Môj profil 
Predplatné
Rzeczpospolita pripomína, že už v roku 2003 volynskú tragédiu nazvali genocídou. Stalo sa to počas slávností v ukrajinskej Pavlovke, keď vtedajší poľský prezident Kwaszniewski použil toto slovo, pričom vedľa neho stál vtedajší ukrajinský prezident Kučma.
Poľské noviny, ktoré, pravda, majú svoj euronázor na euromajdan, podčiarkujú: „Ťažké je nazvať Kwaszniewského nepriateľom Ukrajiny. On zohral dôležitú úlohu pri rokovaniach v čase „oranžovej revolúcie“, a potom sa aktívne snažil zblížiť Ukrajinu so Západom. A po trinástich rokoch sa v liste, ktorý sa mal stať zlomom, objavilo bezpečné a nič nehovoriace slovo „tragédia“.“ Komentátor tiež upozorňuje, že list Ukrajincov sa objavil v čase, keď Nemecko oficiálne uznalo tureckú genocídu Arménov a chváli Nemecko za smelosť urobiť to: „Vyhlásenia, ktoré urobili Juščenko, Kravčuk a ďalší ukrajinskí predstavitelia, v duchu „zabíjanie nevinných nemožno ospravedlniť“, sú nedostatočné. Osobitne v čase, keď na Ukrajine prekvitá kult Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a menami hlavných vinníkov volynskej genocídy Romana Šucheviča a Stepana Banderu sú nazvané ulice v Kyjeve,“ uzatvára autor článku.
Pod otvorený list Ukrajiny Poľsku sa podpísali bývalí prezidenti Ukrajiny Kravčuk a Juščenko, patriarcha Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Kyjevského patriarchátu Filaret (ktorého svojvoľne vytvorenú štruktúru oddelenú od Moskovského patriarchátu po tom, čo terajší „kyjevský patriarcha“ Denisenko prehral vo voľbách moskovského patriarchu, pravoslávny svet neuznáva), arcibiskup Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Svjatoslav Ševčuk, a tiež politici, spisovatelia, predstavitelia ukrajinskej kultúry Vjačeslav Brjuchoveckij, Ivan Vasjunik, Ivan Dzjuba, Danijil Lubkivskij, Dmitrij Pavličko, Vladimir Pančenko, Miroslav Popovič, Vadim Skuratovskij, Igor Juchnovskij. V liste píšu: „Osobitným bôľom i pre Ukrajinu, i pre Poľsko ostáva tragédia Volyne a poľsko-ukrajinského konfliktu v čase druhej svetovej vojny, v priepasti ktorého boli zabité desaťtisíce nevinných bratov a sestier. Zabitie nevinných ľudí nemožno ospravedlniť. (…) Prosíme o odpustenie a rovnako odpúšťame zločiny a nespravodlivosti, ktoré sa uskutočnili voči nám – to je jediná duchovná formula, ktorá musí byť motívom každého ukrajinského a poľského srdca, ktoré si želá pokoj a súlad,“ hovorí sa v liste.
Volynský masaker je masové vyvražďovanie Ukrajinskou povstaleckou armádou etnického poľského civilného obyvateľstva, ale – v menšej miere – aj ľudí iných národností, vrátane Ukrajincov, na území Volyne. Volyň bola do septembra 1939 súčasťou Poľska. Masaker sa začal v marci 1943 a vrchol dosiahol v júli toho istého roku. Odvetné postupy poľskej strany, ktoré sa začali koncom leta 1943, spôsobili značné obete medzi ukrajinským civilným obyvateľstvom. Predstavitelia novej moci na Ukrajine, ktorým do úradu pomohla aj oficiálna poľská podpora euromajdanu, stupňujú kampaň heroizácie ukrajinských nacistických kolaborantov i kampaň za prehodnotenie pohľadu na druhú svetovú vojnu. 9. apríla ukrajinský parlament prijal zákon, ktorý priznáva nacistických kolaborantov a páchateľov mnohých zverstiev na civilnom obyvateľstve z organizácie OUN-UPA za bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny. Veteránom uvedenej organizácie tiež priznal právo na sociálne výhody.
Pre úplnejší pohľad na volynský masaker treba dodať, že nielen Ukrajinci, ale ani prozápadný poľský parlament, ktorému nadiktovali príliš nedráždiť ukrajinské baranidlo proti Moskve, nemal odvahu pomenovať veci pravými slovami. Poľský snem pri hlasovaní o Volyni neodsúhlasil rezolúciu o genocíde, ale len „o etnických čistkách s prvkami genocídy“. Predseda momentálne vládnucej poľskej strany Právo a spravodlivosť Jaroslaw Kaczyński sa rozhorčil: „Je to genocída, nemôžeme súhlasiť s takým výkladom, že keď zabíjajú Židov, tak je to genocída, a keď Poliakov, tak nie.“
Vladimír Mohorita
.JPG)
