Pápež František odpovedal na otázky redaktora Domenica Agassa. Publikovaný rozhovor prinášame v plnom znení.

Vaša Svätosť, zajtra pôjdete prvýkrát ako pápež do Asti. So svojou rodinou oslávite 90. narodeniny svojej sesternice Carly Rabezzanovej. Boli ste deti za Druhej svetovej vojny a v temných rokoch studenej vojny: aký je to pre Vás pocit, keď musíte ako pápež čeliť „tretej svetovej vojne“, ako ste ju definovali, s novou jadrovou hrozbou?

„Je to absurdné. A veľký hnev a smútok vyvoláva vo mne osobitne vedomie, že za všetkými týmito tragédiami je túžba po moci a obchod so zbraňami. Povedali mi, že keby sa počas jedného roka nevyrábali a nepredávali zbrane, zlikvidoval by sa hlad na svete. A namiesto toho stále prevláda deštruktívny sklon, čo vyúsťuje do vojen. Keď impériá slabnú, snažia sa viesť vojnu, aby sa cítili silné, a tiež predávať zbrane. Za jedno storočie tri svetové vojny! A my sa nepoučíme! Stačilo by však ísť na cintorín v Anziu a zamyslieť sa nad vekom tých, ktorí sú tam pochovaní: išiel som tam a pred hrobmi tých dvadsaťročných amerických chlapcov, ktorí zahynuli pri vylodení v Anziu, som plakal… A moje srdce plakalo aj v Redipuglii – môj starý otec absolvoval Piave a rozprával mi, čo sa tam dialo. A ako som už povedal pri inej príležitosti: vylodenie v Normandii… bol začiatok pádu nacizmu, to je pravda… ale koľko tých mladučkých ľudí zostalo na pláži, pozabíjaných? Hovorí sa, že 30 tisíc…. Nepoučíme sa…“

Je nejaká diplomatická novinka medzi Vatikánom a Kremľom?

„Neustále sledujeme vývoj situácie. Ako som povedal v lietadle pri návrate z Bahrajnu, Štátny sekretariát pracuje a pracuje dobre, každý deň, a vyhodnocuje každú hypotézu a oceňuje každý záblesk, ktorý by mohol viesť k skutočnému prímeriu a skutočným rokovaniam. Zatiaľ sa angažujeme v humanitárnej pomoci ľuďom na sužovanej Ukrajine, ktorých spolu s ich utrpením nosím v srdci. A tiež sa snažíme vytvoriť sieť vzťahov, ktorá by podporila zbližovanie medzi stranami, aby sa našli riešenia. Okrem toho Svätá stolica robí všetko, čo je potrebné, aby pomohla zajatcom.“

Je Vatikán pripravený zohrať úlohu mierového sprostredkovateľa, byť hostiteľom pre prípadné rokovania?

„Ako už niekoľko mesiacov potvrdzujeme a ako už niekoľkokrát uviedol štátny sekretár kardinál Parolin, Svätá stolica je pripravená urobiť všetko, čo sa len dá na sprostredkovanie a ukončenie konfliktu na Ukrajine.“

Máte nádej, že môže dôjsť k zmiereniu medzi Moskvou a Kyjevom?

„Áno, mám nádej. Nerezignujme, mier je možný.

Treba však, aby všetci pracovali na demilitarizácii sŕdc, počnúc vlastným srdcom, a potom zneškodniť, odzbrojiť násilie. Všetci musíme byť pacifistami. Chcieť mier, nie iba prímerie, ktoré by azda slúžilo len na opätovné vyzbrojenie. Skutočný mier, ktorý je plodom dialógu. Nedosiahne sa to zbraňami, pretože tie neporazia nenávisť a smäd po nadvláde, ktoré sa takto znovu objavia, možno inými spôsobmi, ale objavia sa znovu.“

Čoskoro sa stretnete s Giorgiou Meloniovou, prvou ženou ako premiérkou Talianska: čo jej poviete?

„Nechcem zasahovať do špecifických talianskych politických otázok. Je tu legitímna vláda, ktorú si ľudia zvolili, je na začiatku svojej cesty a ja želám to najlepšie tej, čo je na jej čele a jej spolupracovníkom, a aj opozícii, aby bola spolupracujúcou, pretože vláda patrí všetkým a jej úlohou a cieľom je spoločné dobro, a jediným horizontom, ku ktorému treba smerovať, je lepšia budúcnosť Talianska. V nedeľu sme oslávili Svetový deň chudobných: tak ako všetkých vládcov každej krajiny, aj ich prosím, aby nezabúdali na tých posledných.“

Často ste varovali Európu pred nacionalizmami a populizmami. V tomto období sa hovorí a píše o nebezpečenstve návratu niektorých foriem fašizmu v rôznych krajinách: čo si o tom myslíte?

„Je potrebné byť vždy ostražitými voči všetkým „-izmom“, pretože zasievajú, s pokrytectvom, sociálnu a politickú zlobu.“

V nedeľu budete predsedať svätej omši v katedrále v Asti, aby ste sa stretli s diecéznou komunitou, z ktorej vyšli vaši rodičia, ktorí emigrovali do Argentíny. Aký je to pocit vrátiť sa do zeme svojho pôvodu oblečený v bielom?

„Už dávno som chcel stráviť zopár hodín so svojimi príbuznými na miestach, kde žije moja rodina. Predtým, ako som sa stal pápežom, som často chodieval do oblasti Asti, bol to zvyk: keď som prichádzal do Ríma ako provinciál argentínskych jezuitov alebo ako arcibiskup, aby som sa zúčastnil na nejakej synode. Pri každej príležitosti som si odskočil do Piemontu za otcovými bratrancami. Sme si veľmi blízki. So staršou sesternicou Carlou si často telefonujeme. Zajtra budeme spolu s ďalšími piatimi bratrancami a sesternicami, a to ma napĺňa radosťou.“

Čím je pre Vás Piemont, čo predstavuje?

„Je mojím jazykom, pretože keď som mal 13 mesiacov, moja mama mala druhé dieťa a moji starí rodičia bývali 30 metrov od nášho domu: babička prichádzala a brávala ma k nim, ktorí hovorili po piemontsky. Dalo by sa povedať, že som sa „prebudil k životu“ v piemontčine.“

Myslíte niekedy na pápežskom stolci na „svoj“ Piemont?

„Áno, veľa. A často si v duchu opakujem dve básne od Nina Costu. A cítim dojatie.“

Ktoré básne to sú?

„Rassa nostrana (Našská rasa), ktorú ma naučila babička Rosa. (Pápež recituje niektoré verše v taliančine, pozn. red.). «Vzpriamení a úprimní, akí sú, takí vyzerajú: hranaté hlavy, pevný pulz a zdravá pečeň, hovoria málo, ale vedia, čo hovoria, aj keď idú pomaly, zájdu ďaleko. Ľudia, ktorí nešetria časom a potom – našská rasa, slobodná a tvrdohlavá. Celý svet pozná, kto sú, a keď idú okolo… celý svet ich sleduje». Hovorí o ľuďoch, ktorí nestrácajú čas a neboja sa únavy a idú za chliebom do iných krajín sveta, do Argentíny, Brazílie, Francúzska, Nemecka. Je to príbeh, Rassa nostrana, ktorý predstavuje život starej mamy Rosy, húževnatej ženy. A ja sa cítim byť súčasťou tejto cesty.“

A druhá báseň?

„Modlitba k Panne Márii Tešiteľke – La Consolà (pápež ju vyslovuje po piemontsky, pozn. red.): «O’ Protetris dla nòstra antica rassa, cudissne Ti, fin che la mòrt an pija: come l’aqua d’un fium la vita a passa, ma ti, Madòna, it reste» (Ó Ochrankyňa nášho starobylého rodu, ochraňuj ma, kým si ma smrť nevezme: ako voda v rieke život plynie, ale ty, Madona, zostávaš). Koľko sily, koľko odvahy, koľko viery vyjadruje táto báseň!“

Akú úlohu by mali zohrávať korene v našej globalizovanej a pretechnizovanej dobe?

„Sú zásadné v dvoch aspektoch. Prvý je kultúrny: nikdy nezabudnime a nezaprime svoje kultúrne korene. Druhý je rodinný: treba vždy pestovať a vážiť si svoje rodinné korene, osobitne starých rodičov. Vždy to hovorím: myslím si, že mladí ľudia by sa mali čo najviac rozprávať so svojimi starými rodičmi; aby udržali pevnými svoje korene, nie aby v nich zostali znehybnení bez pozerania na svet. Práve naopak: starí rodičia môžu pomôcť nájsť inšpiráciu ísť vpred a dostať sa ďaleko. Ak sa však strom odpojí od koreňov, nerastie, vyschne a odumrie. Pre náš kultúrny a spoločenský rast, ako aj pre rozvoj našej osobnosti je nevyhnutné udržiavať živý vzťah s koreňmi.“

Aké piemontské jedlá máte najradšej?

„Bagna cauda („horúca omáčka“). V každej oblasti Piemontu sa pripravuje inak. V Asti ju pripravujú bez smotany, len s maslom. Nehľadiac len na moje gusto, teší ma, že sa jedlá a vína z Piemontu stali takými známymi. Nemali by sme zabúdať, že jedlo a víno má aj kultúrnu a spoločenskú hodnotu, okrem toho, že sa to týka práce a zamestnanosti. Moja rodina pestovala hrozno v Bricco Marmorito (oblasť Portacomaro v provincii Asti, rodisko otca Jorgeho Maria Bergoglia, pozn. red.) a mal som strýkov a starého otca, ktorí obchodovali s vínom. Poznal som príbuzného, ktorý bol ženatý s otcovou sesternicou: bol taký znalý, že keď ste mu dali pohár vína bez toho, aby ste mu povedali, čo to je, okamžite vedel, o čo ide. Táto jeho schopnosť na mňa urobila veľký dojem. Zároveň, keď hovoríme o jedle vo všeobecnosti, chcel by som pripomenúť jednu výzvu.“

Akú?

„Nikdy, ale nikdy neprehliadnite skutočnosť, že milióny ľudí a detí umierajú od hladu. Nemožno zostať ľahostajným. Toto musí byť prioritou pre každého: tí, ktorí majú to šťastie, že mať jedlo je pre nich každodennosťou, ním nesmú plytvať – a to sa týka aj vody – a treba tomu učiť i deti. A od medzinárodného spoločenstva sa žiada, aby pracovalo na skutočnom odstránení hladu vo svete, ktorý je škandálom, hanbou, ako aj zločinom.“

Blíži sa desať rokov Vášho pontifikátu: aké úvahy vo Vás tento míľnik vyvoláva?

„Každý deň premýšľam o svojom živote. Jednou z vecí, ktoré svätý Ignác z Loyoly (zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, pozn. red.) odporúčal všetkým, nielen kňazom a rehoľníčkam, je spytovať si svedomie aspoň raz denne. Nie preto, aby sme vedeli, aké hriechy sme spáchali, ale aby sme si uvedomili, čo sa deje v nás a okolo nás. Niekedy je naše srdce, naše svedomie, ako cesta, po ktorej prechádza veľa ľudí a nikto si nevšimne, čo sa deje. Namiesto toho je dôležité zastaviť sa, možno na konci dňa, a pozorovať, čo prežívame. A tak človek chápe požehnania, ktoré dostáva od života, dobré skutky, ktoré vykonal, ale aj to zlé v jeho mysli a konaní. Takto postupuje ďalej a chápe, v akom duchu sa správa v rôznych oblastiach: napríklad s vôľou po zmierení, priateľstve, bratstve, alebo upadajúc do pokušenia pomsty, hádok, šikanovania, hľadania výhovoriek.“

Ste spokojný v úlohe pápeža?

„Vďaka svojmu povolaniu som bol vždy šťastný na miestach, kam ma Pán postavil a poslal. Ale nie preto, že by som “niečo vyhral“, ja som nič nevyhral… Toto je služba a Cirkev ma o ňu požiadala; nemyslel som si, že budem zvolený, ale naopak, Pán to chcel. Takže vpred. A každý deň robím, čo môžem, a snažím sa nikdy nezastať.“

Po 76 rokoch v Argentíne, s prestávkou v Nemecku, cestách do Ríma a teraz ako pápež vo Vatikáne, aký je pre Vás dnes, vo veku takmer 86 rokov, život, tajomstvo života?

„Rád sa na to pozerám z miesta, kde som. V jednej básni, ktorú Hölderlin napísal pre svoju starú mamu, je veľmi krásny verš. Hovorí niečo, čo tak veľmi cítim: «Es ist ruhig, das Alter, und fromm», hovorí o pokojnej a zbožnej starobe. To je to, čo cítim v mojom veku: kľud, veľký pokoj, rýdzu radosť. A zbožnosť. Starobu pociťujem ako pokojnú a zbožnú.“

Kde hľadáte a nachádzate Boha?

„Modlím sa. Ráno slávim Eucharistiu, tam nachádzam Pána. A potom ho nachádzam v tom, čo robím, a najmä v ľuďoch, ktorých stretávam, v každom z vás.“

Nedávno ste povedali, že «sa viac hľadajú odpovede na internete ako pred krížom»: čo by ste povedali človeku, ktorý trpí?

„Nič. Jednoducho by som len počúval. Mnoho zarmútených a utrápených ľudí nepotrebuje kázania, rečnenia, ale len niekoho, kto ich vezme za ruku a nechá ich hovoriť, uľaviť si. Poviem vám pravdu: za tie roky som sa naučil veľa o počúvaní ľudí. Počúvať „maličkých“: deti, ktoré vám povedia pravdu do očí; múdrosť starších; ľudské a kresťanské svedectvo chudobných. A tiež počúvať ľudí, ktorí sa trápia v duši, pretože majú veľa peňazí a nevedia, čo so svojím životom, a nie sú šťastní. Počúvanie mi veľmi prospieva, pretože sa zároveň učím, ako slúžiť ľuďom.“

A mladým ľuďom, ktorí vidia budúcnosť pochmúrnu, vrtkavú a neistú?

„Podľa istého latinskoamerického spisovateľa každá žena a každý muž, a najmä každé dievča a každý chlapec, má v sebe dve oči: jedným okom, telesným, sa pozerajú na to, čo vidia, a druhým, zo skla, sa pozerajú na to, o čom snívajú. Radím mladým ľuďom, aby sa pokúsili pozorovať svoju existenciu, a najmä svoju budúcnosť, oboma pohľadmi, upretými na realitu i smerom k svojmu snu. Mladý človek, ktorý nevidí realitu, žije „vo vzduchu“ a mladý človek, ktorý nesníva, je „pod zemou“. Budú schopní odhodlane čeliť životným výzvam, ak sa budú snažiť mať oba pohľady: ten realistický a objektívny, ktorý vidí, i ten, ktorý dáva vzlet, ktorý prenáša ponad prekážky, čiže sen.  Stále snívať. A pospevovať si tú krásnu pieseň: Volare, nel blu dipinto di blu.“

Vaša Svätosť, na záver: ste pripravený ochutnať bagna cauda?

„Áno… Len dúfam, že to moji príbuzní s množstvom nepreženú, už nie som nejaké chlapča (smiech, pozn. red.).“

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

Článok pôvodne vyšiel na portáli Vaticannews.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.