Môj profil 
Predplatné
“Pred dvoma týždňami nám zomrel ujo, ktorý roky žil v Čechách. Jeho posledná vôľa bola spáliť a rozsypať na lúku, kde sa narodil. My, ako veriaci, nie sme s tým stotožnení a vyjadrili sme svoj názor aj dcéram, ktoré sa nato pýtali. Menili to na viackrát, vybavili sme kňaza, že sa rozlúči pri hrobe a vloží sa ku rodičom, no vzišlo z toho. Jeho vôľa jasne znela spáliť a rozsypať. Čo robiť?,” pýta sa nemenovaný prispievateľ/prispievateľka.
Na otázku odpovedá archimandrita Jaroslav Lajčiak, ktorý upozorňuje, že ja posledná vôľa zomierajúceho podlieha rešpektovaniu každého svedomia a povinnosti úcty voči zomrelým.
“Tak, ako vás nik zo živých nesmie nútiť robiť to, čo je proti vášmu svedomiu; tak aj, a o to viac, vám v tom nemôžu rozkazovať mŕtvi. Preto sa riaďte predpisom, ktorý je vyjadrený v inštrukcií “Ad resurgendum cum Christo” – ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie,” vysvetľuje Lajčiak.
Podľa Kongregácia pre náuku viery, ktorá vydala inštrukcie „Ad resurgendum cum Christo”, to znamená, že tam, kde sa nakoniec z hygienických, ekonomických alebo sociálnych dôvodov rozhodne pre kremáciu, ak toto rozhodnutie nie je proti výslovnému alebo oprávnene predpokladanému želaniu zosnulého veriaceho, nevidí Cirkev doktrinálne dôvody, aby sa takejto praxi bránilo, pretože kremácia tela sa nedotýka duše a nebráni Božej všemohúcnosti, aby vzkriesila telo, a teda neobsahuje objektívne popieranie kresťanskej náuky o nesmrteľnosti duše a vzkriesení tela.
Cirkev ale aj naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, pretože tým sa preukazuje väčšia úcta voči zosnulým; napriek tomu nie je kremácia zakázaná, okrem „prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke“ .
Ak ale dôjde k spopolneniu, popol zosnulého musí byť následne uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne – alebo v istých prípadoch v kostole – alebo na kompetentnou cirkevnou autoritou určenom mieste.
Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva. Bráni to tiež zabúdaniu a nedostatku úcty – čo sa môže stať najmä vtedy, ak sa prvá generácia pominie – ale aj neprístojným praktikám či poverčivosti.
Z vyššie uvedených dôvodov preto cirkev nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Iba v prípade vážnych a výnimočných okolností, ktoré závisia od kultúrnych podmienok miestneho charakteru, môže ordinár so súhlasom biskupskej konferencie alebo synody biskupov východných cirkví, udeliť výnimku uchovávať popol v domácnosti. Popol sa však nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí byť vždy zaistená náležitá úcta a primerané podmienky uchovávania.
Aby sa tiež predchádzalo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety. Pretože potom nie je možné uznať, že rozhodnutie pre kremáciu bolo motivované hygienickými, sociálnymi či ekonomickými dôvodmi.
Ak si ale zosnulý želal dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, potom musí byť podľa normy práva takýto pohreb odmietnutý.”
.JPG)
.jpg)
.jpg)
