vo svete príliš veľkú moc a tajne kontrolujú vlády vo svete. Tomuto tvrdeniu podľa neho verí až 52 percent Slovákov, teda viac ako polovica. Prokopčáka teší, že obchodný reťazec Billa stiahol z predaja časopis Zem a Vek, pretože tento podľa neho priživuje spoločenskú nenávisť, lebo ľudí škatuľkuje. Uvádza ako príklad, že kto je liberál, je napríklad pre kotlebovcov automaticky neprijateľný. (S niečím podobným však bohaté skúsenosti hlavne slniečkari, ktorí neustále vytvárajú rôzne zoznamy nepriateľov) Prokopčák tvrdí, že ak súkromný reťazec nechce predávať predmetný časopis, je to prejav spoločenskej zodpovednosti. Teda dalo by sa na to z hľadiska tohto jeho postoja aj tak nahliadať, že nás Billa takýmto spôsobom vzdeláva – a dokonca celkom bezplatne.

Slobodu slova treba podľa slniečkarov obmedziť

Prokopčák vysvetlil svoje filozofické dôvody, prečo by mala byť sloboda slova podľa neho v určitých prípadoch obmedzovaná. Odvoláva sa na filozofov ako Montesquieu a Tocqueville a tvrdí, že právo na slobodu šíriť názor nie je automatické, že je mu nadradené právo na život, zdravie, majetok. Ak v dôsledku šírenia nejakého názoru je ohrozený život, zdravie, majetok, tak potom nemá dotyčný právo na slobodu šírenia názoru. Nespomenul príklad, a tak skúsme nejaký nájsť sami: pekným príkladom by mohla byť napríklad propaganda NATO, kde v dôsledku protiruského štvania hrozí tretia svetová vojna, a preto by zrejme, podľa tohto nahliadania, mali mať obhajcovia NATO zakázané šíriť svoje nebezpečné názory.

Milo navrhuje rozlišovať: na verejných priestranstvách by mohli nositelia opačných názorov tieto prezentovať, kým to nie je zakázané zákonom, ale malo by im byť, podľa neho, obmedzené právo ich šíriť v inštitúciách platených z verejných zdrojov, na ktoré sa skladajú všetci zo svojich daní. Ale opäť je tu problém: kto to rozsúdi? Zamýšľa sa nad tým aj Gregor: „Kto určí, kto je konšpirátor? Čo ak napríklad prezident rozpráva konšpirácie? Ten má prístup do verejných inštitúcií zo svojej pozície. A na základe čoho potom zakážeme nejakému redaktorovi, aby tam chodil, keď tam môže chodiť niekto iný, len preto, že bol zvolený, a pácha ešte väčšiu spoločenskú škodu?“

A ďalej hovorí: „Napríklad v Českej republike, keď sa pozrieme na zastúpenie politických síl v poslaneckej snemovni, tak politické strany, ktoré samy v politických kampaniach klamú, či už častejšie alebo menej často, ale ktoré využívajú rôzne nezmysly a dezinformácie, vlastne tvoria väčšinu. Keby táto väčšina zrazu mala rozhodovať o tom, či ľudia, ktorí šíria nenávisť, budú mať prístup do verejného priestoru, tak sa paradoxne môžeme dočkať toho, že rôzni „vedúci kolotoča“ budú v knižniciach preludovať čo chcú a ľudia, ktorí upozorňujú na faktické nezmysly, tam priestor mať nebudú, pretože budú označení ako ideológovia.“ Pán Gregor nám však hovorí o niečom, čo my už tu na Slovensku dávno máme: u nás ľudia, ktorí upozorňujú na faktické nezmysly, už dávno majú obmedzený prístup do verejných médií a sú označovaní za ideológov konšpirácií.

Psychický nátlak je vraj dobrý, ale len keď nie je otočený proti nim

Čo s tým, keď chodia ľudia s „nevhodnými“ názormi do škôl, knižníc, galérií? Nad tým sa zamýšľali účastníci debaty v ďalšej časti. Šnídl predstavil svoj názor: „Nie som zástancom direktívnych zákazov, ale keď je tu nejaká sloboda slova, tak zase ja, keď sa dozviem, že nejaká knižnica si tam pozve niekoho, kto vedie časopis priživujúci nenávisť voči menšinám alebo voči iným ľuďom, pričom neporuší tým žiadny zákon, tak ja ako novinár mám tiež nejakú relatívnu moc a osobujem si právo zavolať napríklad riaditeľovi tej knižnice a konfrontovať ho s tým. Aby sa pozrel čo ten časopis píše, čo je na Facebooku, vysvetlím mu ako to je. A toto môže byť potom memento aj pre ďalších riaditeľov, už budú vedieť, že keď toho človeka tam pustia, tak im môže zavolať niekto z novín a bude sa ich tiež nepríjemne vypytovať, a budú si to musieť obhájiť. Navzdory tomu, že v tých kotlebovských či rostasovských skupinách vás budú označovať za kádrovača.“

Moderátor spomína prípady, keď ľudia ako ministerka kultúry Ľubica Laššáková či programový riaditeľ RTVS Marek Ťapák dali rozhovor alternatívnym médiám a boli za to kritizovaní slniečkarskými novinármi, ktorí za to následne boli v Hlavných správach označení za kádrovačov. Prítomní sa nad týmto označením pohoršovali, že veď oni tým ľuďom len hovoria svoj názor. Zjavne takýto psychický nátlak považujú za nepríjemný a odmietajú ho. Zaujímavé však je, že úplne inak vnímajú napríklad psychický nátlak, ktorý vyvíjajú oni svojimi telefonátmi – napríklad bývalému policajnému prezidentovi Tiborovi Gašparovi potom, ako dal interview Hlavným správam. Ten bol priam v šoku z toho, ako si ho dovolil hneď na druhý deň po zverejnení rozhovoru arogantne poúčať a kárať mladý novinár, že poskytnúť rozhovor Hlavným správam je nevhodné.

Milo uviedol, že mienkotvorným osobám sa zatiaľ darilo vyhýbať ruským médiám a pohoršil sa nad tým, že poslanec Dušan Jarjabek toto porušil a dal rozhovor ruskej televízii RT. Uviedol, že takéto kroky túto televíziu legitimizujú. Teda podľa názoru pána Mila mamutie, celosvetovo pôsobiace médium tejto svetovej veľmoci nie je legitímnym médiom a ľudia by s ním nemali komunikovať. Nespomenul však, či jedinými nelegitímnymi zo svetových médií sú tie ruské, alebo sa treba vyhýbať aj britským, francúzskym, čínskym či iným. Možno by stálo slniečkarom za úvahu pripraviť pre verejne činné osoby zoznam povolených médií, aby sa politici či iné dôležité osoby nedopustili nejakého prehrešku, po ktorom by nasledoval káravý telefonát od novinára.

Niektoré médiá majú vraj zlé úmysly

Nasledovala pasáž, kde prítomní nechutne a nepravdivo ohovárali Hlavné správy. Z tejto časti jediné zaujímavé, čo stojí za zmienku je názor, že Hlavné správy majú preto sledovanosť, lebo si vyberajú témy, ktoré frčia na Facebooku, pričom tieto témy sú „samé blbosti“. Nie je tu teda ani náznak sebareflexie, že by azda mohlo ísť o témy, ktoré ľudia hľadajú preto, lebo ich považujú za podstatné a trápia ich.

Prečo dávajú politici a iní príslušníci elity odpovede týmto „dezinformačným“ médiám? Lebo sa tvária ako úplne normálne spravodajské médiá – myslia si propagandisti. Gregor hovorí, že tie verejné osoby, ktoré odpovedajú takémuto médiu, často ani nevedia, že tieto majú zlé úmysly, a podobne je to aj v prípade poslucháčov, divákov a čitateľov.

Prokopčák tvrdí, že za všetko môže Facebook. „Na Facebooku je 2,5 milióna Slovákov a 1,7 milióna z nich je tam každý deň. Pre porovnanie: na najsledovanejšej televízii, TV Markíza, každý deň sleduje spravodajstvo okolo 700 tisíc ľudí.“ Prokopčák sa sťažuje, že vďaka Facebooku sa články z „dezinformačných“ médií šíria ďalej. Milo to komentuje: „EÚ sa snaží s tým niečo urobiť, tá firma spĺňa všetky náležitosti monopolu, takže Facebook bude v najbližších rokoch možno rozdelený.“

Šnídl hovoril o psychickom tlaku na súdnu znalkyňu, ktorá robila posudok na Rostasov článok, pretože všetky alternatívne médiá o nej informovali. A že to je tlak aj na ostatných znalcov, lebo keď to vidia, druhýkrát si rozmyslia či do toho ísť. Nuž, psychický nátlak je nepríjemný… ale o tom už bola reč vyššie.

Patria medzi hybridné hrozby aj farebné revolúcie?

Milo spomenul hybridné hrozby, čo je termín, ktorý sa stal populárnym po protiústavnom puči na Ukrajine. Vysvetľuje ho ako mix všetkých možných vplyvov informačných, nátlakových, diplomatických, ekonomických, spravodajských, paramilitárnych, atď., ktorý je v konečnom dôsledku rovnako efektívny ako vyslanie vojenskej sily. Pod hybridnou hrozbou považuje Milo také pôsobenie, pri ktorom „nemusí nikto poslať vojská, aby dosiahol žiadanú zmenu v správaní daného štátu. Ak niekto dokáže spojiť kybernetické hrozby (hackovanie a pod.) s dezinformáciami, vplyvom na politickú scénu, s ekonomickým a energetickým vplyvom, dosiahne to, čo by sa pred 20 rokmi dalo dosiahnuť iba vojenskou inváziou.“ Nepovedal však, či medzi hybridné hrozby treba rátať aj farebnú revolúciu a „budovanie demokracie“ na Ukrajine, na ktoré USA vynaložili pred Majdanom 5 miliárd dolárov.

Zdôraznil však, že Slovenská republika je ešte viac zraniteľná takýmto pôsobením, lebo sú tu na to predispozície, nastavenie ľudí k sympatiám voči Rusku, a že tu v súčasnosti je takéto pôsobenie. Spomenul konkrétne Rusko, čím zrejme naznačil, že práve odtiaľ ide taká hrozba. Nevyjadril sa však, či by hrozba ovládania našej krajiny nemohla hroziť aj zo strany inej veľmoci.

V ďalšej časti debaty boli spomínané zdravotnícke a iné typy hoaxov. Tak ako inokedy, aj v tejto debate teda slniečkari opäť veľmi dôsledne miešali nezmysly ako ten, že rakovinu treba liečiť citrónovými jadierkami, s odlišným politickým názorom.

Nebolo možné obísť tému migrantov, ktorú Šnídl označil za tému číslo jedna na Facebooku. Spomenul maďarskú televíziu, ktorá vraj aj formou hoaxov a vymyslených informácií informovala o migrantskej hrozbe. Uviedol, že v Maďarsku schválili antisorosovské zákony, ktoré majú stíhať mimovládky, ktoré by pomáhali migrácii.

Na otázku, či by k niečomu podobnému nemohli hoaxy viesť aj na Slovensku, Milo odpovedal, že tendencia tu určite je. Povedal, že snaha kontrolovať mimovládky bola už za Mečiara a on tu vidí „spájanie síl, ktoré boli vždy proti súčasnej geopolitickej orientácii Slovenska, proti tomu, že sme sa stali súčasťou EÚ a NATO, že SR nespadla do nejakej šedej zóny a zdá sa, že nabrali nový dych a sociálne médiá a rozmach dezinformácií im dodávajú novú silu a dochádza aj de facto k opakovaniu tých požiadaviek, ktoré tu boli už dávno.“

Záver

Účastníci debaty predovšetkým usilovne zamieňali a plietli pojmy. Samotný termín „hoax“ v jazyku dnešného mainstreamu znamená už niečo celkom iné, než to pôvodne znamenalo pred pár rokmi. Kedysi boli hoaxy definované ako „správy, ktoré majú priniesť šťastie, ale vyžadujú presný počet ďalších ľudí, komu majú byť ďalej zaslané. Hlavným rozpoznávacím znakom hoaxu je to, že vy nemáte byť konečný adresát, ale správa si vyžaduje poslanie ďalším priateľom.”

Dnes však toto slovo znamená čosi ako nepravda, lenže tak akosi zahmlene. Totiž keby sa rovno hovorilo o nepravde, niekto by sa mohol propagandistov nepríjemne pýtať, v čom konkrétne je to a to nepravda, ukážte, dokážte, vyvráťte. Ale keď sa povie hoax, znie to tak anglicky a odborne, že to nikto už ďalej nerieši. A slniečkari tak majú opäť jedno zaklínadlo na nositeľov opačného názoru. Vo verejnom mediálnom metajazyku totiž presný význam toho slova je, že ide o konkrétne protiliberálne protieuroatlantické tvrdenia, ktoré oni označujú za nepravdivé – stačí povedať hoax a každý vie, že to je niečo, čo hovoria tí zlí konšpirátori, nevieme presne čo tým je myslené, ale je to niečo zákerné, podlé a nepravdivé.

Podobne zmätený je už aj zmysel slova konšpirácia. Jeho pôvodný význam je sprisahanie, ilegálna organizácia, pričom to, čo sa dnes označuje ako konšpirácia, by sa vlastne správne malo volať „konšpiračná teória“. Lenže dnes sa to slovo používa tak často, že už z neho odpadlo slovo teória a ostala iba konšpirácia, už aj oficiálne autority to tak používajú. Keď povieme, že niekto šíri konšpirácie, vlastne tvrdíme, že šíri spriahania, tajné ilegálne organizácie, čo by znamenalo, že robí závažnú protištátnu činnosť. Je to teda zjavne nesprávne, ale čo narobíme, jazyk sa vyvíja.

Čo môže urobiť ten, kto chce človeku zabrániť, aby sa napil čistej vody? Môže ju zašpiniť, naliať do nej jed. Podobne aj propagandisti jednostranne orientovaných liberalistických ideologických masmédií cielene a usilovne sa snažia miešať a zamieňať hlásateľov legitímnych opozičných názorov a odporu proti koloniálnemu statusu našej krajiny so šíriteľmi bludov, klamármi, zloduchmi, aby všemožne pošpinili a dehonestovali fakt, že pravda je iná, než hovoria oni.

Ivan Lehotský