Šefčovičove  portfólio oproti jeho predchádzajúcemu je oveľa menej významné. Poľsko si uchmatlo dôležité poľnohospodárstvo. Pravdepodobne vzniknú situácie, kde poľský eurokomisár bude finančne okresávať veľké poľnohospodárske subjekty, tak typické pre Česko, Slovensko a Maďarsko.  Ale naopak bude to výhodné pre menšie poľské rodinné farmy alebo farmy v Nemecku a Francúzsku.  Naopak česká komisárka bude posudzovať právny štát v Orbánovom Maďarsku a v Kaczynského Poľsku. Vidieť tu bruselskú (možno veľmi sofistikovanú) snahu rozdeľ a panuj, a  akési „položenie bruselských mín“ voči budúcim vnútorným vzťahom vo V4. Navyše Šefčovič dostal  od von der Leyenovej domácu úlohu a to dôrazne presvedčiť Slovensko (a V4) o ich odsúhlasení Istanbulského dohovoru a iných sporných medzinárodných dohovorov.

Ak si  zoberieme ako premiér Pellegrini pred časom na bruselskom summite bojoval o zloženie vedúcich funkcii v Európskej únii so slovenskými vrcholovými kandidátmi, tak musíme opätovne konštatovať, že sklamal. Niekto povie, že zlyhal. Zostal len politikom a nie štátnikom. Hypoteticky možno povedať, že obyčajný politik na rozdiel od štátnika preferuje politickú taktiku pred politickou stratégiou. A, kde u obyčajného politika osobné záujmy, stranícke záujmy a iné skupinové záujmy nesplývajú s národno-štátnymi záujmami.

Pellegrini sa nerozhodol  správne z hľadiska jeho takticko-strategických postupov a prístupov. Dal sa zavrieť problémami jednotlivých členov V4. Bezhlavo  bojoval proti tzv. „spitzenkandidátom“ s ktorými mali svoje nevybavené účty naši partneri vo V4. Pričom Slovensko v tom bolo takpovediac nevinne. Zaplatilo za solidaritu príliš vysokou daňou a to bez výsledku.  Nenaplnili sa pomerne vysoké personálne   ambície. Ani Pellegrini nepresvedčil V4 o ich podpore voči slovenským  kandidátov na špičkové funkcie. Tiež nepresvedčil významné krajiny  v Európskej únii. Z personálnych nádeji na špičkové zastúpenie v EÚ nezostalo v podstate nič.

Pellegrini nielen nezískal ani jednoznačnú podporu lídrov V4, ale nezískal podporovateľov z ostatných členov EÚ pre slovenských kandidátov. Žiaľ nenašiel  významných politických spojencov do budúcnosti.  Slovenská republika nakoniec sa doslova prepadla medzi dvoma stoličkami. Značnú politickú vinu má politik (žiaľ nie štátnik) Pellegrini. V podstate Slovensko nielen vďaka Pellegrinimu nezískalo mnoho, ale stratilo šancu na  významnú pozíciu v orgánoch EÚ, ale  hlavne stratilo doterajšie významné portfólium v EÚ (a to akýkoľvek ekonomický vplyv v EK). Pellegrini a spol. teda ani neobhájili (bez náhrady) v EÚ doterajšie slovenské pozície a to významné energeticko-ekonomické. Naopak ich teda viac menej stratil bez primeraného (a významného) nejakého nového ekonomicko-regionálneho portfólia. Nakoniec hlavne poľské a možno i  maďarské portfólio v Európskej komisii je lepšie ako to slovenské. Vedeli si to vybaviť, predovšetkým cez nemeckú kancelárku. Je to odkaz nielen na Úrad vlády, ale hlavne  do Prezidentského paláca. Diplomacia je predovšetkým o záujmoch a pragmatizme.  Hovoriť  pri štátnych návštevách len v polohe všeobecných fráz a nechať ochranu  národných záujmov len tak, to je trestuhodná nezodpovednosť. Štátne návštevy nie sú len o kostýmoch. Slovensko to jednoducho nevybavilo… Asi nenapodobnili prístupy nielen susedných krajín. Samozrejme nemožno za všetko obviňovať predsedu vlády, jeho poradcov ale aj MZV a iných. Politická zodpovednosť premiéra Pellegriniho však jednoducho nepustí. Slovenské ambície, ale do určitej miery i východiskové možnosti boli vyššie ako dosiahnutý konečný výsledok. Dnes bude vládna moc tvrdiť, že aké máme vynikajúce pozície  v Európskej komisii a ako sme dosiahli úspech. Veď máme jedného z 8 podpredsedov Európskej komisie. Skutočne? Možno o tom významne pochybovať. Šefčovič chce byť pravou rukou  predsedníčky EK, ale to chcú aj ďalší jeho kolegovia vo  funkciách podpredsedov.

Na upresnenie uveďme, že V4 je pre Slovensko veľmi dobrá organizácia. Na druhej strane V4 nemôže byť abstraktným fetišom. Ak si  všimneme  partnerov Slovenska vo V4, tak pri presadzovaní ich národno-štátnych záujmov, ide solidarita vo V4  vždy bokom. Napriek tomu je mnoho oblastí, kde štáty V4 majú spoločné, či takmer totožné záujmy a tam je V4 solidarita plne na mieste. Nielen Pellegrini, a jeho nástupcovia, ale celé Slovensko sa musí poučiť.

Udalosti  v diváckej slovenskej fanzóne na medzištátnom futbalovom zápase Maďarsko-Slovensko  vyžadovali pozápasové zásadné vyjadrenia nielen Slovenského futbalového zväzu. Účastník podujatia predseda NR SR v médiach, žiaľ ani bezprostredne po zápase, neobhajoval česť a záujmy Slovenska. Asi už nemá záujem o obhajobu národnej prestíže a o národných voličov.  Hanobenie štátnych symbolov a hanobenie dobrého mena Slovenska nastalo v Budapešti, ale pravdupovediac po dlhodobej dunajskostredskej zápasovej prvoligovej príprave na, ktorú  SFZ  dlhodobo (ne)reaguje tzv. „pštrosou politikou“. Bol vypustený džin z fľaše. Na česť Slovenska sa šľape. Celkovo zhrnuté pri futbalovej septembrovej Budapešti česť a prestiž Slovenskej republiky vynikajúco zachraňovali len slovenskí futbalisti, ich tréneri a celý realizačný tím. Pri ochrane slovenskej cti a pri ochrane slovenskej dôstojnosti zlyhal predseda vlády, predseda parlamentu, prezidentka a vedenie SFZ. Úprimne povedané nerád by som bol návštevníkom futbalového zápasu v Dunajskej Strede dňa 4. júna 2020. Futbalový zväz (ten slovenský) a dnešné štátne orgány (tie slovenské) by asi nezaručili (tak ako doteraz) dôstojnosť pobytu a (možno i zdravie) všetkým návštevníkom. Nastalo memento. Nevieme s akými  následkami sa to v budúcnosti prejaví na vzťahoch Maďarska k svojim „potrianonským“ susedom. Navyše Maďarsko dostalo od von der Leyenovej portfólio pre maďarského eurokomisára a to rozvoj susedských vzťahov a rozširovanie EÚ, tak sa máme v roku 2020 na čo tešiť.  Premiér Pellegrini, predstavitelia vládnej koalície a opozícia sa  nevyjadrili  k „(ne)futbalovým“ udalostiam zo septembra 2019. Žiaľ, ani zásadne, ani dôsledne – nebránili česť a prestíž Slovenska. V záujme objektivity spomeňme len diplomatický zákrok MZV, najmä z dôvodu pozápasových zranení niektorých Slovákov.  Aj politické postavenie Slovenska vo V4 závisí i od toho, že budeme otvorene a sebavedomo hovoriť o problémoch a za každých okolností  brániť česť a prestíž Slovenska. A tým posilňovať slovenské postavenie nielen vo V4. Nedať si len tak, nechať dávať frčky do tváre pred miliónmi televíznych divákov.  Inak dostaneme ďalšie nepríjemné nielen symbolické politické frčky. Ale to je na vyšší politický intelekt a na primeraný politický cit skutočných štátnikov, nie obyčajných politikov. Hovorí sa, že kto mlčí ten svedčí.  Pellegrinimu  nástupcovi v roku 2020 môžeme tiež našepkať, že v tom roku nastane okrúhle 100. výročie Trianonu. Dramatické emócie budú stáť oveľa vyššie ako na spomenutom futbalovom zápase.  Budapeštianske futbalové udalosti  zo septembra 2019 vyvolávajú vážne obavy. Možno to bola len generálka na rok 2020. Čo nás ešte všetko  čaká…To, ale pre Pellegriniho bude jedno, už nebude v premiérskom kresle. On nás na to aj tak, nepripravil. Ani sa nesnažil. Poslúžil si ako je u neho typické len figovým listom. Ľahostajnosť a pasivita sa nám iste vráti. Mimochodom Orbánovo Maďarsko  demonštratívne vybuduje do mája 2020 v centre Budapešti monumentálny Pamätník národnej jednoty so sto metrovou podzemnou rampou s vyrytými 12 500 názvami obcí bývalého Uhorského kráľovstva k roku 1913. Asi sa inšpirovali známym pamätníkom v Jeruzaleme. Nájdeme tam Bratislavu, Košice, Nitru a iné nielen slovenské mestá a obce vo vtedajších názvoch a súvislostiach. Futbalová Budapešť 2019 bola len slabou generálkou na tu „Trianonskú“ nielen Budapešť 2020. Všetci dúfame, že na slávnostné otvorenie nepríde predseda NR SR, predseda vlády a hlavne ani prezidentka Slovenskej republiky. Ale ako sa hovorí to nikto nevie…

Premiér Pellegrini za takmer dve desaťročia v SMERE-SD sa z vedenia bystrickej nebankovky dostal na politické výslnie tak, trocha vďaka Ficovej protekcii. Samozrejme bol tam určitý vplyv bystrickej záujmovej skupiny v SMERe-SD. Osobitne Pellegrini v politike a v strane moc nevynikal. Snáď vždy lojalitou k Ficovi. Bol štátnym tajomníkom, ministrom, predsedom parlamentu a dnes je predsedom vlády.  Dodnes je pre neho typická polovičatosť, nedotiahnutosť predsavzatí a možno určitá vnútorná rozpoltenosť. Nepredstavil nejaké osobitné vízie. Zdá sa, že je nielen politicko-hodnotovo  rozpoltenou osobnosťou. Váha medzi oficiálnymi hodnotami a svojimi takpovediac skrytými menšinovými hodnotami. Zmieta sa medzi svojim štátnym a politickým zaradením. Medzi vládnou a politickou nezávislosťou a stranícko-politickou závislosťou. Dnes je nominálne v SMERe-SD a zároveň duchovne sa od neho postupne dištancuje.  Nechce však stratiť svoju špičkovú funkciu. Tak zostáva. A tak tam aj zostane. Minimálne do parlamentných volieb.

Duchovne je Pellegrini viac pri Druckerovi, Maďaričovi a spol. Nechce sa však vzdať svojej štátnej funkcie, ktorú mu t.č. garantuje len SMER-SD. Medzi politickou neistotou a politickou istotou si jednoznačne vyberá politickú istotu. Na druhej strane ho to vnútorne – hodnotovo  trhá. Má síce dnes väčšie volebné preferencie ako jeho predseda Fico. Zároveň vie, že bez SMERu-SD a Fica nemá šancu zostať relevantným politikom. Aj preferencie závisia na mediálnej viditeľnosti, ktoré predovšetkým robia špičkové funkcie. Inak bude časom po vrcholovej kariére a po volebných a iných preferenciách.

To je Pellegriniho dilema.

Fico Pellegriniho podcenil. Vybral si ho ako svojho korunného princa.  Domnieval sa, že ho ma veľmi pevne vo svojich rukách. Myslel si, že Pellegrini mu jeho protekčnosť oplatí pevnou lojalitou. Videl Pellegriniho hodnotové slabiny, ktoré môžu ukončiť vrcholovú kariéru v SMERe-SD a tým sa strategicky nikdy nestane novým predsedom dnešnej vládnej strany.

Pellegrini politicky lieta a zmieta sa medzi politickou lojalitou a nelojalitou. Nakoniec nemá ho Fico pevne v rukách, ale stále zásadne rozhoduje o jeho politickom osude. Uvedomuje si to aj samotný Pellegrini.

Nateraz opustil časť svojich vnútorných idei. Aspoň zatiaľ. Predsa štátna funkcia ho drží ako pevné politické lepidlo.  Dokedy. Do volieb. Potom možno prehodnotí svoj stranícky subjekt. Je otázkou času riešiť kedy a kam. O tom môžeme celkom úspešne špekulovať. Nechajme to na jeho ďalší politický a osobnostný vývoj. Vnútorný rozpor a nejasnosť v premiérovom rozhodovaní vidíme napríklad  pri obojakosti a  nejasnom  prístupe k zdravotníckej reforme, či pri neustálom odkladaní  (niekto hovorí o sabotovaní) zavádzania niektorých zbraňových systémov v armáde, atď. Povolebný parlamentný vývoj môže byť ešte zaujímavý. Pellegrini však už nebude po parlamentných voľbách  to, čo je dnes. Aj to Pellegriniho drží tam, kde dnes je. Nakoniec premiérska pozícia nie je na zahodenie. Napriek tomu, že Pellegrini riadi vládu, neriadi však poslancov NR SR, ktorí nakoniec všetko legislatívne schvaľujú. Poslancov SMERu-SD, vnútorné stranícke štruktúry a koaličnú radu stále pevne riadi Fico. A to je rozhodujúce. Pravdupovediac napriek plávajúcim preferenciám volebnej podpory jednotlivých osobností je Fico stále personálnym zosobnením SMERu-SD a akýmsi jeho otcom zakladateľom. To nepustí… Ani Pellegriniho.

Bruno  Čanády