Bratislava 26. januára 2022 (HSP/Foto:TASR – Martin Baumann)
Keď pápež položil Michelangelovi otázku: „Prezraďte mi, v čom tkvie tajomstvo Vašej geniality? Ako ste dokázali vytvoriť sochu Dávida, ktorá je skutočným majstrovským dielom prevyšujúcim všetky ostatné?“, Michelangelo odpovedal: „Celkom jednoducho. Len som odstránil všetko, čo nebolo Dávid“
Podľa definície OECD právny štát pozostáva z nasledovných prvkov, ktoré musia byť zachované súbežne:
1. Existencia základných pravidiel a hodnôt, ktoré ľudia uznávajú a s ktorých záväznosťou súhlasia
2. Vláda sa musí riadiť zákonom
3. Nezávislé a nestranné súdnictvo podáva výklad zákonov
4. Tí, ktorí vykonávajú zákon, konajú dôsledne, bez nespravodlivej diskriminácie.
5. Zákon je prehľadný a dostupný všetkým, najmä tým, ktorí sú zraniteľní a najviac potrebujú ochranu
6. Aplikácia zákona je účinná a včasná
7. Zákon ochraňuje práva, najmä ľudské práva
8. Zákon môže byť zmenený ustanoveným spôsobom, ktorý je sám osebe transparentný, zodpovedný a demokratický
9. Moc musí byť vykonávaná zákonne, spravodlivo a rozumne
V tejto súvislosti je možné dodať, že v Spojenom kráľovstve je pojem právneho štátu dôležitým ústavným princípom, ktorý je uznávaný ako obmedzenie konania vlády a výkonu moci a je aplikovaný súdmi.
My, tzv. „bežní občania“ ako nás nazývajú poslanci na bratislavskom hradnom vŕšku, s odôvodnenými a denne sa stupňujúcimi obavami sledujeme postupnú antidemokratickú transformáciu nášho štátu do totalitarizmu, pohŕdanie ľudom, pohŕdanie ústavou, diskvalifikáciu vzdelania, čoho neoddeliteľnou súčasťou sa v podmienkach Slovenska stali aj psychopatologické prejavy skupiny novinárov, ktorí si zamieňajú svoju službu verejnosti objektívne informovať s bezbrehou túžbou po im neprináležiacej moci predĺženej ruky politikov preformátovať štát, jeho orgány a jeho obyvateľov podľa vlastných potrieb a potrieb tých, ktorým slúžia alebo musia slúžiť.
Vývoj však postupne smeruje k tomu, že to, čo nie je Dávid, začína aj samo opadávať, o čom svedčí aj zúfalstvo komentátora Vagoviča, ktorý musel s hrôzou konštatovať, že možnosť disciplinárneho potrestania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky je nereálne, pričom v kútiku svojej jednosmerne orientovanej novinárskej duše musí vedieť a byť uzrozumený aj s tým, že sa míňajú časy vyrábania „neprestrelných dôkazov o vydieraní alebo korupcii“ prostredníctvom inštitútu tzv. kajúcnikov. Slovenský trh je presýtený „kajúcnikmi“, stávajú sa artiklom, ku ktorým si verejnosť vytvorila taký hlboký a neprekonateľný odpor, že ani peniaze a iné „benefity a neprimerané odpustky“ im nenahradia stratu priateľov, kolegov a možno aj rodiny.
Ich status v spoločnosti nevylepšili ani zjemneným biblickým označením „kajúcnik“, čo je slovo, ktoré sa právnikom iba veľmi ťažko derie z úst. Je to taká istá slovná ekvilibristika ako d o b r o v o ľ n é dražby, kedy je napr. dlžník nebankovej spoločnosti zbavený svojho jediného obydlia so svojou rodinou vrátane maloletých detí pod hlavičkou, že sa „dobrovoľne“ a rád stáva bezdomovcom.
Pán komentátor, zbytočne si nelámte hlavu nad problémom, ktorý neexistuje a po ktorom ste sa aj napriek tomu rozhodli pátrať – jediným motívom rozhodnutí generálnej prokuratúry je zákon. Čo je však vašim motívom novinárskej nadpráce? To vám sa nepodarilo „šikovne zakryť“ svoju pohnútku a pohnútku vám blízkych politikov, ktorá je pre slovenského občana dávno odhalená a jasne čitateľná: K nedôvodnému návrhu o zrušenie, resp. aspoň oklieštenie zákonného ustanovenia paragrafu 363 Trestného poriadku za každú cenu a akýmkoľvek spôsobom chcete „pribaliť“ aj samotného Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ktorý je Marošom Žilinkom iba pre svojich priateľov a kolegov, pre novinárov je generálnym prokurátorom nášho štátu tak ako je Zuzana Čaputová prezidentkou a Eduard Heger predsedom vlády) a následne, aj keď síce so spriaznenými politikmi zatiaľ neviete ako, ale na vrchole pyramídy chcete mať jedinú osobu, za ktorú bojujete podpásovými a nešportovými zbraňami a ktorá „nebude rozdeľovať a panovať železnou rukou“ a tým je súčasný špeciálny prokurátor, celoživotný politik a advokát. A kruh by sa uzavrel. Lenže ako na to v praxi?
Nakoľko začíname byť „špeciálnou“ teda nedemokratickou republikou, mohli by sme si vystačiť iba s jednou prokuratúrou, a to špeciálnou – všetko ostatné zrušiť, stačí Daniel Lipšic. Nájdu sa však aj politické kruhy, ktoré by si trúfli aj na väčšie sústo pre seba – napríklad dostať generálnu prokuratúru pod ministerstvo spravodlivosti. Je tu však opäť Dávid, ktorý sa postupne zbavuje toho, čo ním nie je, takže demontáž hierarchickej štruktúry prokuratúry sa nebude môcť tak hravo zrealizovať ako si to niektorí aktivisti vysnívali a podriadená špeciálna prokuratúra sa voči generálnej prokuratúre bude musieť v rámci svojho postavenia správať, v opačnom prípade by mohli nastúpiť príslušné disciplinárne opatrenia v rámci štandardného postupu.
Podľa zákona o prokuratúre je generálny prokurátor ú s t a v n ý m činiteľom s postavením vedúceho ústredného orgánu Slovenskej republiky. Je viazaný len zákonom a svojím ústavným poslaním, ktorým je ochrana objektívneho práva prostredníctvom ochrany subjektívnych práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Predmetom dozoru prokurátora je zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy. V prípade zistenia nesúladu je p o v i n n o s ť o u prokurátora uplatniť špecifické prostriedky dozoru slúžiace na o d s t r á n e n i e nezákonnosti a o b n o v u porušených práv. Prokuratúra je teda univerzálnym orgánom ochrany práva.
Mám za to, že je takisto úplne zbytočné zo strany politikov a im slúžiacich novinárov naďalej rozpitvávať do poslednej molekuly Čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom je uvedené: Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky. Predošlé dva odstavce obsahujú ústavné postavenie generálneho prokurátora, ktorý koná v rámci ústavy, zákona a spolu s ostatnými prokurátormi generálnej prokuratúry si plnia zákonnú povinnosť dozoru nad ochranou objektívneho práva a v prípade zistenia nesúladu si plnia povinnosť odstránenia nezákonnosti a obnovu porušených práv. Robia tak v prospech občanov podľa starej rímskej zásady aequum et bonum est lex legum – spravodlivosť a dobro je najvyšší zákon, takže poslanci Národnej rady SR ako aj prezidentka SR nemôžu pristúpiť k žiadnej svojvôli – zaviazali sa k plneniu povinností v záujme občanov, zachovávaniu ústavy a zákonov, vernosti Slovenskej republike a nie k uspokojovaniu svojich osobných potrieb alebo iných záujmov.
Podľa Čl. 2 ods. 1 ústavy: Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
Poslanci podľa Čl. 75 os. 1 ústavy na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa zúčastňujú po prvý raz, skladajú sľub, ktorý znie: Sľubujem na svoju česť a svedomie v e r n o s ť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v z á u j m e j e j o b č a n o v. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony tak, aby sa uvádzali do života.
Podľa Čl. 104 ods. 1 prezident skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk jej predsedu tento sľub: Sľubujem na svoju česť a svoje svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.
Heinz Stucke, nemecký cyklista na dlhé trate povedal: „ To neznámo za rohom poháňa moje kolesá“. Takže páni politici a s vami spriaznení novinári – zbytočne číhate za rohom, Generálny prokurátor Slovenskej republiky ako primus inter pares je šprintérom na dlhé trate, ktorá je lemovaná zákonom a zákonnosťou. Kiež by ste ich dodržiavali aj vy.
Eva Zámocká