V autobusa sa vedú debaty o ideovom návrate „slovenskej historiografie k svojim východiskám, k 18. storočiu.“ Dozvedáme sa, že vznik bývalého Česko-Slovenska v roku 1918 „Slovákom v ich intelektuálnom zápase o spoločné kultúrno-historické dedičstvo s Maďarmi nijako nepomohol.“ Je to začiatok pokračovania toho, čo pred sto rokmi bolo prerušené, lebo prídu ešte štyri časti „Ostňov“.

„Dehungarizácia“ slovenských dejín v záujme ich zjednocovania s českými dejinami má na svedomí, že sa dnes uhorské dejiny interpretujú iba v maďarskom nacionalistickom duchu, ako dejiny „latinského maďarského kráľovstva.“ Zápas našich historikov, Jurajov – Papánka, Sklenára a Fándlyho a po nich Franka Sasinka, Jonáša Záborského či Jozefa Hložanského proti takej interpretácii sa v roku 1918 a teraz ako by mal pokračovať. Našou aktuálnou úlohou je obhajovať fakt, že uhorské kráľovstvo bolo možno väčšmi slovenské ako „uhorské“, a že „uhorské“ neznamená „maďarské“. Nikdy nie je neskoro: budeme musieť prezentovať fakt, že Slovanské (ak prekladáme „sclavorum“ ako „slovanské“ a nie „slovenské“) kráľovstvo kráľa Svätopluka I. bolo prvým krokom k usporiadaniu Európy s rovnoprávnym postavením Slovanov popri Galii, Germánii a Rome, čo sa dodnes nestalo. Stane sa to v rámci Intermaria či Trojmoria?

Zisťujeme, že do zoznamu „Rímom korunovaných kráľov“ patria po Svätoplukovi a Štefanovi „takzvaní Arpádovci“ (autor v Arpáda neverí), ozajstní dediči Svätopluka. Iba českým panovníkom nedal korunu pápež, ale Vratislava II. v roku 1085 pomazal z vôle nemeckého cisára Henricha IV. (známeho protipápežskou politikou, začo bol aj exkomunikovaný), mohučský arcibiskup Egilbert. České kráľovstvo však založil až Zlatou bulou sicílskou v roku 1212 cisár Fridrich II. – no a „my sme mali kráľa vždy a Česi až od 13. Storočia.“ České dejiny nie sú teda nijakým pokračovaním svätoplukovských dejín, napriek tomu, že Česi si myslia iné, a to už od 14. storočia, keď splodili tézu „translatio regni“, „prenesenia kráľovstva“ od Svätopluka na české knieža Vratislava II.

Pozorný čitateľ vycíti, že kráľ Svätopluk je srdcovou záležitosťou autora – ťažko nájsť komplexnejší „popis“ Svätopluka, ako je v zborníku Homza et al. „Svätopluk v európskom písomníctve“ (Bratislava 2013). A od Svätopluka je len krok k Nitre a malo by byť aj oveľa bližšie k Pribinovi, ako k Mojmírovi. Malo by, lebo – tak bolo.

Pochváľme za tento prístup váženého pána profesora, ale povedzme, že pri návrate do 18. storočia kriticky hodnoťme, ale neodhadzujme vývody a závery vzácnych slovenských prvohistorikov a z hľadiska nových poznatkov ich len aktualizujme. Veď tak robia všetci okolo nás, opierajú sa o to, čo vytvára z ich dejín jednu dlhú niť, a my takú šancu práve cez Pribinu – Svätopluka a Nitru máme. A na tej báze doslova prepíšme celé naše dejiny. Vymeňme učebnice dejepisu i texty vo wikipédii, nakrúťme dokumentárne a hrané filmy, dajme do povedomia skutočne slovenský pohľad na slovenskú minulosť. Jedným slovom nebojme sa pustiť do zápasu o vlastný výklad dejín: sme plnohodnotným subjektom uhorských dejín a ako hlavný nositeľ pribinovsko-svätoplukovsko-nitrianskeho odkazu skúsme rozvinúť jeden slovenský príbeh, spojený s Nitrou a začínajúci sa Pribinom (vlastne už Samom), so všetkými dôsledkami. Neostaňme na polceste. Aj keď pre mnohých sú už všetky exonymá, teda cudzie pomenovania historických reálií, raz navždy dané a nami akceptované, teda prebrané (s. 272), nebojme sa oprášiť či novozaviesť a používať naše endonymá, mená vlastné, ktoré si dáme my. Urobme poriadok v terminológii. Pomenujme Pribinovu dŕžavu ako Nitravu, príp. Veľkú Nitravu, a vládcov pochádzajúcich z Nitry „Pribinovcami“.

Autor vie, že v boji o slovenskosť slovenských dejín ide o vymedzenie sa voči Maďarom a Čechom. Jedni i druhí vidia totiž naše najstaršie dejiny ich pohľadom a zapĺňajú ich pravdou, ich „historickým naratívom“ náš trh. Pokiaľ ide o Čechov, tí naozaj priamo deformujú slovenské dejiny. Pokiaľ ide o Maďarov, tí vynašli svojsky „rozprávkový“ výklad uhorských (v maďarčine len maďarských) dejín, a to účelovým „preinačovaním“ faktov, uprednostňovaním svojich „vitézov“, „zhmotňovaním“ a dostavovaním a prestavovaním zachovaných artefaktov. Čo nemajú, to dorobia. Veľmi sa mi páči úvaha, že japonským turistom je to jedno, kto a kedy postavil tzv. kostol sv. Štefana v Blatnohrade. Keď Matica slovenská zorganizovala v roku 2012 prvú Národnú slávnosť na Devíne, vznikol nápad nanovo „postaviť“ na nájdených základoch baziliku na Devínskom hrade, aby „Japonci“, ale aj Slováci „očividne“ vedeli, že tam taká bazilika v 9. storočí stála a teraz by sa stala našim pútnickým miestom. Historicky oveľa menej popierateľným ako je „Velihrad“ z koprodukčného filmu Českej televízie a RTVS(!) „Cyril a Metoděj, patróni Slovanů“ z roku 2013 (ako výstižne hovorí diskutér z autobusu Nitra v ňom bola „prezentovaná ako temná, nedôležitá diera niekde vo vesmíre“ a Svätopluk bol „ako prienik podôb Adofla Hitlera a Nemcom nakloneného smilníka“).

Odvahu hovoriť o našich „príčeskoch“ (teda nekriticky pročesky zmýšľajúcich Slovákoch) treba oceniť aj vo svetle prístupu RTVS k slovenským reáliám, ktorá v dôslednom čechoslovakistom hábe predstavila nielen Cyrila a Metoda, ale aj Andreja Hlinku v rámci projektu „Slovenský panteón“ (2020).

Česi celkom jednoznačne zdôrazňujú moravsko-českú dominanciu nad Nitrianskom/Nitravou a teda Slovenskom v 9. storočí. Aj keď to nebola pravda, my mlčky súhlasíme. V tomto bode je východisko všetkých ostatných slovensko-českých diskusií či sporov, tu je základ čechoslovakizmu, a to v samotnom názve „Veľká Morava“. Tak teda: Kde sa vzal pojem „Veľká Morava“? O čo sa opiera? Naozaj vyhnal Mojmír Pribinu z Nitry?

Pojem „Veľká Morava“ („Megalé Marabia“) použil ako prvý v polovici 10. storočia byzantský cisár Porfyrogenetos v diele „De administrado imperio“, teda až o polstoročie po smrti Svätopluka. Pritom „megalé“ môže znamenať tak „veľká“, ako aj „vzdialená“ Morava. Toto pomenovanie je už také rozšírené, že žiadať o jeho nahradenie správnejším menom, bližším k pravde, môže sa zdať bláznovstvom. Celý svet doteraz hovorí (alebo skôr nehovorí nič!) o sedemdesiatich troch rokoch (833–906) „Veľkej Moravy“ či „Veľkomoravskej ríše“. Pritom Česi už opúšťajú epitetón „Veľká“, hovoria už iba o Morave, akoby aj tým si chceli celé toto obdobie privlastniť. Pripomína mi to príbeh pomenovania okresného mesta Vranov ako „Vranov nad Topľou“. Napriek tomu, že na Slovensku niet iného Vranova, miestni na prídomku „nad Topľou“ trvajú, lebo ten „zahŕňa“ aj pripojené Čemerné. To slovíčko „Veľká“ pri Morave akoby malo znamenať, že Morava „zahŕňa“ aj Slovensko, Nitravu.

Vznik „Veľkej Moravy“ má oporu len v jedinom dokumente, v spise o „Obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru/Conversio Bagoariorum et Carantanorum“, ktorý vznikol okolo roku 870 v rámci obrany konania Frankov proti Metodovi. Ten spis, žiaľ, zožína slávu nie na jednom mieste aj v Homzovej knihe. Na str. 224 sa hodnotí ako „náš slávny bavorský spis z roku 870“. Nuž hej, sú v ňom mená Pribinovej družiny i zoznam kostolov zasvätených Pribinovcami sv. Petrovi, ale jeden taký, pripisovaný samotnému Pribinovi je i v Brne!

Podľa jedinej vety tohto spisu: „V priebehu toho času istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom, prišiel k Ratbodovi,“ vznikla „Veľká Morava“. Editor „Prameňov k dejinám Veľkej Moravy“ (Bratislava 1968, s. 82), Peter Ratkoš uvádza: „Je to vlastne jediná, a preto i veľmi dôležitá správa (sic!) o vyhnaní Pribinu a jemu verných veľmožov z Nitrianska Mojmírom, kniežaťom starej Moravy asi r. 833. Tým sa vytvorili podmienky pre vznik väčšieho štátneho celku – Veľkej Moravy“. Historici zvyknú hovorievať, že jeden prameň – žiadny prameň, len práve taká zásadná udalosť v našich dejinách má byť výnimkou? Veď na základe jedinej vety v tomto spise „stvorili“ historici „Veľkú Moravu“, vznikla „neotrasiteľná teória“ o podmanení Nitry/Nitravy Moravou. Takto vznikla „Veľká Morava“ v roku 833? Mojmír vyhnal z Nitry Pribinu, Morava anektovala Nitravu. Poznáte lepšie východisko pre čechoslovakizmus?

Prečítajme si, čo o „Conversiu“ píše súčasný nemecký historik Hans Dieter Tönsmeyer v práci „In castro Chezilonisnovitter Mosapurc vocato,“ ktorá je súčasťou knihy/zborníka „Koceľ a Blatnohrad“ (Marianka 2013). Hovorí o ňom ako o polemickom spise, ktorý bol vsadený do roztržky s Metodom, aby sa dokázalo prednostné postavenie Salzburgu v misii Korutánska a Dolnej Panónii. Vedno s ďalšími po nemecky píšucimi autormi H. Wolframom, F. Lošekom, A. Scharerom a G. Scheibelreiterom tvrdí, že „Obrátenie/Conversio“ bolo zlostnou reakciou na činnosť moravsko-panónskeho metropolitu Metoda, „odôvodnením“ jeho uväznenia po úspešnej misii v Ríme.

A teraz to najdôležitejšie: „Pri zmienke o Pribinovom krste v Traismaueri (827/828) ide jednoznačne o lož.“ Nitrianska kniežacia rodina bola totiž kresťanskou už v roku 742/743, odvtedy boli členmi Salzburského bratstva v Opátstve sv. Petra (to preto postavil Pribina v Brne chrám zasvätený sv. Petrovi?). Keďže do tohto bratstva mohli vstupovať iba kresťania, predkovia Pribinu nemohli nebyť v polovici 8. storočia kresťanmi.

Zastavme sa na chvíľu v Brne. Bolo Brno Pribinovým mestom? Nemecký historik Johannes Tutmair, nazývaný Aventinus (1477-1534) v diele „Annales ducum Boiariae/Bayerische Chronik“ (Anály Bavorov/Bavorská kronika) to vie: „Kráľ Pribina staval kostoly v Nitre, Bratislave, ale aj v Brne, ktorému dal aj svoje meno v podobe Brynna.“ Na str. 47 je k Aventinusovi pripomienka: svoje dielo písal až na začiatku 16. storočia, ale hneď aj dodatok: „Mnohé informácie však mal z prvej ruky, zo starších prameňov, ktoré sa nám k dnešnému dňu nezachovali.“ Prečo potom sa nevenuje pozornosť Aventinusovým tvrdeniam o západnej hranici Pribinovho kráľovstva, siahajúcej do susedstva s Bavorskom? A ďalej, ak by bol Pribina bezvýznamný, prečo by sa jeho podobizeň objavila v diele „Prosopographiae heroum Atque Illustrium Virorum Totius Germaniae“ (Bazilej, 1566), čo je tak či onak druhým prameňom? Druhý autor, aj keď text tohto diela „je aj s chlpmi prevzatý od Aventinusa.“ Žiaľ, prichádzajme dobrovoľne o dôležité informácie, ktoré spolu s ďalšími správami, tiež z nemeckého tábora, dávajú do iného svetla vznik tzv. Veľkej Moravy.

Uverme Aventinusovi, veď aký by mohol mať záujem on, Nemec, „prilievať“ vodu v prospech Pribinu a Nitry? Nitrianske kráľovstvo sa teda v časoch kráľa Pribinu rozprestieralo na obidvoch stranách rieky Moravy. Pribina z Nitry na svoje panstvo do Brna musel ísť cez Mikulčice (údajné centrum moravských Mojmírovcov, v záznamoch však o ňom niet zmienky). Sú len dve možností. Prvá, že Mojmír nemohol sídliť v okolí Mikulčíc. A druhá možnosť: sídlil tam, ale bol Pribinovým podriadeným, teda ak bol Pribina kráľom, on – v súlade so spisom o „Obrátení“ – „kniežaťom Moravanov nad Dunajom.“

Ak bol Pribina rodinne prepojený s bavorským vládnucim rodom, nepriaznivé dôsledky pre neho museli mať bavorsko-franské rozbroje. Keď Frankovia ovládli Bavorsko, a v januári 836 umrel Adalram, prišiel Pribina o jedného zo svojich vplyvných ochrancov. Potom musel zrejme pod tlakom Frankov opustiť Nitru, a Frankovia kráľovstvo svojho suseda zmenšili, jednoducho Moravu od „probavorskej“ Nitravy oddelili, a tam dosadili Mojmíra spomedzi južných Slovanov, pre ktorých je typické zakončenie mena na „mír“. Pribinove vytlačenie z Nitry sa zrejme udialo na príkaz kráľa Frankov Ľudovíta Nemca a vykonal ho Ratbot. Nie Mojmír, ale Ratbot vyháňal Pribinu z Nitry. Veď ak by to bol Mojmír, zaiste by zaujal Nitru, tam však zrejme nikdy nebol, tam vládol možno Svätoplukov otec. Mojmír nedobyl Nitru a nezaložil nejakú „Veľkú Moravu“. Naopak, z Pribinovho panstva, (Veľkej) Nitravy oddelili po roku 836 Moravu.

A kde vládol Mojmír I.? Možno na sútoku Moravy s Dunajom, v „prepevnej pevnosti Devín,“ ktorý vôbec nemusel byť na okraji Moravy. Dodnes sú v Rakúsku Moravský kút (Marchegg) či Moravské pole (Marchfeld). Tam ho ešte počas Pribinovho života nahradil Rastislav. A v postpribinovej Nitre dospieval Svätopluk. Mohol či nemohol byť Svätopluk Pribinovým príbuzným? Mojmírovým zrejme nebol.

Citát z „Ostňov“: „Vytvorenie spoločenstva s osobitnou kolektívnou identitou a kultúrnou pamäťou je vždy cieľavedomý proces a jeho prvým stupňom je určenie svojho vlastného osobitného mena.“ Čo, či kto nám bráni „rekonštruovať“ naše doterajšie vedomosti a pojem „Veľká Morava“ zameniť za priliehavejší: vzhľadom na zaužívaný populárny epitetón „Veľká“ (Morava) na „Veľká Nitrava“? Buďme dôslední v našej logike. Ak Svätopluk vládol z Nitry, a od pápeža vyžiadal biskupa Vichinga, a ten bol biskupom v jeho meste, v Nitre, potom nech nehovorí Gnorimenes, že svätý Metod odišiel z Blatnohradu „za Svätoplukom na Moravu“ (s. 243), ale „za Svätoplukom do Nitry“. Alebo vari vládol Svätopluk z moravských močiarov?

Pred tzv. „Veľkou Moravou“, ktorá mala trvať len 73 rokov, i po nej existovala „Nitrava“, nitrianska dŕžava, trvajúca spred vypuknutia protiavarského povstania (roku 623) do roku 1106/1110 ako údelné kniežatstvo, dovedna teda 487 rokov. Jeden z profesorov uviedol, že Nitra bola kľúčom k ovládnutiu krajín na oboch brehoch Dunaja, a tým aj ku kráľovskej korune (Svätoplukovej, Štefanovej i Gejzu I.). Nebolo by adekvátnym pomenovaním „karpatskej monarchie“ so sídlom v Nitre, podľa Nitry, ktorej korene sú prastaré a má zázemie tak poľnohospodárske, priemyselné, ako aj „kovové“ – stredoslovenské bane sú vzdialené na deň jazdy koňmo, aj teplé a liečivé pramene, vytvárajúce „kúpeľné“ zázemie. Názov „Veľká Morava“ by sme mohli a mali zo slovenského hľadiska považovať za exonymum, ktoré sme nekriticky prebrali. Urobme namiesto Moravy značku z Nitravy, napokon „pomenovania sa menia,“ všakže Polifilus? (s. 291).

Kto vlastne bol Mojmír I., o ktorom sa vôbec nič nevie? „Bohužel, před samotným aktem sjednocení Mojmírova a Pribinova knížectví nemáme o tomto vládci žádne dobové písemné zprávy“ čítame na portáli http://www.palba.cz/viewtopic.php?t=5945. Napriek tomu mnohí majú v tom jasno: Mojmír prišiel a napadol Nitru z dnešnej Moravy. Mojmír, ktorý mohol mať po odchode Pribinu z Nitry voľnú cestu k vybudovaniu ríše, zrejme nemal na to ani pomyslenie. Bol v službách Ľudovíta Nemca, a len preto jeho ďalšie vládnutie mohlo byť „obdobím pokoja, mieru, budovania ranofeudálneho útvaru a kráľovstva“ – ako ho velebia tí, ktorí píšu, že o ňom nič nevedia. Vznik mohutnej „veľkomoravskej“, vlastne „veľkonitravskej“ ríše, ktorý sa pripisuje Mojmírovi, musel zariadiť až ten, kto sa Nemcom (Frankom, Bavorom) vyrovnal, a tým bol kráľ Svätopluk. Ten sa z Nitry nepohol – na „Velihrad“ ho nekladie ani spomenutý koprodukčný film z roku 2013.

Mal by byť po tom všetkom Svätopluk považovaný za „Mojmírovca“? Cítili sa naši predkovia Moravanmi? Nestor Kyjevský napísal: „Kniežatá pokrstených Slovenov, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi posolstvo…“ V posolstve okrem iného stálo: „Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách, i Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične, ale my Sloveni sme prostý ľud…“ V dŕžavách Rastislava, Svätopluka i Koceľa teda nežili „Moravania“, ale „my Sloveni“.  Aj pápežsky list z roku 885 sa začína jednoznačne: „… Svätoplukovi, kráľovi Slovenov.“ Napokon počas debát v autobuse samotného Mojmíra I. nikto ani nespomenul. Ak už napriek všetkému chceme mať „Mojmírovcov“, nemali by sme aj tých považovať za takzvaných, ako to robíme s Arpádovcami?

Autor ponúka veľa argumentov považovať Svätopluka za nasledovníka Pribinu. Základ osobitého vývoja východo-strednej Európy v ranom stredoveku nepoložil ani Svätopluk a iste nie Štefan I., ale „Pribina a jeho ľudia“ (str. 239). Svätopluk je teda ak už nie (a prečo nie?) pokrvným dedičom Pribinu, zaiste je jeho dedičom duchovným, ideovým. Svätopluk získal od Pribinu a Koceľa – a nie od Mojmíra – „viac, ako si dnes vôbec dovoľujeme pod vplyvom aktuálnej dominancie česko-(moravských) naratívov o Veľkej Morave hovoriť“ (s. 121/122).

Logické vyčistenie pojmov, to je cesta k staroslovenskému–nitrianskemu príbehu, kde z mnohých Samových potomkov azda mohla prúdiť krv aj v kniežacej rodine v Nitre, lebo všetko sa dedí a z neba padá iba „rosa“, z tej vzišiel Pribina, a prečo nie aj Svätopluk?

Autor uvádza, že po konečnom víťazstve nitrianskych údelných kniežat nad „Zadunajcami“ vzniká potreba vytvoriť novú syntézu dejín, hľadať novú spoločnú identitu (s. 274), a tou spoločnou identitou sa stala identita „uhorská“. Domácich textov z konca 10. a 11. storočia prakticky niet, existujú iba prepisy z neskoršieho obdobia. Ale aj tak: v najstaršej legende „Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka,“ napísanej najneskôr v roku 1068 (30 rokov po smrti Štefana), sa ani raz nespomína Uhorsko, iba Panónia. Štefan sa tu uvádza ako vládca Panónov – rovnako titulujú aj Pribinovho syna Koceľa! A označenie „Panónia“ mali aj najstaršie mince. Panónia evidentne existovala pred príchodom Maďarov, išlo o bývalú rímsku provinciu, ťažko sa teda dá spochybniť, že jej meno Maďari nedali, ale ho prijali. Vo „Väčšej legende svätého Štefana kráľa,“ ktorá vznikla o pätnásť rokov neskôr, stretávame sa s Panóniou, ale už aj s Uhorskom. Znamená to teda, že Štefan sa posmrtne „stal“ kráľom Uhrov?

„Starí Maďari“ najprv „zaujali“ Panóniu, a potom – až po smrti kráľa Štefana i po napísaní legendy „Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka“ – aj „odľahlejšie končiny.“ Až v priebehu 10. storočia (okolo roku 940) sa dostali na líniu Bratislava – Nitra – Lučenec – Michaľany. Ešte okolo roku 1050 prechádzala „slovensko-maďarská“ hranica južne od Michaloviec a Trebišova. Až za kráľa Ladislava z Nitry, ktorý vládol v rokoch 1077–1095 sa uhorské hranice dostali ku Karpatom.

V zakladacej listine beňadického kláštora z roku 1075 sa ešte uvádza „Gejza, z Božej milosti pomazaný kráľ Panónov“. Prvý sám seba za kráľa Uhrov označil až Koloman Knihomol, ktorý vládol v rokoch 1095-1116. Označenia Slovan/Sclav a Panón boli nahradené pomenovaním Uhor na konci 11. storočia. Teda „s Nitranmi“ prichádza „Uhorsko“? Vo „Väčšej legende“ sa na začiatku spomínajú Uhri, bývajúci v panónskej krajine ako „ľud drsný a nestály, ktorý ani nevedel, že je Božím stvorením“. O niekoľko odsekov ďalej sa dozvedáme, že „úcta a sláva“ Panny Bohorodičky Márie „je medzi Uhrami taká veľká,“ že Štefan svoje kráľovstvo „odovzdal“ pod jej stálu ochranu. To predsa nemôžu byť jedni a tí istí „Uhri“, prví, v Zadunajsku boli Tarjánmi, Kérmi či Kesziovcami a ďalšími, a do Panónie len nedávno dorazili a ešte dlho boli pohanmi, takže možno pri nich hovoriť o „úcte“ k Bohorodičke? Tí druhí „Uhri“ boli k úcte voči Bohorodičke vedení misiou Konštantína-Cyrila a Metoda a ich predchodcami. Títo ľudia boli zaiste Slovenmi a zároveň Uhrami v zmysle „obyvatelia Uhorska“.

Ponúka sa teda celkom legitímna otázka: nebolo Uhorsko rovnako ako Panónia názvom územia, ktoré si sedem tureckých/ staromaďarských kmeňov osvojilo, keď na dané územie vstúpilo, rovnako ako slovnú zásobu a náboženstvo jej obyvateľov? Nijaký zo siedmich maďarských kmeňov sa nemenoval ani Panón, ani Uhor, ani Onogur, ani Ugrijec. Až v 13. storočí napísal autor „Uhorsko-poľskej kroniky“, že Aquila/Atila pomenoval Slovenskú krajinu Uhorskom (s. 276). Napokon nebude mať pravdu Franko Sasinek, ktorý odvolávajúc sa na „Monumenta Germania Historica“, vydané v Hannoveri 1878, ako aj na iné spisy tvrdil: „Že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud. Ten názov už dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe?“

Kedy vstúpil do dejín pojem „slovienčina / slověnština“? Autor to vysvetľuje celkom logicky: Staroslovenčina alebo panónska slovenčina je nekodifikovaný jazyk, v ktorom komunikovala časť západných Slovanov, zatiaľ čo „staroslovienčina je kultúrny jazyk, do ktorého bolo preložené v 9. storočí Sväté písmo vďaka sv. Konštantínovi (Cyrilovi) a Metodovi“ (s. 254). Prvý je vecou každodennosti, druhý je „posvätný – lingua sacra“. Stará slovenčina sa vyvinula v 10. storočí zo staroslovenčiny a nie staroslovienčiny.

Áno, dá sa to takto rozlíšiť, ale pravda je taká, že až do roku 1883 pojem „staroslovienčina“ neexistoval, tento novotvar nepoznal ešte Ľudovít Štúr. Zaviedla ho Pražská lingvistická škola, konkrétne jazykovedec Georg/Jiří Polívka (1858-1933), český slavista, istý čas vedúci funkcionár Československej akadémie vied. V roku 1883 v štúdii Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovensky? navrhol, aby sa namiesto dovtedy všeobecne používaného pojmu „staroslovenský jazyk“ začal používať termín „staroslověnský jazyk“. Písmeno v hlaholike nazývané „jať“, ktoré slavisti vyslovovali ako slovenské „ä“, Jiří Polívka s cieľom zamaskovať dejiny slovenskej Nitravy a Moravy nahradil znakom „ě“(„ie“). Aj keď Polívkov pokus odmietali najmä poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali, lebo vedeli, o čo ide. A ich učenliví slovenskí žiaci, nevediac o čo ide, spoločne s koncepciou „československej jazykovej jednoty“ tiež prevzali grafému „ě“ a neskôr „ie“ a začali používať tvary Slovieni, sloviensky, staroslovienčina.

Cieľom tejto navonok „malichernej gramatickej novoty“, na ktorú sme si zvykli, mal byť pokus o pretrhnutie súvislosti medzi slovenčinou a najstarším kultúrnym jazykom Slovanov – Slovänov – Slovenov – Slovákov. Malá, nebadaná zámena „e“ za „ě“ a „ie“ mala prispieť (a prispela) k zoslabeniu starých národných tradícií Slovákov. Jednoducho: čo je „slovenské“ či „staroslovenské“, to vieme, je to naše. Všetko, čo je „slovienske“ či „staroslovienske“ už naším byť nemusí. Ignorácia slovenského národa nijako nemohla pripustiť jeho dávnu existenciu, dokonca jeho politický, kultúrny a náboženský primát v priestore západných Slovanov pred 9. a 10. storočím, prejavujúci sa v jeho mene.

Na záver: veľká vďaka prof. Homza, že máme prvé „Nové ostne“ a že po nich prídu ďalšie. Lebo ešte majú slovenskí historici čo robiť: úloha poslovenčiť slovenské dejiny, ešte nie je splnená.

Marián Tkáč