Môj profil 
Predplatné
Predovšetkým treba povedať: nech cintoríny v Rajci a Námestove poničil ktokoľvek, je to úchylné a úbohé. Odbaviť sa na mŕtvych kameňoch, to môže urobiť naozaj iba mentálny úbožiak. Žiaľ, medzi ľuďmi sú aj takí – a žiaľ, nachádzajú sa v každom politickom košiari.
Je tu však ešte jedna nepríjemná skutočnosť, ktorej spoločenský dopad je omnoho väčší, než pováľané náhrobky: medializácia takýchto udalostí pred voľbami má potenciál ovplyvniť ich výsledok. Toto je, žiaľ, ťažko odstrániteľný nedostatok masmédiami ovládanej spoločnosti: ak nejaký jedinec poškodí židovské hroby (alebo zastrelí novinára, či urobí iný mediálne šokujúci čin), môže tým vychýliť verejnú mienku až o niekoľko percent a teoreticky takto aj zmeniť politiku a smerovanie celej krajiny.
V dôsledku pováľaných náhrobkov v Rajci a Námestove budú teraz o antisemitizme na Slovensku opäť raz hovoriť „aj tučniaky v Patagónii“. Médiá domáce aj svetové využijú túto udalosť na rozdeľovanie volebných subjektov na tie správne demokratické a na tie, ktoré sú zodpovedné sa šírenie zla, antisemitizmu, rasizmu, fašizmu, xenofóbie – hoci tie takmer isto nemajú s uvedenými prípadmi nič spoločné.
„Je veľmi ťažké zistiť, kto to urobil, ja mám ale taký dojem, nemám to ale ničím podložené, že to ani neboli miestni ľudia,“ vyjadril sa k udalosti v Rajci predseda žilinskej židovskej náboženskej obce Pavel Frankl.
Samozrejme, mohol to urobiť ktokoľvek. Ale v takýchto prípadoch, najmä v čase, keď sa podozrivo zvolebnieva, nie je nelogické si klásť klasickú otázku: komu to prospeje? Komu by mohla medializácia takýchto vecí teraz pred voľbami padnúť vhod?
Pripomeňme si prípad, ktorý sa stal ešte začiatkom 90. rokov. Spisovateľ Roman Kaliský-Hronský v článku „Hitler začínal ako natierač“ v týždenníku Zmena č. 144 (vyšlo 27. júla 1992) spomína, ako na obrovskej výletnej lodi v Karibskom mori v novinách, ktoré na tej lodi vychádzajú, bola v čase vojny v Perzskom zálive jediná jedna správa z Európy: o antisemitizme na Slovensku. Ako príklad tam boli uvedené antisemitskými heslami počarbané náhrobné kamene v Nitre.
A ďalej v tom článku bola táto výpoveď bývalého televízneho režiséra Gustáva Takáča: „V čase, keď som ešte robil režiséra v televízii, prišiel za mnou Mariánek (bývalý predseda hnutia Human Peter Mariánek, pozn. red.), že ideme točiť dokument o antisemitizme na Slovensku. Keďže som sa vždy snažil byť nestranný, neodmietol som, len som žiadal trocha viac aspoň základných informácií o problematike. Mariánek mi vysvetlil, že natočíme protižidovské, rasistické a ja neviem, aké ešte nápisy a sgrafitá, ktoré sú v Bratislave. Dobre reku, natočíme, len som chcel ešte vedieť, kde tie nápisy sú. Povedal mi ulicu a rozišli sme sa s tým, že ráno točíme.
Ako profesionál mám vo zvyku vždy sa dôkladne pripraviť na to, čo robím. Preto som si ešte večer pred dňom nakrúcania išiel obzrieť reálie, aby som získal predstavu a pokúsil sa nájsť uhol pohľadu. Našiel som si ulicu, ktorú mi Mariánek označil, žiadne múry na nej však neboli počarbané. Keby som veľmi dlho a veľmi dôkladne hľadal, možno by som sa dozvedel, kto koho miluje, ale kto nenávidí Židov a Cigánov, to som si tam prečítať nemohol. Nič to zato, vravím si, možno sa pomýlil Mariánek, a možno som ja zle počul. Druhý deň ráno ma čakalo prekvapenie. Nepočul som zle, ulica bola správna. Len s tým rozdielom, že v deň točenia tam bolo antisemitských hesiel koľko len chceš. Tak takto nie, pán Mariánek, hovorím. Zbalil som štáb a dovidenia.“
Toľko výpoveď režiséra Gustáva Takáča. Samozrejme, prípady v Rajci a Námestove mohli byť o niečom úplne inom – kto a prečo to urobil, to sa asi nikdy nedozvieme. Ale komu sa dva mesiace pred voľbami nesmierne hodia a urobí si z nich vďačnú mediálnu tému, o tom niet pochybností.
Ivan Lehotský
.jpg)
