Projekt na základe svojej osobnej skúsenosti s anorexiou založila Valentína Sedileková. “Pri liečení nepomohli krik ani logické argumenty, potrebovali sme nájsť odbornú pomoc,” hovorí v súčasnosti 18-ročná mladá žena, ktorá študuje na strednej škole. Anorexia je podľa nej smrteľná choroba, či už vedie k podvýžive alebo k myšlienkam na samovraždu. “Poruchy príjmu potravy majú najvyššiu úmrtnosť spomedzi psychických porúch,” potvrdzuje detská psychiatrička z Národného ústavu detských chorôb Martina Paulinyová.

Problémom podľa nej je, že tieto poruchy je ťažké spozorovať. Na Slovensku je podľa predstaviteľov projektu táto téma stále tabu, ľudia veria mýtom a trpiaci anorexiou, bulímiou a ďalšími podobnými chorobami nemajú chuť ani odvahu sa liečiť. “Všetko som robila skryto a potajme, preto si moji blízki nemohli ľahko všimnúť, že sa niečo deje. Nepoznali príznaky,” priblížila Valentína. Teraz si myslí, že mala mnoho predispozícií na vznik choroby. “Vždy som bola úzkostlivý, vnímavý a citlivý jedinec s nízkym sebavedomím a ešte nižším sebahodnotením,” tvrdí. “Samozrejme, že okolie to nepriamo prehlbovalo, ale nemôžem a ani nechcem ukazovať prstom a viniť druhých. Keď dostaneš chrípku, chceš sa vyliečiť, nie hľadať vinníka,” hovorí Valentína. Tak je to podľa nej aj s poruchami príjmu potravy.

Anorexia ju priviedla až do stavu úzkosti, sebatrýznenia, bolesti a ťažkých depresií. “Iba som ležala na posteli, doslova sa dívala do stropu a chorobne si užívala pocit hladu,” opisuje svoje najťažšie dni. “Jednoducho som už nevládala, bola som výrazne podvyživená a vnútorná bolesť bola obrovská. Až taká, že som sa pokúsila o veľmi nešikovnú samovraždu,” rozpráva Valentína. Stále je pre ňu ťažké spomínať si na toto obdobie. “No teraz už verím, že som si tým musela prejsť, aby som si začala vážiť vlastný život,” doplnila.

Mentálna anorexia je porucha charakterizovaná strachom z priberania, obmedzovaním jedla a odmietaním normálnej telesnej hmotnosti. Typické je skreslené vnímanie svojho tela, váhy a ich preceňovanie. Práve preto sa chorí snažia redukovať príjem potravy. Na chudnutie využívajú okrem drastických diét i nadmerné cvičenie, zvracanie a preháňadlá.

Mentálna bulímia býva často pokračovaním mentálnej anorexie a prejavuje sa prevažne záchvatmi prejedania sa a zvracania, informuje o tom projekt Chuť žiť na svojej webovej stránke. Pri záchvatoch prejedania sa s pocitom straty kontroly chorí zväčša skonzumujú veľa kalórií vo veľmi krátkom čase a v návale výčitiek svedomia ich potom chcú vyvrátiť, intenzívne cvičia, držia hladovku či užívajú preháňadlá.

Okrem toho sú známe aj ďalšie poruchy príjmu potravy, ako bigorexia, charakteristická pocitom nedostatočne vypracovaného svalstva, ortorexia, teda posadnutosť zdravým životným štýlom, alebo pica, čiže prijímanie potravín bez obsahu nutričnej hodnoty, ako sú omietka, vlasy alebo špina. Vyskytujú sa aj diabulímia, drunkorexia či záchvatové prejedanie sa.

Podľa psychiatričky Paulinyovej je mýtus, že skončiť s poruchami príjmu potravy je jednoduché. “Rozhodnutie je na celej liečbe najdôležitejšie, ale nestačí. Je to začiatok dlhého liečebného procesu, ktorý môže trvať roky, a mal by pri ňom byť odborník,” hovorí aj Valentína. V ideálnom prípade by podľa nej pacient mal mať psychiatra, psychológa a výživového poradcu ako základ. V prípade potreby navštevovať aj internistu, kardiológa či endokrinológa a ženy gynekológa. “Na Slovensku to nefunguje úplne, ako by malo, aj keď detskí psychiatri, minimálne tí, ktorých poznám, robia skvelú prácu,” hodnotí pacientka. V zahraničí sa podľa nej dáva dôraz na rôzne druhy terapie, napríklad na rodinnú terapiu, a rôzne krajiny majú vytvorený kvalitný doliečovací proces. “U nás bývajú pacienti hospitalizovaní a po prepustení z nemocnice sú viac-menej odkázaní sami na seba. Chýbajú denné stacionáre, na čom chceme v projekte pracovať práve preto, aby sa pacienti nevracali opakovane na lôžka,” priblížila Valentína.

Liečebný systém porúch príjmu potravy na Slovensku je podľa webovej stránky projektu alarmujúci. Pre mladistvých je pre celé Slovensko vyhradených iba šesť lôžok na oddelení detskej psychiatrie na Kramároch v Bratislave. Pre dospelých existuje liečebný ústav v Pezinku, v ktorom sa však liečia aj iné choroby. Valentíne pri liečbe veľmi pomohli aj rodičia a podpora okolia. “Po akútnej liečbe som vyšla s pravdou von. Sama som bola prekvapená, že mi ľudia vyjadrili podporu, doteraz si to veľmi vážim,” hovorí mladá žena. Najväčšia radosť podľa nej prišla, keď zistila, že môže pomôcť aj iným. Projekt chuť žiť sa snaží vzdelávať prostredníctvom workshopov, diskusií, školení a seminárov so žiakmi, študentmi, psychológmi, trénermi, učiteľmi aj laickou verejnosťou. Organizujú sa tiež benefičné koncerty a podujatia. Koncom apríla by mala vyjsť kniha Chuť žiť zachytávajúca vnútorné prežívanie anorektikov, doplnená komentármi odborníkov.