Je pozoruhodné, že RTVS uzavrela zmluvy na formáty dokumentujúce cestu Slovenska a Slovákov k štátnej samostatnosti s Róbertom Kotianom, novinárom, ktorý bol jedným z najväčších odporcov vzniku samostatného Slovenska, HZDS i Vladimíra Mečiara, tvorcov novodobej slovenskej štátnosti. Mimochodom, vo svojich komentároch v Smene a neskôr v Sme nikdy Mečiara nenazýval vlastným menom, len iniciálkami ako zločinca. A tento novinár napríklad s P. Turčíkom pre Rádio Regina autorsky pripravil reláciu dejiny.sk a vedenie RTVS si túto dvojicu vybralo aj na realizáciu série televíznych diskusií o rozdelení ČSFR. Nie o vzniku Slovenskej republiky, ako by sa patrilo pri významnom okrúhlom výročí vzniku štátu, ale o rozdelení federácie.

V spomínanom vlaňajšom vydaní SNN sme o Kotianovi uviedli: „ … pôsobil v týždenníku Domino Fórum i v ďalších s čechoslovakistickou orientáciou a po prevzatí televízie Dzurindovou vládou v roku 1998, známou ako deratizácia, bol dokonca aj programovým riaditeľom. Čo je však pozoruhodné, až dodnes má uzavreté zmluvy na programy s historickou tematikou.“  Začiatkom roku 2018 rozhnevane reagoval na diskusiu k 25. výročiu vzniku Slovenskej republiky na druhom programe Slovenskej televízie  a v Rádiu Slovensko aj poslanec NR SR Anton Hrnko (SNS). Povedal: „Neviem si predstaviť, že by pri príležitosti okrúhleho jubilea vzniku ČSR dali diskutovať českým kniežatám a uhorským grófom, čo si myslia o zániku monarchie.“

O Kotianovi sme ďalej uviedli: „ Krátko po prevrate sa spolu s Mariánom Bednárom objavil v denníku Smena a stali sa jeho výhradnými komentátormi. Smena bola vždy avantgardná a preto obľúbená medzi čitateľmi. Odrazu sa začal charakter tohto denníka meniť. Strácal slovenského ducha a menil sa na propagandistický plátok čechoslovakistov. Po jej chodbách blúdili  Fedor Gál a Ľubomír Feldek. Koncom roku 1992 už bez okolkov prejavoval vtedajší riaditeľ Alexander Fulmek snahu sprivatizovať Smenu. Chodil po oddeleniach a presviedčal redaktorov, aby dali výpoveď, denník nebude týždeň vychádzať, tým prestane existovať a po týždni nový majiteľ s nimi uzavrie pracovnú zmluvu. Scenár nevyšiel, lebo nie všetci boli ochotní to urobiť.“ Dnes Kotian a Fulmek tvrdia, že si nevedeli predstaviť prácu v mečiarovskom médiu. Ibaže Mečiar Smenu nevlastnil.  Dnes je Sme korporátnym denníkom patriacim  Prvej slovenskej investičnej skupine (60%) a Pente (40%) a Fulmek je generálnym riaditeľom jeho vydavateľstva (Petit Press, a.s.). A rovnako ako v čase vzniku štátu i dnes je obsahovo zameraný proti národno-štátnym záujmom.

Kotian k výročiu vzniku štátu vydal knižku Ako sa delil štát. Nie Ako vznikol štát, lebo Slovenská republika evidentne nie je jeho štát. Dokazuje to vo svojej publikácii od začiatku do konca. Autor veľmi dobre poznal atmosféru v štáte po novembri 1989, veď k protislovenským náladám sám významne prispieval. Slovenská reprezentácia sa nemohla priamo prihlásiť k štátnej samostatnosti. A napriek tomu, že to nerobila, Slováci boli zo strany Čechov označovaní za separatistov, čo veľmi nepriaznivo ovplyvňovalo aj medzinárodnú mienku o Slovensku. Niekdajší vysoký funkcionár HZDS A. M. Húska pre SNN v tejto súvislosti povedal: „Do programovej skupiny VPN prišiel s myšlienkou medzinárodno-právnej subjektivity Slovenska Roman Zelenay, pôsobiaci v tom čase v klube medzinárodných vzťahov pri VPN. Doniesol uznesenie klubu, ktoré žiadalo, aby Slovensku bolo podľa Wilsonového memoranda o práve národov na sebaurčenie priznané právo na medzinárodno-právnu subjektivitu. Zapracoval som to teda do programových téz, na ktorých som sa podieľal  s Martinom Bútorom a Petrom Zajacom.  Súhlasil s tým aj Fedor Gál, ibaže povedali, že to ešte prekonzultujú  s pražskými kolegami z Občianskeho fóra. A  keď sa vrátili hovorili, že dokonca sám Havel im povedal, že je to múdre,  lebo len za takých podmienok, keď VPN prijme do svojho  programu radikálne  emancipačné heslo, vyhrá voľby nad KDH. Že veď po voľbách  sa nejako dohodneme.“

Kotian svoju knižku postavil na konštrukcii, že slovenská strana, ktorá po voľbách v roku 1992 vyjednávala s českou stranou štátoprávne postavenie oboch republík, nemala záujem na vzniku samostatného Slovenska. Dokonca aj na obálke knihy túto skutočnosť zdôrazňuje heslom: „Samostatnosť nechceme. Tlačia nás do nej.“ Podobnými heslami je popretkávaná celá knižka, a to aj napriek tomu, že fakty hovoria niečo iné. Sám autor na osemnástej strane, po prvom rokovaní delegácií HZDS a ODS v brnianskej vile Tugendhat 8. júna 1992 uvádza Klausove „šokujúce slová, keď vyhlásil, že federácia a zrejme aj spoločný štát sú stratené, pretože HZDS má záujem o vytvorenie zvrchovaného štátu s medzinárodnoprávnou subjektivitou“. Na inom mieste cituje Klausa: “Čelíme už takmer tri roky nepretržitému slovenskému tlaku na rozbitie spoločného štátu Čechov a Slovákov“ a podobných citácií vtedajších politikov uvádza požehnane, a predsa hľadá u Mečiara dôvod na vznik samostatného štátu inde.  Všemožne sa usiluje docieliť dojem, že Mečiar nebol zakladateľom štátu, že do „roly otca zakladateľa štátu sa neskôr pasoval sám“.

V knižke umiestňuje niekoľko rozhovorov predovšetkým s politikmi z českej strany a každému kladie otázku, či Mečiar nevymenil spoločný štát za kontrolu tajných služieb. Takmer zahanbujúco mu na túto otázku odpovedal historik Dušan Kováč: „Toto sú všetko rovnako fabulácie, ktoré nie sú podložené relevantnými dokumentmi.“

V roku 2018, v čase vydania knižky, už bolo známe vyjadrenie Mečiara o tom, že v roku 1992 pracovala FBIS na jeho diskreditácii (uverejnené v SNN). Povedal, že „už dávnejšie bola zriadená jednotka boja s nacionalistickým extrémizmom pri Federálnej bezpečnostnej službe, ktorá mala za úlohu diskreditovať osoby aj všetko, čo sme robili. Išli cez novinárov, médiá a do značnej miery cez denník KDH, kam nosili hotové materiály na zverejnenie.“  Vtedajší  zástupca šéfredaktora  Slovenského denníka  Anton Selecký zareagoval nahrávkou na videu a potvrdil, že  Mečiar hovoril pravdu. Dokonca povedal, že ľudia z britskej tajnej služby MI 6 nosili hotové materiály na uverejnenie, diskreditujúce Mečiara: „Vtedy sa rozbiehala veľká kampaň proti Vladimírovi Mečiarovi a jeho Hnutiu  za demokratické Slovensko“, povedal. Jeden z materiálov MI6 ukázal aj na kameru.  Takže Mečiarov záujem o výmenu šéfa federálnej tajnej služby mal reálny základ. No ako vidno,  Kotian dodnes pokračuje v diskreditačnej línii Mečiara, ktorú založila FBIS pred tridsiatimi rokmi.

Aké posolstvo teda Kotian vysiela?  Je priam zarážajúce, ako autor zosmiešňuje Slovákov pri každej príležitostí. V rozhovore s historikom Dušanom Kováčom položil otázku: „Na konferencii o rozdelení Česko-Slovenska v roku 1996 Jan Rychlík povedal, že bola to česká strana, ktorá rezolútne žiadala rozpustenie ČSFR a vytvorenie samostatného Slovenska. Je skutočnosťou, že nie Vladimír Mečiar, ale Václav Klaus je skutočným zakladateľom samostatnej Slovenskej republiky. Súhlasíte s týmto názorom?“ Kováč odpovedal: „Súhlasím s tým, že Klaus bol iniciátorom rozdelenia. Akt rozdelenia a akt založenia štátu sú však rozdielne akty.“  Je zaujímavé, že Kotian si vybral historika, vôbec nie sympatizujúceho s Mečiarom a napriek tomu mu neuprel, na rozdiel od Kotiana, úlohu zakladateľa štátu.

O Slovákoch píše, že pri delení štátu ťahali za kratší koniec, že samostatnosť nechceli, že im ju Česi darovali napriek tomu, že do rokovaní s českou stranou vstupovali s prijatou Deklaráciou o zvrchovanosti Slovenskej republiky, s vlastnou ústavou, ale aj s veľkou mediálnou blokádou. Proces k samostatnosti nenachádzal v hlavnoprúdových médiách žiadnu podporu. Najmä nie v Kotianovej Smene. Ani zo strany medzinárodného spoločenstva. České médiá chrlili titulky: Ať si jdou! Pritom česká strana mala už v roku 1991 českou vládou a českým parlamentom schválený krízový scenár. „Čiže scenár separácie mali dávno pred vznikom HZDS. V roku 1992  postupovali pri rokovaní s nami podľa tohto scenára“, v rozhovore pre SNN potvrdil A.M. Húska. To samozrejme vo svojej knižke Kotian ignoruje, tak, ako  aj zložitú pozíciu Slovákov, ku ktorej prispeli i novinári typu Kotian.

Príznačné pre Kotianov vzťah k vlastnému štátu je tiež uvedenie akejsi príhody pri rokovaniach o zániku federácie, že vraj Mečiar pohrozil českej strane uzavretím kohútika na ropovode. To sa na českej strane považovalo za škandalózne, no vôbec nespomína hrozbu českej delegácie,  „že ak sa na delení majetkovej pozostalosti nedohodneme, tak  jednostranne vyhlásia samostatnosť českého štátu. S tým, že Slovensku  navrhnú,  aby si svoje nároky na delenie majetku  obhajovalo pred medzinárodným súdom“ – svedectvo A.M. Húsku.

Záver knižky zodpovedá schéme, biť, biť a dobiť. A je zaujímavé, že text knižky, ktorý nepatrí autorovi, je k Mečiarovi dokonca láskavý. Nevšimol si to Kotian? Veď výber protagonistov robil sám. Jeho komentáre a úvahy sa diametrálne líšia od názorov ľudí, ktorí udalosti hodnotia. V jeho autorskej knižke! Vlastné zlyhanie v denníku Smena, keď sa aj zásluhou jeho komentárov rapídne znížil náklad periodika, pripisuje, ako inak, Mečiarovi. V tom čase bol denník poslednými nesprivatizovanými novinami a štát musel pokles nákladu riešiť. Vždy sa to robilo výmenou šéfredaktora. Dalo sa to čakať aj v Smene.

Pozadie, ktoré vytvorilo denník Sme na troskách Smeny, bolo pripravené. Ako uvádza Alexej Fulmek vo svojej knižke Bol som dlho v Sme,  na jeho štart bol použitý kapitál finančnej skupiny Prvá slovenská investičná skupina. Takže denník Sme bol prvým oligarchickým periodikom na Slovensku, ktorému začali slúžiť novinári Smeny. Fulmek menuje najobľúbenejších, samozrejme okrem šéfredaktorov: Peter Schutz, Tom Nicholson, Marián Leško, Michal Havran, Zuzana Kepplová, Jakub Filo, Lukáš Fila, Márius Kopcsay, Juraj Hrabko, Peter Morvay, Tomáš Galis, Konštatntín Čikovský, Karol Sudor, Róbert Kotian a Peter Tóth. V Sme sa však našli aj Marián Bednár, Ján Füle, Ľubomír Lintner, Ondrej Dostál, Richard Rybníček, Attila Lovász, Miroslav Beblavý, Lukáš Diko, Lucia Ďuriš Nicholsonová, Rado Baťo, Peter Javůrek, Mária Hlucháňová  a mnoho iných mien, ktorým neprekážalo slúžiť oligarchii a, ako píše Kotian,  „dlhodobo piť krv Mečiarovi a jeho najbližším spolupracovníkom“. Veď to boli „iba“ zakladatelia štátu.

Eva Zelenayová

Vyšlo aj v SNN