Pompeo svojimi hrubými útokmi voči Číne diskredituje v prvom rade sám seba

Bratislava 17. novembra 2019 (HSP/Foto:SITA/AP-Andreas Solaro)

Američania používajú vo svojej medzinárodnej politike pomerne často jednoduchú taktiku v rámci ktorej zvyšujú napätie na politickej scéne, pričom sa skrývajú za frázy o demokracii a následne tlačia na svojich vazalov, aby vo vyhrotenej situácii stáli po ich boku a plnili ich príkazy. Momentálne proti Číne usilovne brojí americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo

Pompeo sa sústreďuje na situáciu v Hongkongu, kde kritizuje Čínu a hovorí o používaní dvojitého metra. V Hongkongu sa však agresívni demonštranti spoliehajú na Američanov a Britov, ktorí ich protesty podporujú a riadia. Pompeo útočí na konkrétnych čínskych politikov i na politiku Číny. V jeho prípade nejde o nič nové a prekvapivé, nedokáže prekročiť svoj vlastný tieň a zbaviť sa postoja typického pre Američanov v období, keď boli osamotenou veľmocou v jednopolárnom svete.

Pompeove slová však zaznievajú dnes pomerne často do prázdna, vlažne sa k nim stavajú aj v rámci EÚ, ktorá je pod silným americkým tlakom. V iných krajinách Pompeove slová neberú vážne a slová o “dlhovej pasci”, ktorú Čína pripravuje záujemcom o čínske pôžičky vyznievajú do prázdna. Klasickým príkladom dlhovej pasce boli americké pôžičky po skončení II. svetovej vojny, ktoré ponúkali vojnou zničeným európskym krajinám, dnes už ale Američania nie sú v pozícii, aby pôžičky poskytovali, práve naopak sú najviac zadĺženou krajinou vo svete.

Pompeove útoky poškodzujú štandardy súčasnej administratívy USA. Pompeo otvorene dezinformuje americkú spoločnosť, nedokáže objektívne hodnotiť čínsky úspešný rozvoj a skresľuje čínske úspechy. Robí však chybu, pretože nastavuje americkej spoločnosti krivé zrkadlo. Namiesto toho, aby povzbudil Američanov k vyvinutiu väčšieho úsilia s cieľom zlepšiť stav americkej spoločnosti, Pompeo zavádza a používa lži k formovaniu ideológie USA. Ľudia ako Pompeo v 21. storočí vedú americkú spoločnosť nielen k nesprávnemu hodnoteniu Číny a sveta, ale aj hlbšie do trasoviska ekonomických i politických neúspechov.

Čína prešla hlbokou transformáciou a dokázala sa poučiť aj z vlastných chýb. V minulosti pozorne sledovala vývoj USA a Západu i vývoj v ZSSR, pričom sa snažila prebrať pozitíva a skúsenosti, ktoré formovali tieto štáty vo vrcholných fázach ich existencie. Veľmi veľa skúseností Čína získala pozorovaním juhokórejského modelu, pretože Južná Kórea, ktorá je oveľa menšia ako Čína mala veľmi rýchly hospodársky a sociálny rozvoj, rýchlejší ako Čína.

Čína sa veľa naučila aj od Indie a Vietnamu, ktoré v minulosti dlhodobo zaostávali za Čínou, v posledných rokoch však dokázali vo viacerých aspektoch náskok Číny výrazne znížiť. Ich metódy sú preto hodné čínskej pozornosti a Čína sa takisto snaží z ich skúseností poučiť a  získať čo najviac.

Takejto sebareflexie však Američania stále nie sú schopní. Môžu za to predstavitelia ich elít, ktorí beznádejne skončili v bývalej ére americkej supremácie. Tá však je už nenávratnou minulosťou a neschopnosť amerických elít pružne reagovať na zmenu podmienok a situácie má takisto vypovedaciu hodnotu o súčasných amerických elitách. Predstavy že možno expandovať v 21. storočí na základe kradnutia cudzích zdrojov sú mylné a platia len voči malým krajinám, ktoré sa nedokážu úspešne brániť. Voči Číne a Rusku takýto arogantný model správania nikdy fungovať nebude.

Ako najvyšší americký diplomat Mike Pompeo pravdepodobne verí, že jeho tisíckrát opakované lži sa nakoniec stanú pravdou. Vlažná reakcia amerických vazalov, ktorých musia Američania čoraz dôraznejšie nútiť k poslušnosti by mala byť pre Pompea vážnym varovaním, že plávať proti vetru je zbytočné a málo efektívne.

František Olčaj