Vzhľadom na časté tvrdenia administratívy, že prezident nemá v úmysle zapojiť sa do vojny s Ruskom, by sa dalo odpustiť, že človek nevedel, že existuje nejaká šanca, že USA budú vtiahnuté do vojny s Ruskom. Biden v apríli zopakoval, že Spojené štáty “nepošlú americké jednotky do boja proti ruským jednotkám na Ukrajine”. Odvtedy tento postoj verejne nezmenil. Nasadenie a rozmiestnenie amerických vojenských síl v uplynulom týždni však vyvoláva pochybnosti o prezidentových ubezpečeniach.

Len v uplynulých dňoch vyslala armáda Spojených štátov brigádu slávnej 101. výsadkovej divízie do Rumunska – prvýkrát po takmer 80 rokoch, čo bola táto divízia v Európe. Aliancia NATO pod vedením USA práve uskutočnila veľké cvičenie s jadrovými zbraňami a v Jadranskom mori neďaleko Ukrajiny sa konajú cvičenia lietadlovej lode U.S.S. George H.W. Bush so spojencami NATO. Hoci sú cvičenia bežnou a rutinnou súčasťou americkej národnej obrany, tieto zahŕňali zlovestné útočné narážky.

Brigádny generál John Lubas, zástupca veliteľa 101. výsadkovej divízie v Rumunsku, uviedol, že jednotka tam nie je na cvičení, ale na “bojovom nasadení”, a dodal, že jeho jednotky “musia byť pripravené bojovať aj dnes večer, v závislosti od toho, ako sa vyostrí situácia za hranicami” na Ukrajine.

Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, ktorý sa nachádzal na palube lietadlovej lode, v článku v týždenníku Newsweek s názvom “Americké jednotky pripravené na vojnu s Ruskom” uviedol, že operácia na Jadrane “demonštruje našu schopnosť rýchlo posilniť našich spojencov a premietnuť silu do celej aliancie”. Od februára minulého roka Spojené štáty vyslali do Európy tisíce vojakov, čím sa ich celkový počet zvýšil na 100 000. Mnohí z nich boli vyslaní do východoeurópskych štátov NATO.

Nikto vo Washingtone ani v Bruseli sa však neobťažoval vysvetliť Američanom: prečo?

Čo je hrozbou pre americkú národnú bezpečnosť, ktorá by si vyžiadala nasadenie 100 000 amerických vojakov, predsunutie bojovej divízie, ktorá v Európe nebola od druhej svetovej vojny, a vyslanie bojových skupín lietadlových lodí k hraniciam Ukrajiny, čo všetko je výslovne a verejne určené na prípravu na vojnu s Ruskom?

Doteraz bolo nemysliacou odpoveďou neustále opakovanie, že Rusko začalo “nevyprovokovanú” vojnu proti Ukrajine, z čoho vyplýva, že ak sa to neskontroluje teraz, Putin môže čoskoro začať ďalšie útoky do východnej Európy a dobyť ďalšie územia. Toľko súčasných amerických lídrov vyrastalo v srdci studenej vojny a od mladosti sa učili báť sa a dokonca nenávidieť ZSSR ovládaný Ruskom. Dnešné Putinovo Rusko však nie je ani zlomkom skutočnej bojovej sily, ktorou kedysi disponoval Kremeľ.

Je iróniou, že mnohí experti tvrdia, že Rusko predstavuje vážnu hrozbu útoku na územie NATO, zatiaľ čo iní tvrdia, že ruská armáda nebude schopná poraziť ani Ukrajinu. Nemôže to byť súčasne tak, že Rusko je regionálnou hrozbou, ktorá sa valí cez krajiny NATO, ale zároveň je také slabé, že Ukrajinu neporazí. Realita je zrejmá pre každého, kto je ochotný ju vidieť: ruská armáda nemá kapacity na to, aby úspešne obsadila dokonca ani susedné štáty NATO (pred touto vojnou sa všeobecne predpokladalo, že NATO bude bezmocné zabrániť ruskému víťazstvu nad Pobaltím), a vzhľadom na obrovské straty techniky za posledných osem mesiacov by trvalo desaťročia, kým by sa obnovila dokonca na predvojnovú úroveň.

Napriek tomu, ako som často tvrdil, ak Rusko zmobilizuje veľkú časť svojich ozbrojených síl a obranných priemyselných kapacít, časom pravdepodobne prekoná ukrajinskú obranu – hoci ani tento malý cieľ nie je v žiadnom prípade zárukou. Predstava, že Rusko má čo i len najmenšiu konvenčnú kapacitu na napadnutie akejkoľvek inej krajiny, je však smiešna. Nemá. Bodka. Bodka. Ani zďaleka nemá dostatok vojenských prostriedkov na to, aby napadlo čo i len jeden hraničný štát, a už vôbec nie na to, aby sa postavilo 30-člennej vojenskej aliancii NATO.

Napriek tomu to mnohým v Spojených štátoch nezabránilo rozdúchavať oheň strachu z myšlienky, že Rusko je pre USA nebezpečenstvom a treba sa mu vojensky postaviť. Bývalý generál a riaditeľ CIA David Petraeus navrhol, aby americké jednotky robili viac než len cvičenia pri ukrajinských hraniciach. V nedávnom rozhovore pre francúzsky týždenník L’Express Petraeus navrhol, že Spojené štáty by mohli na Ukrajine zasiahnuť v rámci mnohonárodného usporiadania typu “koalícia ochotných” a potenciálne tam bojovať proti Rusom.

Začiatkom tohto mesiaca v reakcii na hypotetické použitie taktickej jadrovej zbrane Ruskom na ukrajinskom území Petraeus tvrdil, že Spojené štáty by mali “zlikvidovať všetky ruské konvenčné sily, ktoré môžeme vidieť a identifikovať na bojisku na Ukrajine… a všetky lode v Čiernom mori”. Zdá sa, že bývalý generál si neuvedomuje skutočnosť, že ak by USA priamo zaútočili na ruské vojenské sily, tie by okamžite odpovedali a potenciálne by sa zamerali na americké jednotky v Európe alebo v Sýrii – čím by sa riziko plnohodnotnej vojny medzi dvoma najväčšími jadrovými superveľmocami na svete zvýšilo.

Malo by byť samozrejmosťou, že vláda Spojených štátov a naše ozbrojené sily majú prvoradú povinnosť brániť našu krajinu, plniť naše zmluvné záväzky a zachovať schopnosť našich občanov prosperovať. V dnešnom svete však existuje strašidelná nevedomosť o dôsledkoch jadrovej výmeny s Ruskom a desivo ľahkovážna ochota riskovať takúto vojnu s Moskvou kvôli otázkam, ktoré ani nesúvisia s národnou bezpečnosťou USA.

Ako som už uviedol v úvode, ešte raz zopakujem: vo vojne medzi hraničnými štátmi Ruska a Ukrajiny nie je v stávke nič, čo by ohrozovalo našu národnú bezpečnosť (alebo bezpečnosť našej aliancie NATO). Rusko odhalilo takmer úplnú neschopnosť konvenčne ohroziť ktoréhokoľvek člena NATO, takže prvoradým cieľom Ameriky by malo byť obmedziť rozšírenie vojny na jej súčasné hranice, podporiť diplomatické ukončenie bojov za čo najlepších podmienok pre Ukrajinu a zachovať naše silné konvenčné a jadrové odstrašenie, aby sme zaručili našu vlastnú bezpečnosť a pokračujúcu prosperitu.

Nikdy by sme však nemali nerozumne podporovať kroky, ktoré by rozšírili vojnu, zatiahli nás do zbytočného boja a ohrozili samotnú existenciu nášho národa. Je šokujúce, že je potrebné písať také zjavné pravdy, ale taká je realita tejto situácie. Príliš veľa našich vedúcich predstaviteľov a takzvaných expertov nás agresívne tlačí čoraz bližšie k vojne s Ruskom – ktorá by sa mohla až príliš ľahko zmeniť na jadrovú – a nerobí prakticky nič, aby boje ukončili.