Môj profil 
Predplatné
V profile zverejnenom pred necelými troma rokmi pri príležitosti jeho 90. narodenín na portáli operaslovakia.sk, Júliusa Regeca takto predstavila muzikologička Dita Marenčinová:
Od roku 1945, keď stál pri zrode hudobného divadla, podieľal sa na mravčom úsilí umeleckého vedenia divadla s Jankom Borodáčom v čele sformovať profesionálny súbor zo svojej pozície speváka. Stal sa svedkom postupného prieniku mladej košickej opery do súkolia operných scén v Československu a tiež do povedomia odbornej i laickej verejnosti.
Keď 20 ročný Július Regec (nar. 4. decembra 1925 v Košiciach) nastúpil po konkurze do práve sa zakladajúceho operného zboru, netušil, ba, podľa jeho slov sa ani neodvážil pomyslieť a odmietal možnosť stáť na javisku ako sólista. Tri roky tvrdej práce na cizelovaní svojho čistého a pekne znejúceho hlasu lyrického tenora pod dozorom v Košiciach pôsobiacich tenoristov – svetobežníka Enrica Manniho, Imricha Godina, ale najviac, podľa vlastných slov, získal v technike spievania, tvorbe tónu a ďalších možností hlasovej kultivácie od vynikajúceho pedagóga Ladislava Boháčka. V rozbiehajúcom sa zbore začal fungovať od 18. októbra 1945 nevediac, že sa práve začal spolupodieľať na dnes už 70 ročnej histórii v tom čase druhej opernej scény na Slovensku.
,,Umelecká práca nie sú len výhry. Človek, ktorý prešiel tvrdou školou života, vie oveľa ľahšie zdolávať nástrahy, číhajúce na neho v divadle“ – Takto hovoril v našom dávnejšom rozhovore. (Východ, 1 (38), 1990, č. 288, s. 4). Mal na mysli zlé skúsenosti z 2. svetovej vojny i zážitky chlapca, ktorý po ukončení školy sa živil tým, že na vozíku roznášal vodu z Gajdových kúpeľov (dnes Anička) stálym odberateľom v meste, zážitky chlapca, ktorý predčasne stratil matku.
Prvé kroky na javisku sa viažu k zborom v Poľskej krvi a Traviate (obe uvedené r. 1945) a prvý zážitok zo samostatného výstupu k malej postave černoška v operete Stambulská ruža (L. Fall – 1946), s ktorým sa viažu aj spomienky na prežívanie obrovskej trémy… O tri roky neskôr ho obecenstvo už vnímalo ako sólistu v úlohe Alfréda (Netopier) a r. 1952 ako Vaška (Predaná nevesta). Túto úlohu považuje J. Regec za svoju prvú „ozajstnú opernú rolu“. O necelých desať rokov už v tejto opere stvárňoval Jeníka.
K sólistickej dráhe bol povzbudzovaný najmä dirigentom Radovanom Fest Spišiakom (ten objavil a „ povyťahoval“ zo zboru viacerých budúcich vynikajúcich sólistov), zbormajstrom Jánom Grünwaldom, ale i samotným riaditeľom Jankom Borodáčom, ktorému osud opery (i baletu) ležal mimoriadne na srdci. Úspešne prešiel aj skúškami „záskokov“. Keď v inscenácii Komedianti ochoreli obaja predstavitelia, na popud J. Borodáča J. Regec „zaskočil“ v úlohe Harlekýna (bolo to r. 1947).
Vrelý vzťah k rodnému mestu, znásobený teraz vzrastajúcou láskou k divadlu vyvolali, po dvojročnom pôsobení vo Vojenskom umeleckom súbore (VUS) v Bratislave (1949 – 1951) túžbu vrátiť sa späť do Košíc. S návratom do divadla nastúpila éra veľkých a náročných postáv v základnom talianskom repertoári, v operách ruských, českých, slovenských, nemeckých, francúzskych… Po Marullovi v opere Rigoletto (1953) sa stal Vojvodom (1959), no medzitým už spieval Rudolfa v Bohéme (1957). K tejto postave má mimoriadny vzťah, i keď, ako sám hovorí, vždy bola pre neho najdôležitejšia práve tá postava, ktorú študoval alebo stvárňoval. S veľkým rešpektom spomína na režisérov Kornela Hájka a Branislava Krišku, pre ich úžasnú schopnosť analýzy – hudobnej i výrazovej uvádzaných opier s aplikáciou na spevákov.
Od roku 1949, keď podpísal dekrét sólistu opery postupne, jednotlivými úlohami rástol umelecký potenciál tohto skromného umelca a Štátne divadlo v ňom získalo mimoriadne pracovitého, zdravo ctižiadostivého a vždy spoľahlivého sólistu-tenoristu, pre ktorého sa nikdy nemuselo odriekať predstavenie, schopného kedykoľvek zaskočiť za kolegov. Vypestoval si krásne bel canto s otvorenými, kovovo znejúcimi tenorovými výškami, v ktorých nikdy nezlyhával. Spieval rovnako krásne Fausta (Faust a Margaréta), Pinkertona (Madama Butterfly), Manrica (Trubadúr), Edgara (Lucia di Lammermoor), Lugiho (Plášť), Chéniera (Andrea Chénier), Princa (Rusalka), Turiddu (Sedliacka česť), Dona Carlosa (Don Carlos), Radamesa (Aida), Cavaradossiho (Tosca), Des Grieux (Massenet: Manon Lescaut), Almavivu (Barbier zo Sevilly), Lenského (Eugen Onegin), Kalafa (Turandot).
Osobnosť J. Regeca je treba vnímať ako stálicu operného súboru v Košiciach, ktorý sa vysokou mierou zaslúžil o rastúce dobré meno tohto súboru od konca 50.-tych až do 80.-tych rokov 20. storočia. Nebál sa výziev a spieval i v operách Jej pastorkyňa veľmi vierohodne postavu Števa, Záboja v Svätoplukovi, Simonsona vo Vzkriesení, Dona Antonia v Zásnubách v kláštore, Iva v Ekvinokcii (Brkanovič), Boba v Mistrovi Scroogeovi. Jeho lyrický tenor znel vo všetkých úlohách bezpečne. Ako sám hovorí, nikdy veľa nešpekuloval nad ťažkosťami, ktoré ukrývali jednotlivé party. Jednoducho – spieval… Bol suverénom, ktorého obecenstvo milovalo aj pre jeho krásne stvárnené úlohy milovníkov v operetách F. Lehára, J. Straussa, J. Huszku, O. Nedbala, F. Hervého, J. Offenbacha. J. Regec naštudoval okolo 70 väčších i menších postáv v operách a asi 30 postáv v operetách.
Chlapec, ktorý kedysi videl každý film s obľúbeným maďarským spevákom S. Sárdym a ktorý si usilovne zapisoval všetky texty jeho piesní, aby si ich spieval pre vlastné potešenie, vyrástol do obecenstvom obdivovaného a odbornou kritikou pozitívne hodnoteného tenoristu. Je možno aj zarážajúce, že okrem Ceny mesta Košice, ktorá mu bola udelená za celoživotnú umeleckú dráhu sólistu r. 2005, sa mu nedostalo výraznejšieho celospoločenského ocenenia.
Redakciu informoval Svjatoslav Dohovič zo Štátneho divadla Košice.
.JPG)
.jpg)
