V stredu prevzal vedenie ruskej špeciálnej operácie na Ukrajine tretí veliteľ zjednotenej skupiny síl za posledných 10,5 mesiaca nepretržitých bojov. Dňa 24. februára 2022 sa stal prvým veliteľom vojsk Južného vojenského okruhu armádny generál Alexander Dvornikov. Potom od októbra vrchný veliteľ vzdušných a vesmírnych síl Ruskej federácie, armádny generál Sergej Surovikin. Teraz bol, pričom nebol uvoľnený z funkcie náčelníka Generálneho štábu, za veliteľa spojených ozbrojených síl vymenovaný armádny generál Valerij Gerasimov.

Všetci ako jeden sú hrdinami Ruska. Dvornikov a Surovikin – za Sýriu. Gerasimov je za Krym. Ale samotné tempo, akým Kremeľ mení vedenie špeciálnej operácie, podľa mňa svedčí o veľkej nespokojnosti na najvyšších miestach s tým, čo a ako sa dnes deje na rusko-ukrajinskom fronte.

Pretože počas tých troch alebo štyroch mesiacov, ktoré boli dané každému z predchádzajúcich veliteľov, nebolo možné nič zmeniť na operačnej situácii na Ukrajine. Je možné vykonať len najnutnejšie personálne zmeny v ich centrále, získať určitý prehľad o situácii a poskytnúť Moskve len najvšeobecnejšie úvahy o ďalšom postupe.

Čo je podľa mňa prvá vec, ktorú treba povedať o aktuálnej výmene? Hlavne: je to dobré, ale prečo je to tak neskoro? Nebolo od začiatku jasné, že do bojových operácií budú zapojené jednotky a formácie zo všetkých našich okruhov a flotíl, ako aj všetky vzdušné a vesmírne sily? Prečo potom dostal štafetu Dvornikov? Je jasné, že vzhľadom na svoje oficiálne postavenie nemôže priamo nariadiť nič sebe rovnocenným veliteľom iných okruhov a flotíl. O to viac, že pozície vrchného veliteľa vzdušných síl a námorníctva, sú vo vojenskej hierarchii oveľa vyššie ako jeho stolička.

Urobiť to isté prostredníctvom generálneho štábu? Je to možné. Ale po prvé, komplikuje to situáciu v čisto vojensko-byrokratickom zmysle. A po druhé, odďaľuje to čas rozhodovania. Čo na veľmi dynamickom bojisku často vedie k porážkam.

V tejto logike bolo trochu jasnejšie októbrové vylodenie armádneho generála Surovikina na tejto rozpálenej panvici, na ktorej si buď “pán, alebo nik”. Podľa vzdelania a takmer všetkých predchádzajúcich skúseností v službe, tankista. A od októbra 2017 je zrazu hlavným vojenským pilotom krajiny.

Áno, postavenie veliteľa operácie a príslušné úradné právomoci sa jeho povýšením prudko zvýšili. Ale bol som jediný, koho napadlo: prečo bol vybraný, hoc je to aj diplomovaný tankista, veď je to predsa veliteľ vzdušných síl? Prečo nie vrchný veliteľ pozemných síl Ruskej federácie, armádny generál Oleg Saljukov? Koniec koncov, od februára nesú hlavnú ťarchu tohto boja jeho podriadení. Komu teda, ak nie jemu, ktorý má na starosti túto kľúčovú pre armádu formu síl už ôsmy rok, by bolo najsprávnejšie zveriť na bojisku kontrolu aby dokázal svojim nadriadeným správnosť tisícov svojich predchádzajúcich rozhodnutí?

A nielen to. Vymenovanie Surovikina namiesto Saljukova v októbri minulého roka fakticky dekapitovalo tú časť nášho vojenského letectva, ktorá sa nezúčastnila na špeciálnej operácii. Alebo sa zúčastňoval, ale len s prestávkami.

Kto mal od tej doby prijímať kľúčové rozhodnutia týkajúce sa perspektív jej rozvoja? Kto musel spolupracovať s leteckým priemyslom? Kto mal konečne premýšľať o tom, ako brániť strategické letiská ruského letectva na Ďalekom východe pred pohromami, ktoré v posledných mesiacoch s pomocou americkej rozviedky dvakrát celkom nečakane uskutočnili ukrajinské úderné drony?

Možno až teraz získava velenie v našej špeciálnej operácii potrebnú súdržnosť. Prvý námestník ministra obrany – náčelník generálneho štábu, ako nás učil Čapajev – je na čele, na vojnovom koni. Vedľa neho sú jeho zástupcovia zodpovední za špeciálnu operáciu – Surovikin a Saliukov. Všetko je jasné a logické. Povedie to ruské jednotky k rýchlym výsledkom, na ktoré čaká celá krajina?

Pravdepodobne. Ale nie nevyhnutne. Pretože môžu zasiahnuť okolnosti, ktoré sú vzdialené od skutočného záujmu o prijateľné výsledky špeciálnej operácie. Mám na mysli intrigy okolia Kremľa.

Zákulisné špekulácie, ktorých je nielen Rusko plné čo sa týka zmeny vo vedení bojov na Ukrajine (ak im, samozrejme, možno veriť), naznačujú, že ešte pred začiatkom bojov o Ukrajinu to v osobnom vzťahu armádneho generála Gerasimova s ministrom obrany Sergejom Šojguom nebolo jednoduché.

V roku 2017 napríklad britský denník Financial Times, ktorý bol veľmi dobre informovaný, napísal: “Gerasimov, tichý a zriedkavo sa objavujúci na verejnosti, je vzorný generál. Šojgu je politik, ktorý sa stal generálom. Podľa jednej z recenzií “Šojgu výborne hrá na gitare, zatiaľ čo Gerasimov hrá v pozadí.

Z toho je zjavné, že v skutočnosti jeden pracoval viac, ale vavríny, ktorými Kremeľ obdaril vojenské vedenie pred udalosťami na Ukrajine, získal väčšinou ten druhý? Nie každému sa to páči.

Za druhé. Keď sa naša špeciálna operácia na jar začala zadrhávať, mnohí sa snažili viniť skôr Gerasimova než ministra obrany. Hovorilo sa, že odstúpenie náčelníka generálneho štábu je otázkou mesiacov alebo dokonca týždňov. Nikdy sa to však neuskutočnilo, hoci, ako iste súhlasíte, bolo by to logické. Tak ako by to bolo v prípade Šojguovej rezignácie.

Generálporučík Gurulev, bývalý veliteľ 58. armády a v súčasnosti poslanec Štátnej dumy za stranu Jednotné Rusko, sa k situácii vyjadril nedávno: “Treba pochopiť, že takéto udalosti sú dôsledkom reality, ktorá sa vo vojskách vyvinula za posledných desať rokov, keď sa krásne hlásenia stali dôležitejšími ako realita, keď sa na prezentáciách kreslili zaujímavé diapozitívy, vydávajúce zbožné želania za skutočnosť.

To sa nás dotklo najmä v prvých mesiacoch špeciálnej vojenskej operácie a, žiaľ, pretrváva to dodnes. Tento trend musíme riešiť spoločne, armáda je súčasťou spoločnosti, všetci spoločne túto nákazu porazíme, uspejeme.”

Mali by za to byť zodpovední minister obrany a náčelník generálneho štábu? Bezpochyby. Nechajme však teraz pána ministra na pokoji. Ako a prečo Valerij Gerasimov doteraz vydržal vo svojom kresle?

Podľa Vladimíra Lepechina, bývalého poslanca Štátnej dumy a od roku 2010 riaditeľa Inštitútu EurAsEc-Eurázijského hospodárskeho spoločenstva, sa dnes stal “nepotopiteľným”, pretože 21. februára 2022 na zasadnutí ruskej Bezpečnostnej rady, na ktorom sa diskutovalo o vhodnosti vyslania vojsk na Ukrajinu, bol jediným, kto sa vyslovil proti začiatku špeciálnych operácií v podobe, v akej sa začali už o tri dni neskôr.

Podľa Gerasimova bolo najprv potrebné preventívne rozmiestniť dostatočne silné ruské mierové kontingenty v smere už vopred určeného ukrajinského postupu do Donbasu. A len ak to nepomôže, spustiť rozsiahlu protiofenzívu so silnými údernými skupinami, sústredenými v predstihu pozdĺž štátnej hranice.

Potom, ak sa dá veriť Lepechinovi, sa názor náčelníka generálneho štábu uprostred Rady ukázal ako hlas volajúceho na púšti. Udalosti nabrali úplne iný smer, ktorý teraz nikto nemôže zmeniť. Aj keď človek veľmi ľutuje, že to tak dopadlo. Prezident Vladimir Putin však nemôže zabudnúť ani na to, čo Gerasimov vtedy povedal. Aj keď ho určite viackrát požiadali, aby vymenil vedenie generálneho štábu, ktoré je jednoznačne zodpovedné aj za mnohé zlyhania v oblasti bojového výcviku a vybavenia vojsk, ktoré odhalili udalosti na Ukrajine.

Zdá sa, že Gerasimov bude na svojom novom poste čeliť ťažkostiam iného druhu. Je absolútne nejasné, ako sa teraz budú vyvíjať jeho vzťahy s Jevgenijom Prigožinom, ktorý je údajne šéfom súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner.

Nevenovali ste pozornosť Prigožinovmu komentáru po úspešnom útoku na Soledar? Podstata jeho udivujúceho prejavu: Soledar bol dobytý výlučne Wágnerovci a nikým iným! Prigožin sa vyjadril takto: “Ešte raz chcem zdôrazniť, že na dobytí Soledaru sa nepodieľali žiadne iné jednotky okrem bojovníkov PMC Wagner.

Čo je, samozrejme, zvláštne. Aj keby v tejto oblasti frontu už neboli žiadne jednotky ozbrojených síl – ako možno takýmto ležérnym spôsobom popierať úlohu ostatných bezpečnostných zložiek v úspešnej operácii? A kto prinajmenšom zadržiaval jednotky AFU a jednotky v okolí a bránil im prísť na pomoc obrancom mesta? Kto organizoval logistiku a dodávku základných vecí na frontovú líniu? Vrátane hrdinských Wagnerovcov?

A o niečo skôr sa Prigožin nemenej rozhorčene vyjadril o niektorých armádnych generáloch: “Už 80 rokov tu nebola obdoba dnešných bojov. Takže si nemyslím, že by sa niekto naučil túto vojnu z učebníc. Tí bojovníci, ktorí sú dnes efektívni, prešli desiatkami vojen. A mnohí z tých, ktorí sú takzvanými “kádrami”, sa nenaučili nič iné, len klopať opätkami, nosiť cetky a písať krásne hlásenia, hoci sú medzi nimi aj mimoriadne slušní ľudia.

Je nepravdepodobné, že by generál Gerasimov týmto urážlivým Prigožinovým slovám nevenoval pozornosť. Rovnako ako jeho predchádzajúce invektívy voči ruskej armáde.

Osobná blízkosť Prigožina k ruskému prezidentovi je však už dlho všetkým dobre známa. V minulosti (až v Sýrii!) a v súčasnosti (na Ukrajine!) dosiahnuté úspechy jeho vysoko efektívnej súkromnej vojenskej spoločnosti túto blízkosť určite len posilnili. Preto v prípade, že Gerasimov na fronte teraz vstúpi do oficiálneho stretu s vedením Wagnera, na koho stranu sa postaví Putin?

A nové napätie medzi týmito dvoma mimoriadne ambicióznymi veliteľmi na pozadí udalostí, ktoré sa odohrávajú na Ukrajine, by som nevylučoval.