Pokus Bidenovej administratívy o rozmrazenie americko-čínskych vzťahov narazil na významný problém, píše Daniel Larison pre Responsible Statecraft.

Čínska vláda v pondelok oznámila, že odmietla žiadosť USA, aby sa minister obrany Lloyd Austin stretol so svojím čínskym náprotivkom Li Šangfuom po tom, ako Peking niekoľkokrát vyhlásil, že kým bude Li pod americkými sankciami, žiadne stretnutie sa konať nebude.

Za posledných šesť mesiacov nedošlo k žiadnej priamej komunikácii medzi najvyššími vojenskými predstaviteľmi oboch vlád a očakávané stretnutie na okraj dialógu Šangri-La v Singapure malo byť spôsobom, ako začať obnovovať vzťahy. V rozpore s vyhlásením prezidenta Bidena v Japonsku minulý týždeň, že americko-čínske vzťahy sa začnú zlepšovať “veľmi skoro”, sa zdá, že obe strany sú si tak vzdialené ako nikdy predtým.

Sankcie voči Li boli uvalené v roku 2018 za predchádzajúcej administratívy v reakcii na čínske nákupy ruských zbraní. Od jeho povýšenia na ministra obrany začiatkom tohto roka sa stali ďalšou prekážkou stabilizácie bilaterálnych vzťahov. Stanovisko USA je, že sankcie technicky nezakazujú stretnutie medzi Austinom a Li, takže nie je potrebné ich zrušiť, ale chýba skutočný dôvod, prečo sankcie čínskej vláde vadia. Je to otázka postavenia a toho, aby s ním Spojené štáty zaobchádzali ako s rovnocenným partnerom, a naliehanie Washingtonu, aby sa na to pozeralo striktne z hľadiska zákonnosti, sa úplne míňa účinku.

Spor o sankcie odráža širšie nepochopenie toho, ako čínska vláda vidí svet a ako si vysvetľuje konanie USA.

Rohan Mukherjee nedávno v časopise Foreign Affairs napísal o tom, čo nazval úzkosťou Číny o svoj status: “Pre rastúcu mocnosť, akou je Čína, vzniká neznesiteľný pocit nerovnosti, keď etablovaná veľmoc ohýba alebo porušuje medzinárodné pravidlá bez toho, aby Pekingu poskytla rovnaké privilégium. Čína chce byť uznaná za rovnocennú s najvýznamnejšou svetovou veľmocou, Spojenými štátmi.”

Čínska vláda ako veľmoc očakáva, že sa s ňou bude zaobchádzať s rešpektom, ktorý si podľa nej jej postavenie vyžaduje, a bude sa rozčuľovať pri akomkoľvek náznaku, že by mohla byť odsunutá na nižšiu úroveň. Sankcie USA voči jednému z jej ministrov sú malým príkladom toho, že Washington im priznáva menej ako rovnocenné postavenie. Podľa ich názoru sú sankcie voči Liovi ponižujúce, a ak chcú USA zlepšiť vzťahy, Čína nebude hrať, ak sa USA budú správať týmto spôsobom.

Jedným z opakujúcich sa problémov v americko-čínskych vzťahoch je, že Čína vníma veľký rozdiel medzi tým, čo USA hovoria, že chcú od vzťahov, a tým, čo robia. Washington vyhlasuje, že si cení status quo, ale vo vzťahu k Taiwanu podniká kroky, ktoré ho zrejme narúšajú. USA a ich spojenci tvrdia, že sa nesnažia poškodiť čínske hospodárstvo, zatiaľ čo USA zavádzajú kontroly vývozu, ktoré sú jasne zamerané na oslabenie čínskeho technologického sektora.

Administratíva potom tvrdí, že chce stabilizovať vzťahy, ale potom sa otočí a spolu s partnermi zo skupiny G-7 vydá komuniké, v ktorom ostro útočí na Čínu a obviňuje ju z nátlakového správania, do ktorého sa zapájajú aj USA a ich spojenci.

Je prirodzené, že čínska vláda vníma politiku USA ako snahu zadržať a “potlačiť” Čínu, pretože práve o to sa USA snažia. Za týchto podmienok sa náprava väzieb stáva oveľa náročnejšou, ak je vôbec možná.

Bidenova administratíva sa často rada tvári, že je otvorená diplomacii s inými štátmi, a pritom kladie bremeno iniciatívy na druhý štát. Pri rokovaniach s Iránom sa americkí predstavitelia počas posledných dvoch rokov štandardne vyjadrovali, že “loptička je na ich strane”. Administratíva to isté tvrdila aj o možných rozhovoroch so Severnou Kóreou. Tento týždeň to americkí predstavitelia zopakovali v súvislosti s Čínou.

Doma to vytvára dojem, že administratíva je rozumná strana, ktorá je ochotná rokovať, pričom nevyvíja žiadne úsilie, ktoré by mohlo zahŕňať politicky riskantné ústupky. Diplomatické kontakty sú zriedka úspešné bez trvalého úsilia a aspoň určitého rizika, takže nie je prekvapením, že tento prístup bol v každom prípade bezvýsledný.

Administratíva tiež veľmi tvrdohlavo odmieta ponúknuť akékoľvek zmiernenie sankcií, bez ohľadu na to, aké malé by bolo, aby sa uľahčil diplomatický pokrok. Podľa ich názoru by sa úľavy zo sankcií mali udeliť až po tom, ako druhá strana ustúpi. Problém je v tom, že druhá strana sa len okopáva a odmieta ustúpiť a administratíva odmieta prejaviť flexibilitu, ktorá by mohla ukončiť patovú situáciu. Administratíva môže obviňovať druhú vládu z nedostatočného pokroku, ale v skutočnosti si USA vyberajú zablokovanú diplomaciu namiesto toho, aby urobili akékoľvek gesto dobrej vôle, ktoré by mohlo viesť k recipročným krokom.

USA by možno boli schopné chvíľu tolerovať neúspešné rokovania s Iránom a Severnou Kóreou, ale vzťahy s Čínou sú príliš dôležité pre obe krajiny a pre stabilitu vo východnej Ázii na to, aby sa nechali bezcieľne unášať celé mesiace alebo roky. Administratíva musí urobiť niečo navyše a nájsť spôsob, ako vyhovieť čínskym obavám, aby naše vlády mohli obnoviť pravidelnú a priamu komunikáciu medzi najvyššími predstaviteľmi. To síce nevytvorí konštruktívny vzťah, ale malo by to obnoviť aspoň minimálne stabilný vzťah.

To, že je to to najlepšie, čo môžeme v súčasnosti reálne očakávať, svedčí o tom, ako zle boli v posledných rokoch riadené americko-čínske vzťahy.

Cielené sankcie môžu byť niekedy vhodné, ale keď sa stanú prekážkou potrebnej diplomatickej angažovanosti, mali by sa v záujme presadzovania záujmov USA zrušiť. V tomto prípade je ťažké zistiť, aký prospech majú USA z toho, že sankcie voči Li Shangfuovi zostanú v platnosti, a už teraz vidíme, že bránia úsiliu o nápravu vzťahov s Čínou. Pokiaľ jednotlivé sankcie slúžia určitému účelu, sú stále len nástrojom na dosiahnutie iných cieľov, a nie cieľom samým osebe.

Ak USA a Čína nevyužijú príležitosť na toto stretnutie v Singapure, môže trvať ďalších šesť mesiacov alebo rok, kým sa naskytne ďalšia príležitosť. Nevedno, aké ďalšie incidenty by sa medzitým mohli vyskytnúť.

USA a Čína sú dva najmocnejšie štáty na svete a majú povinnosť zodpovedne riadiť svoje vzťahy v záujme zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti. Minimálnou požiadavkou na riadenie vzťahov je udržiavanie pravidelných kontaktov medzi našimi vládami a umožnenie tohto stretnutia medzi Austinom a Li by bolo jeho dôležitou súčasťou.