Môj profil 
Predplatné
Slovensko 13. januára (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Prešlo už desať rokov odvtedy, ako som v rámci jedného dobrovoľníckeho programu pracovala v sociálnom zariadení pre mentálne postihnuté deti. Podľa stupňa postihnutia boli deti rozdelené do niekoľkých skupín. Aby som sa mohla rozhodnúť, v ktorej skupine chcem pracovať, prešla som postupne všetkými. Bolo ťažké vybrať si, pretože všetky deti si ma svojou nevinnosťou získali od prvého okamihu. K definitívnemu rozhodnutiu mi napokon pomohlo jedno z nich. Ako nový klient prišiel na skúšku šesť ročný chlapec, nazvem ho Patrik. Moja prvá spomienka na neho mi vždy vyvolá úsmev na tvári. Patrik bol hyperaktívny a nevedel rozprávať. Mal svoju reč, zvuky, ktorými sa snažil komunikovať s okolím. V deň, keď sa prvýkrát objavil v zariadení, sa rozhodol svojským spôsobom preskúmať nové prostredie. Vytrhol sa svojej mame, zdvihol ruky ako keď napodobňujeme krídla motýľa a ako taký motýlik „letel“ celou budovou. Naháňali ho, ale úspešne unikal a popri tom „rozprával“ tým svojim spôsobom, tešil sa a smial. Tak som spoznala Patrika. V ten deň zakotvil v mojom srdci a keď ho zaradili do jednej zo skupín, oznámila som svojej koordinátorke, že chcem byť práve v tej skupine.
Začiatok nebol ľahký. Patrik sa náhle ocitol z domáceho, dobre známeho prostredia v novom, cudzom prostredí. Naviac medzi ľuďmi, ktorých nepoznal. V skupine bolo okrem neho sedem ďalších čistých duší. Vyučovanie mala na starosti jedna učiteľka a ako zdravotný dozor bola jedna zdravotná sestra. Moja práca dobrovoľníka sa mala ešte len vykryštalizovať, podľa situácie v skupine. Prvý a druhý deň Patrik nezvládol, hoci sme sa všemožne snažili, aby sa cítil dobre a aby sa udomácnil. Musela po neho prísť mama a na niekoľko dní ho opäť vzala domov. Nedá sa opísať výraz tváre tohto dieťaťa, keď zbadalo svoju mamu. So silným výkrikom sa jej hodil do náručia. Bolo mi ho ľúto a ešte viac mi vrástol do srdca. Ďalší týždeň sa Patrik dokázal zaradiť medzi ostatných a ja som sa tešila, že je naspäť. Pri jednej vychádzke v neďalekom parku sa opäť rozhodol ako motýľ preskúmať okolie a nadšený utekal pomedzi stromy. Bolo potrebné chytiť ho, aby neodletel príliš ďaleko a keďže vychovávateľky boli práve zaujaté niečím iným, rozbehla som sa za ním ja. Od toho dňa bolo definitívne jasné, v čom bude spočívať moje dobrovoľnícke pôsobenie.
Začala sa pre mňa nová cesta – cesta s Patrikom. Bol mi „daný“, aby som ho sprevádzala štyri dni v týždni po päť hodín. Kvôli svojej hyperaktivite sa len veľmi ťažko dokázal zúčastňovať aktivít v skupine. Nevedel sa sústrediť na konkrétnu činnosť, potreboval stále poletovať a rozprávať si niečo, čomu rozumel len on. Veľmi jemným spôsobom som ho neustále vracala späť medzi ostatné deti, rozprávala som mu, čo robíme a snažila som sa „začleniť“ ho. Ale pre Patrika akoby neexistoval svet detailov, hračiek, stále chcel len behať. Trpezlivý prístup však začal mať svoje ovocie. Prvým bol cvik bocian, kedy vôbec po prvý raz zaregistroval, čo robia ostatné deti a spolu so mnou dvíhal nohy ako bocian. Nevydržal dlho, ale postupne sa to zlepšovalo. Časom sa dokázal sústrediť napríklad na knihy. Pozeral si obrázky, listoval, ale zásadne mal knihu „dole hlavou“. Keď som mu ju otočila, aby bola správne, len sa na mňa zahľadel, otočil ju naspäť a listoval ďalej. Ja som sa zas postupne učila rozumieť jeho reči. Dokázala som rozoznať, kedy dáva najavo, že potrebuje ísť na toaletu, že sa chce napiť, alebo zmeniť spôsob hry. Stávalo sa, že učiteľka deťom rozprávala nejaký príbeh. Všetci sedeli na zemi a počúvali. Patrik to zo začiatku nedokázal, ale čím viac som sa mu venovala, tým dokázal byť pokojnejší a napokon objavil spôsob, ako si v pokoji vypočuť rozprávanie – keďže som aj ja sedávala na zemi, uvelebil sa v mojom náručí, hlavu položil na moje plece a ani sa nepohol. Keď to urobil prvýkrát, nehýbala som sa ani ja, len aby zotrval. Po chvíli som zistila, že si v ústach namotával na jazyk moje dlhé vlasy. A bol šťastný. Neviem, čo mu na mojich vlasoch chutilo, ale robieval to často. Prišiel ku mne, usmial sa a dával si do pusy moje vlasy, alebo ovoniaval moju hlavu. Boli to také chvíle spoločného šťastia. Tešila som sa z neho a z úspechov, ktoré boli zreteľné. Dlho trvalo, kým si začal napríklad uvedomovať seba samého v zrkadle. Vo chvíli, keď zistil, že je to on, ako každé iné dieťa – škeril sa na seba, vyplazoval jazyk a nechcel od zrkadla ani odísť. V jedno ráno ma privítal pozdravom – ahoj. Povedal to však s veľmi ťažkou artikuláciou a chvíľu mi trvalo, kým som si to uvedomila. „Patrik, ty si mi povedal ahoj!“ Len sa usmieval a niečo si pohmkával. Ďalším z úspechov bolo, keď na prechádzke trhoviskom objavil priesadu rozkvitnutej prvosienky. Čupel pri nej, hladil jej listy aj kvet a niečo jej nežne „rozprával“. To bol pre mňa taký pozitívny šok, pretože som si uvedomila, že práve objavil svet detailov, ktorý pre neho dlho neexistoval.
Desať mesiacov mojej dobrovoľníckej činnosti ubehlo ako voda. Patrik sa za ten čas dokázal začleniť do kolektívu, zúčastňoval sa spoločných aktivít, naučil sa bicyklovať, samostatne – bez kŕmenia – sa najesť. Bol to pre mňa krásny čas – spolu s Patrikom a s ďalšími siedmimi deťmi som mohla byť súčasťou „ostrova čistých duší“. Tieto deti nepoznali, čo je to ohovárať niekoho, robiť zle svojim kamarátom. Nezabudli byť vďačné za každý prejav lásky a náklonnosti. Tešili sa z prítomnosti nás, dospelých, často nás z ničoho nič objímali, hladili po tvári a tie, čo vedeli rozprávať, nešetrili slovami „ľúbim ťa“, „prídeš aj zajtra?“, „budeme sa spolu hrať?“. Napriek svojmu postihnutiu oplývali veľkým bohatstvom, z ktorého štedro načierali a rozdávali svojmu okoliu. Bohatstvom čistej lásky.
Žiaľ, v našom svete sú takéto deti ešte stále často považované za príťaž. Ostávajú nepochopené na okraji spoločnosti, opovrhnuté a vysmievané. Napriek snahe mnohých organizácii integrovať mentálne postihnuté deti do spoločnosti sa stále nájdu ľudia, ktorí odvrátia tvár alebo sa rýchlo vzdialia, keď sa takéto dieťa objaví v ich blízkosti. A povedzme si pravdu – sú to deti nechcené. Moderní ľudia dnešnej doby nechcú, aby vôbec prichádzali na svet títo nositelia čistých duší. Snahou predpôrodných skríningov v prvom trimestri je „vychytať“ možné anomálie plodu – ako ich nazývajú – a ponechať matke rozhodnutie, či takéto dieťa chce, alebo nie. Pravdou je však aj to, že tieto predpôrodné skríningy nie sú jednoznačné. Pozitívny výsledok neznamená, že dieťa bude s istotou postihnuté… Myslím si, že tieto vyšetrenia privádzajú rodičov do zbytočných rozpakov a starostí o to, či bude ich dieťa zdravé. Namiesto toho, aby s láskou a radosťou očakávali svojho potomka, rozhodujú sa o tom, či ho vôbec chcú… Akoby možné postihnutie menilo situáciu – milovať ho, alebo nie? Prijať ho, alebo nie? To čo sa zdalo samozrejmé, je odrazu nepodstatné. Ale faktom je, že aj postihnuté dieťa zostáva stále dieťaťom svojich rodičov. Rodičia postihnutého dieťaťa zostávajú naďalej jeho rodičmi. Aj keď sa rozhodnú neprijať ho…
Mali by sme sa poučiť na tom, na čom sa popálili vo Veľkej Británii. Oni totiž zistili, že napriek pozitivite predpôrodného skríningu na anomálie plodu, vysoké percento týchto detí by sa narodilo úplne zdravé. By sa narodilo… Žiaľ na to prišli až po umelom prerušení tehotenstva na základe výsledkov u matiek, ktoré sa rozhodli, že radšej to dieťa nechcú. Buďme teda opatrní v rozhodovaní, či sa pripravíme o možnosť, aby naše životy boli prežiarené čistotou duší detí, ktoré sú v ponímaní tohto sveta „iné“, alebo ich prijmeme a necháme sa obohatiť ich bohatstvom. Moja osobná skúsenosť dáva týmto deťom jedno veľké ÁNO. Ak v tejto veci nemáte dostatočne jasno, navštívte niektorý ostrov čistých duší – zariadenie, kde prežívajú svoj život a doprajte si spoznať ich, dovoľte im, aby sa dotkli vašich životov. Aby ste zakúsili, čo je to čistá láska a nevinnosť v pravom slova zmysle.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
.jpg)
