Zdá sa, že sa panstvo naľakalo. Vyrátané to mali celkom inakšie. Mysleli si, že Rusko sa pod tlakom sankcií rozsype, a že Európa si bude aj naďalej môcť pohodlne užívať energetický blahobyt. Sankcie však nezabrali, Rusko po nekonečnom rade provokácií a urážok ten plyn naozaj zastavilo a energetickí magnáti vycítili príležitosť svoje enormné zisky ešte dramaticky zvýšiť. Výsledkom však bolo, že pred Európou odrazu ostala perspektíva energeticky katastrofálnej zimy.

Od Lisabonu až po Helsinky nastalo zdesenie. Vo vidine mnohonásobného zdraženia energií sa firmy aj občania začali pripravovať na pohromu, ale mnohí vo svojom vnútri tiež na to, že bezprecedentné zneužívanie moci zo strany európskych služobníkov nadnárodných majiteľov Zemegule tentoraz už nenechajú bez reakcie. Po celej Európe sa začali protesty, ako požiar v suchej stepi sa šíri výzva iniciatívy Don´t Pay, aby ľudia jednoducho ignorovali účty za energie, v Prahe naštvaní ľudia zaplnili Václavák.

A čuduj sa svete, cena elektriny na burze v Lipsku náhle rapídne klesla, z tisíc až na 600 eur za MWh. Analytici to vysvetlili, že vraj kvôli tomu, že zásobníky plynu sú viac naplnené, než sa čakalo, že EÚ avizuje opatrenia na zmiernenie energetickej krízy, že sa menia pravidlá, podľa ktorých sa doposiaľ cena určovala… no znie to múdro a dôveryhodne, veď ako inak, keď to hovoria analytici.

Ale je tu aj iné vysvetlenie. A síce, že globálni majitelia hry s energiou sa zľakli. Ich krásne vybudovaný systém vyciciavania obyvateľov európskych krajín prostredníctvom platieb za energie je dokonalý a dokonale nenápadný, ale práve v tom je jeho slabina: jeho efektívnosť narástla do takých obludných rozmerov, že už jednoducho nebolo možné ho nevidieť. A to je slabé miesto každej mafie: nesmie byť príliš na očiach, lebo od určitej hranice hrozí, že sa stane predmetom verejného lynča.

Je celkom dobre možné, že nadnárodné panstvo, zahŕňajúce europolitikov a ich kmotrov, energetických magnátov a v neposlednom rade kurátorov medzinárodnej energetickej burzy v Lipsku zaradilo spiatočku. Je možné, že si niektorí ľudia uvedomili, že asi bude dobré sa trochu krotiť, ak nechcú zažiť to, čo v histórii už veľakrát zažili ich predchodcovia, ktorí boli príliš pahltní a arogantní.

Niekto by mohol povedať, že ale dnes je všetko predsa úplne inak ako kedysi, dnes už páni nezdierajú chudobu ako za dávnych čias, dnes všetko riadia objektívne počítače medzinárodnej burzy podľa objektívnych veličín a koeficientov, aby bol dosiahnutý konsenzus a stabilita. Trochu iná verzia však v pondelok presiakla z obrazovky televízie TA3. Hosťom bol český ekonóm a teoretik Lukáš Kovanda a zdôraznime, že to nie je nejaký „šuflikant“, ale popredný expert uznávaný liberálnymi médiami a inštitúciami, ktorý bol napríklad členom expertného tímu poradcov prezidentského kandidáta Jiřího Drahoša.

Redaktorka sa ho spýtala, že ak v našich východoeurópskych krajinách vyrobíme megawatthodinu napríklad za 50 eur, odovzdáme ju na medzinárodnú burzu a odtiaľ ju spätne kúpime napríklad za 1000 eur, tak či sa náhodou neoplatí z tej burzy vystúpiť. Jeho odpoveď bola dlhšia a komplexnejšia, ale kto čakal nejaké rozumné a konštruktívne vysvetlenie, mohlo mu aj zabehnúť, keď sa napokon dočkal šokujúco jednoduchej pointy: Čechom by sa nemuselo oplatiť odtiaľ vystúpiť, lebo na oplátku by im Nemci nemuseli pustiť plyn s odôvodnením, že by to bol prejav nelojálnosti!

Ponechajme teraz stranou historické skúsenosti s Nemcami a s púšťaním plynu a zhrňme si holú etickú a faktickú podstatu celej veci. Predpokladajme, že pán Kovanda ako popredný liberálny expert vie, čo hovorí. Podľa neho, ak by chudobná východoeurópska krajina nechcela nechať svoje hospodárstvo a svojich občanov zbankrotovať a pomrznúť a rozhodla by sa nezaplatiť burzovým špekulantom miliardové, absolútne neoprávnené a nespravodlivé výpalné, tak náš hlavný európsky partner, vedúca veľmoc Európskej únie by ju mohla potrestať tak, že by jej zavrela prívod štandardne nakúpeného plynu, prúdiaceho z tretej krajiny.

Čo nám to hovorí o etike medzinárodných vzťahov s našimi top partnermi v EÚ? Čo nám to hovorí o tých slávnych európskych „hodnotách“, o ktorých sa toľko rozpráva? Čo to naznačuje o tej úžasnej výhodnosti našej príslušnosti v jednom spoločenstve s takýmito partnermi? Aký rozdiel medzi európskym partnerstvom a obyčajným teroristickým vydieračstvom je tu naznačený?

Čosi podstatné k tomu povedal Karel Kryl vo svojej poslednej piesni. Najmä v jej poslednej slohe a špeciálne v poslednom verši – možno úplne poslednom, ktorý vo svojom živote napísal.

Demokracie dozrává

do žaludečních vředů

Bez poctivosti bez práva

a hlavně bez ohledů

A je to mýlka soukromá

snad optického klamu

Že místo srdce břicho má

a místo duše tlamu

Ivan Lehotský