V USA prebieha paralelný proces s vypuknutím španielskej občianskej vojny, ale náš režim má niečo, čo socialisti v 30. rokoch nemali: technologickú prevahu.

Dobré ráno z Anglicka, kde som na konferencii. Včera sa nás jeden albánsky prisťahovalecký taxikár, keď zistil, že ja a kamarát, ktorý so mnou sedel v taxíku, sme Američania, spýtal, či je pravda, že Amerika zrejme smeruje k občianskej vojne. Povedali sme, že asi nie, ale určite je pravda, že sme extrémne polarizovaní a zdá sa, že z tejto slepej uličky neexistuje dobré východisko.

No, tu na konferencii som sa práve stretol s profesorom Nathanom Pinkoskim, americkým akademikom, ktorý minulý rok napísal vynikajúcu esej do Claremont Review of Books na tému španielskej občianskej vojny. Stojí za to sa k nej vrátiť vo svetle našej súčasnej situácie.

Vyberám z eseje:

Druhá španielska republika (1931-1939) zažila jeden z najrýchlejších prípadov úpadku demokracie v európskych dejinách. V roku 1931 Španielsko zaviedlo liberálnu, republikánsku, demokratickú ústavu na širokom základe podpory ľudu a elít. Už o niekoľko rokov bola ústava v troskách a Španielsko sa ocitlo vo vojne samo so sebou. Ako sa to stalo? Američania sa o tomto období príliš často učia jednoduchú moralitu: fašisti zničili demokraciu. Skutočný príbeh nepokojnej španielskej republiky je však oveľa zaujímavejší a poučnejší. Ukazuje, ako môžu demokratické režimy zomrieť na rany, ktoré si spôsobili sami.

Pinkoski sa vo svojej eseji opiera o vedecké práce Stanleyho Payna, ktorý je popredným autorom dejín španielskej občianskej vojny v angličtine.

Viac z eseje:

Hoci revolúciu pomáhali rozpútať rôzne strany, Payne tvrdí, že hlavnými vinníkmi boli španielski socialisti. Na rozdiel od boľševikov, ktorí sa snažia zvrhnúť liberálny konštitucionalizmus priamymi prostriedkami, revoluční socialisti využívajú ústavný systém na to, aby poskytli krytie pre svoj plán jeho demontáže. Nezvrhávajú právny systém, ale ho využívajú. Legalisti stredu a pravice by sa mali snažiť na túto taktiku reagovať. V Španielsku bolo ich zlyhanie obzvlášť akútne.

V knihách The Collapse of the Spanish Republic, 1933-1936 (2005) a The Spanish Civil War (2012) Payne opisuje pád Španielska do brutálnej trojročnej vojny ako výsledok stretnutia socialistickej ľavice s bezohľadnosťou stredu a priebojnosťou pravice. Iné európske socialistické hnutia začali s revolučnými ambíciami, ale s pribúdajúcim vekom sa zmiernili a začali rešpektovať konštitucionalizmus a parlamentné normy. Španielski socialisti sa časom stali radikálnejšími.

Najvýznamnejší ľavicový líder v Španielsku Manuel Azaña (predseda vlády v rokoch 1931 – 1933 a opäť v roku 1936) tvrdil, že liberalizmus zlyhal, pretože bol príliš ochotný robiť kompromisy. Republikánsku ústavu považoval za začiatok radikálneho reformného projektu – dokonca ju nazýval “revolúciou”. Politici, ktorí nestotožňovali konštitucionalizmus s ľavicovosťou, boli ipso facto nelegitímni.

Pre španielskych socialistov bola pravica – ktorá v 20. rokoch 20. storočia nedokázala zachrániť monarchiu a nikdy nesformulovala iný ústavný základ pre novú republiku – vyčerpanou silou. Preto boli šokovaní výsledkom volieb v roku 1933, keď sa zdanlivo stabilná ľavicová koalícia rozpadla a pravica nečakane zvíťazila. Uistení, že história je na ich strane, ale teraz presvedčení, že potrebuje silný impulz, aby sa udržali na nastúpenom kurze, sa motiváciou ľavičiarov stala, podľa Paynovho hodnotenia, “viscerálna” túžba udržať sa pri moci: “Tak či onak, plánovali si ju udržať.”

Naša súčasná americká ľavica nie je revolucionárom v klasickom zmysle slova. Prešli inštitúciami a využívajú systém na to, aby ho účinne zvrhli. A keď dnes vidíte, že ľudia v Režime kolaborujú s cieľom delegitimizovať populizmus vo všetkých jeho podobách, spomeňte si na španielskych socialistov.

Viac z eseje:

Po druhé, stred a ľavý stred umožnili prepad do revolučnej politiky tým, že prižmúrili oči nad násilím ľavice a potrestali pravicu. Vznik “antifašistického” trópu v 30. rokoch 20. storočia, o ktorom sa píše vo vynikajúcej knihe Paula Gottfrieda Antifašizmus: (2021) – ktorú Payne sám nedávno pochválil v eseji pre First Things – slúžila na pošpinenie každého, kto nesúhlasil s ľavicou. V Španielsku ospravedlňoval násilie mladých socialistov. Centristické orgány neboli schopné alebo ochotné zastaviť útoky na súkromný majetok, podniky, kostoly, kláštory a duchovenstvo. Namiesto toho obviňovali obete a zatýkali nie skutočných páchateľov, ale obetných baránkov monarchistov a konzervatívcov. Ako pochopil kultúrny teoretik René Girard, toto obviňovanie neprerušuje cyklus násilia, ale ho zintenzívňuje. Keď sa revolucionári pokúšajú očistiť skorumpovaný štát a spoločnosť prostredníctvom obetných baránkov, tí, ktorých zabijú, sa stávajú mučeníkmi, ktorých obeť sa stáva spásonosnou pre rodiacich sa kontrarevolucionárov. V Španielsku obetní baránkovia monarchistov a konzervatívcov obrátili veľkú časť obyvateľstva od apatie k hnevu. Tým, že ľavica nechala vraždy nepotrestané a nespravodlivo potrestala nevinných, vytvorila mučeníkov v celom Španielsku – galvanizovala kontrarevolúciu a zmenila konflikt na náboženskú vojnu.

Spomeňte si na rozdielnu reakciu režimu na “prevažne pokojné Floydové letné nepokoje” v porovnaní s útokom zo 6. januára. Týmto nechceme ospravedlniť 6. január ani bagatelizovať jeho zlý priebeh. Ide skôr o to, že režim a jeho mediálna zložka sa k obom násilným udalostiam stavali veľmi odlišne. Podobne dnes právny zástupca ministerstva spravodlivosti v Bostone vydal vyhlásenie, v ktorom prisľúbil, že bude chrániť lekárov a nemocnice, ktoré sexuálne mrzačia deti. V poriadku. Ale spomeňte si na všetky pro-life krízové tehotenské centrá, ktoré boli od zrušenia rozsudku Roe vs. Wade zasiahnuté násilím zo strany ľavice. Režim – pokrokári aj stredopravičiari – si vytvárajú akéhosi mučeníka.

Ešte jeden Pinkoského citát:

Tretím faktorom kolapsu republiky bolo centristické schvaľovanie protiústavných opatrení v mene záchrany tzv. liberálneho konsenzu – čo francúzsky politický teoretik Pierre Manent nazval “fanatizmom stredu”.

To mi pripomína šokujúci tweet z minulého týždňa generála Michaela Haydena, kedysi najvyššieho amerického špióna.

Zo stránky generála Haydena na Wikipédii:

V rokoch 1999 až 2005 bol riaditeľom Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA). Počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa dohliadal na kontroverzné sledovanie technologickej komunikácie medzi osobami v Spojených štátoch a údajnými zahraničnými teroristickými skupinami zo strany NSA, ktoré vyústilo do kontroverzie o bezzákaznom sledovaní zo strany NSA.

Takže viete, kto je generál Hayden a čo je pripravený urobiť svojim americkým spoluobčanom, aby ochránil režim. Tu je úryvok z mojej knihy Live Not By Lies, ktorý vám povie, s čím máme do činenia:

V roku 2013 Edward Snowden, odpadlík z Národnej bezpečnostnej agentúry, odhalil, že špehovanie americkej federálnej vlády je oveľa väčšie, ako sa doteraz vedelo. Vo svojich memoároch z roku 2019, Permanent Record, Snowden píše, že sa dozvedel, že: vláda USA rozvíjala kapacity večného orgánu na presadzovanie práva. Vláda mohla kedykoľvek prehrabávať minulú komunikáciu kohokoľvek, koho chcela postihnúť pri hľadaní zločinu (a komunikácia každého z nás obsahuje dôkazy o niečom). Ktorákoľvek nová administratíva – ktorýkoľvek budúci nečestný šéf NSA – by sa kedykoľvek a naveky mohla objaviť v práci a rovnako jednoducho ako cvaknutím vypínača okamžite sledovať každého, kto má telefón alebo počítač, vedieť, kto je, kde je, čo s kým robí a čo kedy v minulosti urobil.

Snowden píše o verejnom prejave Gusa Hunta, šéfa technologického oddelenia Ústrednej spravodajskej služby, ktorý predniesol v roku 2013 pred technologickou skupinou a ktorý sotva vyvolal rozruch. Informoval o ňom len Huffington Post. V prejave Hunt povedal: “Je naozaj veľmi blízko k tomu, aby sme dokázali počítať so všetkými informáciami vytvorenými ľuďmi.” Dodal, že po tom, ako CIA zvládne zachytávanie týchto údajov, má v úmysle vyvinúť schopnosť ich ukladania a analýzy.

Pochopte, čo to znamená: váš súkromný digitálny život patrí a vždy bude patriť štátu. Zatiaľ máme zákony a postupy, ktoré vláde bránia používať tieto informácie proti jednotlivcom, pokiaľ nemá podozrenie, že sú zapojení do terorizmu, trestnej činnosti alebo špionáže. Ale disidenti mi znova a znova hovorili, že zákon nie je spoľahlivým útočiskom: ak je vláda odhodlaná vás odstrániť, vyrobí zo získaných údajov zločin alebo ich inak nasadí, aby zničila vašu povesť.

Myslím si, že práve preto sú všetky reči o americkej občianskej vojne väčšinou len rečami. Režim – teda štát aj súkromní inštitucionálni aktéri – má technologickú moc marginalizovať tých, ktorých marginalizovať chce. Keď sa staneme bezhotovostnou spoločnosťou — a režim využil Covid ako príležitosť, aby nás všetkých posunul k tomuto cieľu (pamätáte si na kecy o “nedostatku mincí”?) —, bude nemožné nakupovať a predávať, ak bude vaša karta elektronicky znefunkčnená. To je jednoducho pravda.

Dnes ráno som sa o tom všetkom rozprával s niekoľkými akademikmi a zhodli sme sa na tom, že za veľmi krátky čas, keď zajaté mysle mileniálov a generácie Z dosiahnu politickú prevahu, nastane všeobecná zhoda, že tieto opatrenia by sa mali prijať proti poľutovaniahodným disidentom. My Američania sme si dnes vytvorili systém, ktorý môže byť použitý proti nám na potlačenie našich slobôd – a progresívnu totalitno-teroristickú kultúru, ktorá na tom bude trvať pre naše vlastné dobro.

Čo s tým urobíme? Čo s tým môžeme urobiť a čo musíme urobiť? Mali by sme o tom začať hovoriť medzi sebou, inovovať a vytvárať siete – kým ešte môžeme. V istom zmysle nám hrozivé špekulácie o “občianskej vojne” bránia hovoriť vážnejšie o hrozbách pre naše slobody zo strany tohto vznikajúceho revolučného buržoázneho režimu a o tom, ako sa mu môžeme reálne postaviť.