Moldavsko bolo prvým príjemcom politiky Michaila Gorbačova, ktorý zaviedol perestrojku a glasnosť a umožnil politický pluralizmus na regionálnej (republikovej) úrovni. Potom sa všetko na jeho väčšine rusky hovoriaceho územia uvoľnilo. Lojalita sa veľmi rozdelila a stará pokrvná vernosť k ruskej vlasti bola hlboká. V Moldavskej SSR, podobne ako v mnohých iných častiach Sovietskeho zväzu, sa rozmnožili národné hnutia.  Tieto sily časom posilnili základné impulzy na opustenie ZSSR v prospech zjednotenia s Rumunskom. To vyvolalo protireakciu zo strany prevažne rusky hovoriacich etnických menšín, ktoré prevažovali v oblastiach, ako je Podnestersko. Zmena bola postupná, ale občas násilná.

V auguste 1989 Najvyšší soviet Moldavskej SSR vyhlásil moldavčinu za úradný jazyk, uznal jazykovú moldavsko-rumunskú identitu a rumunskú latinku v moldavskom jazyku. V roku 1990 boli slová sovietsky a socialistický nahradené slovami “Moldavská republika”.  Podnestersko má zvláštny separatistický status, ktorý sa vykryštalizoval v dôsledku mocenských bojov čoraz bipolárnejšieho svetového poriadku, malingerovaného tromi osamelými priateľmi (samozrejme, okrem veľkého strýka Moskvy) – konkrétne tromi ďalšími väčšinou neuznanými separatistickými štátmi: Abcházsko, Arcach a Južné Osetsko.

Zvrhnutie Ceaușescovho režimu v Rumunsku v decembri 1989 a opätovné otvorenie hraníc medzi Rumunskom a Moldavskom 6. mája 1990 viedlo mnohých obyvateľov Podnesterska a Moldavska k presvedčeniu, že únia medzi Moldavskom a Rumunskom je nevyhnutná. Po páde vlády komunistickej strany sa Rumunsko zdalo oveľa atraktívnejšie. To, žiaľ, znepokojilo ruskojazyčné obyvateľstvo, vyvolalo secesionistické hnutia v Gagauzsku a Podnestersku, a keďže nacionalistami ovládaný moldavský Najvyšší soviet tieto iniciatívy zakázal, Gagauzská republika a Podnestersko vyhlásili nezávislosť od Moldavska. Usilovali sa o opätovné pripojenie k Sovietskemu zväzu ako nezávislé federatívne republiky a pomoc Moskvy bola, samozrejme, výdatná. Podnestersko sa tak stalo jednou z mnohých “neuznaných republík” v ZSSR popri Abcházsku, Južnom Osetsku a Náhornom Karabachu. Tieto samozvané štáty udržiavali úzke vzájomné vzťahy a boli závislé najmä od ruského sponzorstva.

Po sovietskom pokuse o prevrat v roku 1991 prijal moldavský parlament Deklaráciu nezávislosti Moldavskej republiky. Snažila sa v nej presadiť svoju suverenitu na celom území dnes už bývalej MSSR. V Podnestersku vypuklo napätie. Dňa 5. apríla 1992 ruský viceprezident Rutskoj povedal 5 000 ľuďom zhromaždeným v Tiraspole, že “Podnesterčania by mali požadovať nezávislosť”. K prvým obetiam na životoch v rámci vznikajúceho konfliktu došlo 2. novembra 1990, dva mesiace po vyhlásení nezávislosti PMR 2. septembra 1990. Moldavské sily vstúpili do Dubašari s cieľom rozdeliť Podnestersko na dve polovice, ale zastavili ich obyvatelia mesta, ktorí obsadili most cez Dnester. Druhý moldavský pokus o prekročenie mosta cez Lungu sa uskutočnil 13. decembra 1991.  Po tomto druhom neúspešnom pokuse došlo k útlmu vojenských aktivít až do 2. marca 1992, čo sa považuje za začiatok vojny o Podnestersko. Moldavsko bolo prijaté za člena Organizácie Spojených národov 27. augusta 1991 po formálnom vyhlásení nezávislosti. Ozbrojený konflikt trval do 21. júla 1992 v troch oblastiach pozdĺž rieky Dnester. Chladný konflikt bol krátko horúci.

Dohoda o prímerí bola podpísaná 21. júla. Tento oficiálny dokument, ktorého detaily diktovala predovšetkým Moskva, podpísali prezidenti Ruska (Boris Jeľcin) a Moldavska (Mircea Snegur).  Dohoda stanovila, že prímerie budú dodržiavať mierové sily, na ktorých sa budú podieľať ruské, moldavské a PMR prápory pod vedením spoločnej vojenskej veliteľskej štruktúry, Spoločnej kontrolnej komisie (JCC).

Výsledný proruský separatistický región Podnestersko je úzky pás zeme dlhý takmer 200 kilometrov a široký 30 kilometrov medzi riekou Dnester a východnou hranicou Moldavska s Ukrajinou. Od Moldavska sa oddelilo v roku 1992, ale medzinárodné spoločenstvo ho neuznáva ako suverénny štát a dokonca ani Rusko.

Územie obsadené Podnesterskou nezávislou správou sa nachádza v rámci medzinárodne uznaných hraníc Moldavska. Podnesterskú vládu podporuje predovšetkým Ruská federácia. Vo všetkých ohľadoch ide o “malé Rusko”, čo sa odráža v dovoze a vývoze všetkých významných netrvanlivých tovarov. Hoci Podnestersko naďalej spadá pod moldavskú jurisdikciu, život na tomto území sa riadi legislatívou prijatou secesionistickými orgánmi a je pevne ruskojazyčný.  Moldavské právne predpisy nie sú v Podnestersku prakticky účinné ani zákonne vynútiteľné.

Zložité dôsledky rusko-ukrajinskej vojny:

Aby bolo jasné, rusko-ukrajinská vojna sa uberala takými cestami, že vojna sa neobmedzuje len na územné hranice Ukrajiny. Na Ukrajine sa môžu vyskytnúť aj ďalšie nezamýšľané dôsledky vojny. Jedným z najdôležitejších by bolo riešenie konfliktu v moldavskom Podnestersku. Putin sa nevzdal strany, ktorá by sa zmocnila čiernomorského priestoru Ukrajiny až po Odesu/Podnestersko a Moldavsko.

Nedávno prezident Vladimir Putin zrušil dekrét z roku 2012, ktorý čiastočne podmieňoval suverenitu Moldavska pri riešení budúcnosti Podnesterska.

Dekrét, ktorý obsahoval aj časť týkajúcu sa Moldavska, načrtol pred 11 rokmi zahraničnú politiku Ruska, ktorá predpokladala užšie vzťahy Moskvy s Európskou úniou a Spojenými štátmi.

Vďaka moldavskému postoju k Rusku po jeho vojenskej akcii na Ukrajine však Kremľu nezostalo nič iné, ako konať.

Nariadenie o zrušení dokumentu z roku 2012 bolo zverejnené na internetovej stránke Kremľa a uvádza sa v ňom, že rozhodnutie bolo prijaté s cieľom “zabezpečiť národné záujmy Ruska v súvislosti s hlbokými zmenami, ktoré prebiehajú v medzinárodných vzťahoch”.

Nariadenie zaväzovalo Rusko hľadať spôsoby riešenia separatistickej otázky “na základe rešpektovania zvrchovanosti, územnej celistvosti a neutrálneho postavenia Moldavskej republiky pri určovaní osobitného štatútu Podnesterska”. Tu je dôležité slovo neutrálny, aby ste si ho mohli prečítať. Moldavsko sa vzdalo svojho neutrálneho štatútu v prebiehajúcej vojne na Ukrajine, čím prakticky uhryzlo ruku, ktorá ho živila.

Keďže prezident Putin zrušil ruské stanovisko k urovnaniu podnesterského konfliktu z roku 2012, Moldavsko uviedlo, že bude “starostlivo” analyzovať novú koncepciu Moskvy.

Politický analytik a bývalý moldavský veľvyslanec v Rusku Anatol Taranu uviedol, že po tom, ako prezident Putin zrušil tento ruský záväzok, otvoril cestu k tomu, aby ruské kroky už neboli obmedzované medzinárodnými väzbami, “čo by znamenalo, že Rusko by potenciálne mohlo dokonca uznať nezávislosť Podnesterska”, povedal Taranu.

Vlastné nešťastie Moldavska:

Aby sme však boli úprimní, toto bolo predpovedané. Viete, moldavské vedenie prehralo skúšku oddanosti kráľovi na východe a teraz je nútené riešiť najhorší možný finančný kolaps. Takmer všetky európske krajiny určite zaznamenali zmenu dynamiky v dôsledku konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, pričom tie, ktoré majú pre Moskvu slabosť, z toho profitovali lepšie ako tie, ktoré sa jej postavili na odpor. Moldavsko, žiaľ, patrilo do druhej skupiny a jeho vedenie spôsobilo utrpenie svojich občanov.

Moldavsko čelí prudko rastúcej inflácii a má problémy vyrovnať sa s prílevom ukrajinských utečencov. Trpelo aj výpadkami elektrickej energie po ruských útokoch na ukrajinské energetické zariadenia a snažilo sa ukončiť svoju závislosť od ruského plynu.

Prudké zvýšenie cien, najmä ruského plynu, viedlo minulý rok k pouličným protestom, v ktorých demonštranti vyzývali vládu a prezidenta Sandu na odstúpenie. Nedávny pád moldavskej vlády je toho dôkazom.

Rusko bolo vždy dôležitým hráčom v strategických záujmoch Moldavska. Hoci sa prezident Putin zatiaľ zdržal vyjadrenia nevraživosti voči moldavskej proeurópskej administratíve, stále existuje mnoho zraniteľných miest, ktoré by Moskva mohla ďalej využiť, ak by sa rozhodla zasiať chaos. Nielenže je moldavské hospodárstvo zraniteľné a závislé od ruskej energie, ale existujú aj politické skupiny a regióny, nad ktorými má Moskva rôznu moc. V tomto svetle treba vnímať nedávnu zmenu zákona zo strany Ruska vo vzťahu k regiónu Podnestersko.