Presne pred 75 rokmi bol položený základný kameň transatlantických vzťahov. Po tom, čo prezident Harry S. Truman podpísal Marshallov plán, USA poslali miliardy dolárov na hospodársku pomoc pri obnove západnej Európy po druhej svetovej vojne a položili tak základy vzájomne výhodnej Severoatlantickej aliancie, ktorá Európe poskytla niekoľko desaťročí hospodárskej prosperity a vojenskej bezpečnosti. Prezident tvrdil, že Amerika bude “prvým veľkým národom, ktorý bude živiť a podporovať porazených”.

Dnes už Trumanov svet neexistuje. Kontrast medzi Marshallovým plánom a dnešným prístupom Ameriky k Európe skutočne nemôže byť výraznejší. Marshallov plán sa síce stále považuje za jeden z pilierov americkej povojnovej mytológie, ale pod vedením Bidena Amerika presadzuje izolacionistickú hospodársku politiku a kľukatú zahraničnú politiku, ktoré sú v rozpore so životnými záujmami Európy. Okrem toho je potrebné prehodnotiť aj skutočný vplyv Marshallovho plánu.

Napriek veľkorysosti a štedrosti, ktoré sa zvyčajne spájajú s európskym programom obnovy, ako sa oficiálne nazýval, predstavovali tieto prostriedky v rokoch 1948 až 1951 v skutočnosti len približne 3 % celkového HDP prijímajúcich krajín, čo znamenalo priamy nárast HDP o menej ako 0,5 %. Niektorí autori pripisujú Marshallovmu plánu oveľa väčší nepriamy vplyv na oživenie, a to prostredníctvom podpory makroekonomického prostredia priaznivého pre rast, ale takéto analýzy sú zväčša špekulatívne. Celkovo bol jeho príspevok k oživeniu Európy pomerne skromný. Veľká časť peňazí sa vrátila do USA vo forme nákupu amerického tovaru a služieb vrátane ropy, pričom mnohé materiály a zariadenia použité na obnovu Európy dodali americké spoločnosti, čím sa vytvorili pracovné miesta a zisky pre americké podniky.

Bez ohľadu na skutočný hospodársky vplyv Marshallovho plánu niet pochýb o tom, že bol pre Ameriku veľkým politickým úspechom – do tej miery, že zabezpečil geopolitický vplyv a kontrolu USA nad západnou Európou. Súčasťou logiky bolo, že prosperujúcejšie spoločnosti budú menej náchylné na komunistický a sovietsky vplyv – hoci, ako sme videli, je otázne, či mal program veľký vplyv na hospodárske a sociálne zisky počas povojnového rozmachu.

Pravdepodobne dôležitejším kanálom, ktorým Marshallov plán upevnil vplyv USA, boli finančné prostriedky, ktoré smerovali do tých európskych stredopravých strán, ktoré mohli získať z integrácie do rodiaceho sa amerického impéria. To zahŕňalo aj tajné finančné prostriedky CIA na zabezpečenie ich volebného úspechu – najmä v Taliansku a Francúzsku – na úkor komunistických súperov. Ako ukazuje historička Sallie Pisaniová vo svojej knihe The CIA and the Marshall Plan, pod rúškom Marshallovho plánu USA využívali “masívnu zahraničnú pomoc a nevojenské tajné operácie na pretváranie vojnou zničenej Európy na obraz USA”.

Rovnako dôležité je, že Marshallov plán bol aj kľúčovým katalyzátorom vzniku NATO, prostredníctvom ktorého USA vykonávali vojenskú kontrolu nad západnou Európou – okrem desiatok vojenských základní, najmä v porazených krajinách, z ktorých mnohé existujú dodnes. Marshallov plán zohral dôležitú úlohu aj pri podpore európskej integrácie tým, že vytvoril nové medzivládne inštitúcie na riadenie a koordináciu programu. Medzi ne patrila OEEC, predchodkyňa OECD, a predovšetkým Schumanov plán, ktorý viedol k vzniku Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, neskôr Európskeho hospodárskeho spoločenstva a nakoniec Európskej únie. Američania zohrali rozhodujúcu úlohu aj pri podpore, a to aj finančnej, veci európskeho federalizmu prostredníctvom Amerického výboru pre zjednotenú Európu (ACUE), založeného v roku 1948, ktorého prvým predsedom bol bývalý šéf Úradu strategických služieb (OSS) William Joseph Donovan. Podpredsedom bol Allen Welsh Dulles, ktorý sa neskôr stal šéfom CIA.

Marshallov plán sa teda ako celok javí ako stelesnenie “láskavého imperializmu”, prostredníctvom ktorého USA získali kontrolu nad západnou Európou a upevnili si pozíciu svetovej superveľmoci, pričom po väčšinu povojnového obdobia podporovali hospodársku prosperitu a – prinajmenšom do konca existencie Sovietskeho zväzu – aj vojenskú bezpečnosť na kontinente. Európa jednoznačne profitovala z koristi impéria, aj keď v podriadenom postavení.

Dnes sa to však už nezdá byť pravda. Z hospodárskeho hľadiska Európa za posledných šesť mesiacov zaznamenala obrovský pokles priemyselnej výroby, zatiaľ čo vlády boli nútené zaplatiť účet za energie vo výške 800 miliárd EUR v dôsledku rozhodnutia nasledovať stratégiu USA na Ukrajine. Vo Francúzsku vypukli nepokoje a nie je dôvod si myslieť, že sa nebudú šíriť ďalej. Celoeurópsky prieskum uskutočnený v októbri minulého roka ukázal, že väčšina voličov v štyroch najväčších európskych krajinách očakáva v nasledujúcich mesiacoch sociálne nepokoje a verejné protesty v dôsledku rastúcich životných nákladov. Vysokí predstavitelia EÚ medzitým obvinili USA, že profitujú z vojny – a z ťažkostí Európy. Nielenže čerpajú výhody z prechodu Európy na americký zemný plyn, ale sú aj hlavným príjemcom z európskeho zbrojenia.

Okrem toho v Európe narastá hnev aj v súvislosti s americkým zákonom o znížení inflácie, balíkom dotácií a daňových úľav v hodnote 369 miliárd dolárov, ktorý prijala Bidenova administratíva s cieľom podporiť americkú výrobu (pod zámienkou “zeleného prechodu”). Možno ho nazvať akýmsi Marshallovým plánom, ktorý je však zameraný na Ameriku, nie na Európu. Z európskeho hľadiska predstavuje zákon skutočne protekcionistické opatrenie, ktoré podporuje spoločnosti, aby presúvali investície z Európy, a motivuje zákazníkov, aby “kupovali americký tovar”, čím zasadí vážnu ranu európskemu priemyslu, ktorý už teraz zápasí s problémami. Prezident Imperial College London nedávno povedal, že IRA predstavuje “existenčnú hrozbu” pre európske ekonomiky. Dokonca aj kancelár Jeremy Hunt, ktorý nie je známy tým, že by kritizoval americkú politiku, minulý týždeň kritizoval Bidenov “masívne deformujúci” investičný plán.

Takéto obavy sa môžu zdať hyperbolické, ale poukazujú na kognitívnu disonanciu väčšiny členov európskeho establišmentu. Na jednej strane sú nútení neustále opakovať verejné frázy o jednote a odhodlanosti Západu, na druhej strane si pomaly začínajú uvedomovať, že Amerika hrá svoju vlastnú hru, ktorá nezahŕňa Európu, ktorá už nie je vnímaná ako strategický spojenec, ale ako konkurent a súper.

Z bezpečnostného hľadiska to s Európou nevyzerá oveľa lepšie, pretože dnes sa javí zraniteľnejšia ako po celé desaťročia. Keďže možnosť priamej konfrontácie medzi NATO a Ruskom je čoraz pravdepodobnejšia, to, čo bolo predtým bezpečnostným dáždnikom, dnes vyzerá skôr ako veľký blikajúci terč. Z pohľadu Ameriky bol však tento konflikt príležitosťou na opätovné potvrdenie jej slabnúcej hegemónie nad Európou, a to predovšetkým obnovením a rozšírením NATO, ktoré pred konfliktom prechádzalo existenčnou krízou. Z pohľadu Ameriky to bol skutočne pravdepodobne želaný výsledok. Vtĺkanie klinu medzi Európu (a najmä Nemecko) a Rusko a zabránenie vzniku euroázijskej geopolitickej reality bolo vždy americkým geopolitickým imperatívom.

Prečo by v tejto súvislosti mala Európa zostať ukotvená v USA? Najmä ak vezmeme do úvahy prebiehajúce radikálne geopolitické preskupenie. Ako som nedávno poznamenal, konflikt na Ukrajine urýchlil vznik nového medzinárodného poriadku, v ktorom americká dominancia stráca svoju príťažlivosť. Kroky USA na Ukrajine spojili ich dvoch najväčších protivníkov, Rusko a Čínu, ktoré spolu s Indiou, Saudskou Arábiou, Tureckom, Brazíliou, Južnou Afrikou a desiatkami ďalších krajín tvoriacich väčšinu svetovej populácie vytvárajú najväčší a najdynamickejší obchodný blok na svete – a USA nie sú jeho súčasťou. Iba v posledných dňoch tento trend podporili dve dôležité udalosti: Brazília a Čína uzavreli dohodu o obchodovaní vo vlastných menách namiesto amerického dolára a čínska národná ropná spoločnosť CNOOC a francúzska spoločnosť TotalEnergies dokončili prvý obchod s LNG v Číne v jüanoch. To všetko poukazuje na rastúcu izoláciu USA od zvyšku sveta a na dramatické zníženie ich vplyvu a schopnosti získavať zdroje, ktoré môžu následne distribuovať svojim protektorátnym štátom.

Inými slovami, Amerika Marshallovho plánu je preč – a namiesto nej Čína dúfa, že jej iniciatíva Pásmo a cesta (BRI) sa stane novým hospodárskym motorom postzápadného bloku. Mnohí na Západe majú voči BRI nedôveru, ale to nezabránilo 147 krajinám – vrátane 18 štátov EÚ – podpísať jej prísľub prepojenia Ázie so zvyškom sveta prostredníctvom infraštruktúry, investícií a obchodu.

Mali by sme byť prekvapení? Náš vek neistoty je ideálnym miestom pre nový Marshallov plán. A hoci Trumanov svet už možno neexistuje, neznamená to, že ho Čína nemôže znovu vytvoriť.