Prečo je americký IT a mediálny kartel smrteľným nepriateľom demokracie? A čím je argument „veď si nájdite iné médium“ falošný?

Bratislava 18. januára 2021 (HSP/Foto:financetwitter.com)

Prezidenta Trumpa súkromní internetoví giganti odstavili od sociálnych sietí. Vraj si má nájsť iné médium… ibaže žiadne s relevantným dosahom tu už nezostalo. Čo to hovorí o globálnej korporátnej demokracii, či „demokracii“ 21. storočia?

Niektoré z internetových gigantov, ktoré Trumpa odstavili, si síce uvedomili, že aj ony na to doplatia a účty prezidentovi vraj čiastočne obnovili, ibaže čo sa stalo, sa už neodstane. A jasnejšie než kedykoľvek predtým vystúpila do popredia skutočnosť, že totalita amerického informačného kartelu je otvoreným nebezpečenstvom pre politickú pluralitu, a teda demokraciu v jej samotnej podstate.

Tri piliere demokratickej moci… alebo v skutočnosti až štyri?

Na Slovensku sa teraz, v súvislosti s reformou justície, častejšie spomína klasický princíp trojdelenia moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktorá systémom vzájomných bŕzd a protiváh má v demokracii zabezpečiť, aby spoločnosť neskĺzla do totality jednej moci. Lenže práve Amerika dnešných dní naplno ukazuje, že tento koncept právneho štátu je už neadekvátny, prekonaný a nebezpečný tým, že je zneužiteľný (a on aj zneužitý je).

V modernej spoločnosti totiž treba rátať ešte s jednou ďalšou plnohodnotnou formou moci, ktorá by mala byť do systému verejnej moci bezpečným spôsobom zakomponovaná, aby demokracia mohla naozaj fungovať: je to moc mediálna.

Zákonodarná moc dáva ľuďom pravidlá. Výkonná moc na základe tých pravidiel organizuje život v krajine. Súdna moc tie pravidlá vykladá. Lenže azda najväčšia z týchto mocí je moc, ktorá formuje myslenie ľudí: formuje spôsob, akým si ľudia dané pravidlá vysvetľujú, formuje spôsob, ako ľudia konajú, politicky ľudí a krajinu rozdeľuje a riadi tieto spoločenské konflikty.

Dnes nikto nemôže pochybovať o tom, že kľúčové celosvetové komunikačné kanály, ktoré sa dajú zrátať na prstoch jednej či dvoch rúk, a ktoré sú súkromným majetkom niekoľkých ľudí, výrazne ovplyvňujú politiku nielen v USA, ale následne aj v celom svete. Ak môžu takému človeku ako je prezident USA z minúty na minútu odobrať možnosť komunikovať s verejnosťou, tak naozaj sotva môže niekto pochybovať o ich možnostiach sa podieľať na rozhodovaní v krajine, kde takýto priestor dostali.

Je to demokratické?

Vidíme, že v tzv. západných demokraciách majú tri klasické piliere moci (formálne…) demokratickú podobu, keďže v princípe vychádzajú zo slobodných a demokratických volieb. Vôbec to však neplatí pre štvrtú, nepriznanú zložku moci: súkromne vlastnené informačné kanály, medzi ktorými tie verejnoprávne úplne zanikajú. Tu niet žiadnych volieb, žiadnej plurality, sú iba záujmy súkromných majiteľov.

A ak sa stane, že skupinka majiteľov globálneho IT kartelu pochádza z jedného spoločenského prostredia a zastáva rovnaké názory – čo je zjavná a neodškriepiteľná realita – tak netreba byť konšpirátorom na to, aby človek pochopil, že tu máme do činenia s mechanizmom, ktorý ide priamo proti základnému princípu demokracie: namiesto toho, aby mediálna sféra bola definovaná záujmami ľudi, záujmami väčšiny, je ľudstvo manipulované pohľadmi, názormi, záujmami malej vyvolenej skupinky majiteľov. Manipulované, so všetkým, čo k tomu môže patriť: aj zastrašované, zavádzané, balamutené… a áno, aj klamané.

Povedzme to ešte jasnejšie: režim, kde sú jednotlivé časti kľúčovej informačnej infraštruktúry, ktoré sú nenahraditeľnými prvkami architektúry štátu, ovládané malou skupinkou súkromných osôb, nie je demokraciou, ale je čímsi podobným feudalizmu či fašizmu – nazvite si to ako chcete (v diskusiách pod článkami býva najviac hádok o výklade pojmov, dôležitejší však je ich reálny obsah).

Založte si vlastnú sociálnu sieť. Ale naozaj?

Prezidentovi zrušili jeho účty. Ako súkromné spoločnosti mali na to právo: veď súkromník má plné právo robiť si so svojím majetkom čo chce. Trebárs ho aj zlikvidovať, prehospodáriť, poškodiť, hoci aj vyhodiť do luftu (ak tým neporuší iné zákony). A použili pritom argument, veď nech ide na iný kanál. Cynicky, priam s výsmechom mu dali najavo, že si dokonca môže hoci aj založiť nejaký vlastný – veď je sloboda, demokracia, nech si každý robí, čo chce. Pri tomto argumente sa zastavme, tu je totiž „jadro pudla“. Tento argument je totiž falošný, zavádzajúci – ba nielen to; je zákerný, podlý.

Vraj svoju sociálnu sieť si môže založiť každý. Nuž áno, založiť si môže. Ale to je tak všetko. V prípade komunikačných kanálov totiž človek v skutočnosti nemôže nájsť ľubovoľného iného plnohodnotného dodávateľa, tak ako je to v prípade autoservisu, holičstva či pizzerie. Neplatí to práve tak, ako to neplatí v prípade vlastníctva každého iného obmedzeného a nenahraditeľného zdroja – a práve takým zdrojom základná komunikačná infraštruktúra je, to zdôrazňujú aj strategické bezpečnostné doktríny štátov.

Predstavte si, že by napríklad v štáte fungovala nie jedna pošta, ale sto rôznych súkromných pôšt a každá by doručovala výlučne iba do svojich schránok. Niektorí ľudia by boli klientmi iba jednej z tých pôšt, iní by mali na dome schránky od dvoch, troch súkromných pôšt… a ak by ste chceli poslať list niekomu, kto je klientom inej pošty, tak by ste sa museli stať jej klientom aj vy: podpísať žiadosť, potvrdiť svojím podpisom dva kilometre dlhé zmluvné podmienky, vymyslieť, pamätať si heslo… a niektorí so slabšou pamäťou by veľmi rýchlo zabudli aj to, v ktorejže pošte to vlastne sú registrovaní.

Je celkom zjavné, že by komunikácia viazla, že by to bolo nepraktické. Je celkom zjavné, že ľudia by museli niečo urobiť, aby komunikácia mohla fungovať. A je úplne zjavné, že jediným rozumným riešením, na ktorom by sa ľudia veľmi rýchlo zhodli je, že by sa všetci postupne stretli na jednej, či maximálne niekoľko málo platformách.

Kde nie je skutočná súťaž, tam nie je skutočná demokracia

Presne toto sa stalo aj v prípade sociálnych sietí. Sú ich desiatky, ale koľkí z nás poznajú a používajú aj iné, než len tých niekoľko notoricky známych? Po vzniku internetu prebehol v priebehu rokov celkom prirodzený proces, ktorého výsledkom je, že sa vyprofilovalo niekoľko relevantných sociálnych sietí, ktoré tvoria základnú komunikačnú infraštruktúru dneška. Tieto patria medzi strategicky nenahraditeľné zdroje, prinajmenšom z krátkodobého a strednodobého hľadiska (keďže na to, aby im mohol vyrásť konkurent, by boli potrebné obrovské peniaze, politický vplyv a veľa času).

Tak ako sotva budete mať reálnu šancu postaviť diaľnicu odniekadiaľ niekam, ak už tie dve miesta nejaká spája, tak ako sotva budete mať reálnu šancu vyrábať v nejakom regióne minerálku, ak už všetky použiteľné pramene v tom regióne patria niekomu inému, tak ako sotva budete mať reálnu šancu presvedčiť ľudí, aby si dali vybudovať k domu prípojku na inú, alternatívnu kanalizáciu, ak už na jednu pripojení sú… tak isto nemáte reálnu šancu v primeranom čase vytvoriť konkurencieschopný, teda dominantný komunikačný kanál, ktorý by bol schopný svojím výtlakom víťaziť nad tými, ktoré sú zaužívané.

A teda za daných okolností nemáte férovú šancu na politickú súťaž proti konkurentom, za ktorými stojí IT kartel amerických gigantov a mediálny kartel „troch sestier“ AP, AFP a Reuters (o tom sa viac dočítate napríklad tu). Lenže kde nie je šanca na férovú súťaž politických myšlienok, tam v dlhodobom horizonte nie je ani šanca na skutočnú demokraciu, vládu ľudu – vládu väčšiny.

Toto je principiálny problém dnešných USA: režim, ktorý tam vládne, nie je skutočnou demokraciou, hoci sa tak tvári, a hoci jeho majitelia to po celom svete tak veľkohubo roztrubujú. A žiaľ, situáciu nie je možné napraviť inak ako radikálnym odstránením nádoru, plutokratického oligarchického „hlbokého štátu“ (deep state), ktorý tam vládne bez ohľadu na to, kto zvíťazí vo voľbách. A ak náhodou vo voľbách aj napriek mediálnemu protivetru vyhrá niekto, kto robí problémy, tak mu deep state tie voľby jednoducho zoberie.

Takto je to v Amerike. A na Slovensku to je podobne, len v stokrát menšej mierke.

Ivan Lehotský