Nie že by prejavy jej predchodcov zvykli bývať nejaké intelektuálne skvosty, to teda naozaj nie. Ale včerajší prejav Zuzany Čaputovej bol jednoducho konformný, frázovitý a fádny, tak ako jej jednofarebné šaty zladené s rúškom.

Čo nám povedala pani prezidentka vo svojej správe o stave republiky, alebo skôr zbierke všetkých najpriemernejších, najprvoplánovejších mémov, ktorými je slovenská populácia premorená ako New York koronavírusom?

Pani prezidentka s povzdychom pokritizovala, čo sa pokritizovať patrí: že úradníci sú v niektorých prípadoch príliš úradnícki. Že v niektorých oblastiach by sa patrilo pridať. Že čo stačilo včera, dnes už neplatí, a teda treba pracovať viac a lepšie. Že treba hľadať nové cesty a nové výzvy… Aké objavné.

Že by sa to nedalo bez tých nedocenených, ktorým treba poďakovať za ich obetavosť. Že treba chrániť tých najbezbrannejších, ktorí sa sami chrániť nedokážu. A že tým, ktorí potrebujú dostať viac, by sa malo dať viac. Pomôžte mi, nestretli sme sa s takýmito prevratnými myšlienkami už niekde?

Dozvedeli sme sa, že sme ešte pred pár týždňami netušili, ako nás koronakríza prinútila si vstúpiť do svedomia, ako nás potrápila a ukázala, čo sa dá, keď sa chce. Ako niektorí ukázali statočnosť a nasadenie, za čo im patrí vďaka.

Prezidentka zdôraznila, akí sme my na Slovensku predsa len svetoví, veď aj naši vedci dokázali vyvinúť test na odhalenie koronavírusu, a to pritom je pritom ich rezort podfinancovaný.

Samozrejme, nemohla nespomenúť „infodémiu“, teda tie akési dezinformácie a hoaxy, o ktorých určité kruhy stále hovoria, ale boja ich konkretizovať, lebo by sa veľmi rýchlo ukázalo, kto tu je skutočný dezinformátor. Pani prezidentka naznačila potrebu tvrdšieho prístupu, čo tiež nie je nijako objavný nápad v situácii, keď nám tu niektorí strážni psi demokracie s krvavými očami predvádzajú čísla, aké sme už 70 rokov nevideli.

Pani prezidentka nezabudla spomenúť ani skvelú EÚ, že nám dá veľa peňazí, čo je historická chvíľa, a že by sme ich mali minúť rozumne, a nie nerozumne – no povedzte, nie je to priam štátnicky hlboká myšlienka?

Intelektuálnou korunou Čaputovej prejavu, ktorú si nemohli nevšimnúť takmer všetci komentátori, je ezoterická výzva priam ako z dna Mariánskej priekopy, aby sme sa nevrátili do čias pred koronou, ale aby sme boli lepší.

Je zbytočné aj dodávať, že samozrejme nemohla opomenúť vraždu novinára, ktorá nám ukázala, čo je zlo, o ktorom sme doteraz netušili, zato teraz ho veľmi presne poznáme a musíme potrestať. Konkrétne, že treba pretvoriť justíciu na obraz tých nových, dobrých, ktorí sa teraz dostali k moci potom, ako odišli tí zlí.

Čaputová spomenula tiež potrebu odpolitizovania a lepšej kontroly prokuratúry, čo nepochybne bude správne pochopené tými, ktorí v nadchádzajúcich mesiacoch budú prokuratúru odpolitizovávať a čistiť, či už to bude pán Lipšic alebo niekto úplne iný apolitický a čistý.

Jedno z mála jasne rozpoznateľných konkrétnych posolstiev, ktoré sa v príhovore pani prezidentky vyskytli, popri nič nehovoriacich všeobecných frázach, bola kritika snahy aktívne riešiť kultúrno-etické témy, ktoré by podľa nej mali v čase krízy (akej krízy? Veď korona sa už zrejme končí…) ustúpiť do úzadia.

A tiež odkaz, aby koalícia bola vládou aj pre tých viac ako 20 percent ľudí, ktorých strany sa do parlamentu nedostali. Táto rétorika tiež nie je originálna, objavila sa hneď po posledných voľbách (ako keby na tom tentoraz, na rozdiel od všetkých volieb v minulosti, zvlášť záležalo).

Pri tejto téme sa trochu zastavme, lebo to, čo sa za zdanlivo nevinným vyjadrením skrýva, trochu zaváňa účelovou demagógiou. Pravidlá sú jasné: máme v platnosti päťpercentné kvórum, ktoré je z princípu jednoznačne nedemokratickým prvkom, avšak používa sa, aby sa zabránilo totálnej roztrieštenosti, a tým paralýze politického života. Je to téma na dlhšiu diskusiu, ale realita je jednoznačná: kvórum platí. Strany idú do volieb a po voľbách do praxe s mandátom realizovať program podľa želania svojich voličov, a nie program voličov iných strán.

Že niektoré strany, ktoré sa do parlamentu tesne nedostali, sú spriaznené s tými dnešnými koaličnými, to nijako neznamená, že by sa mali teraz personálne a programovo natlačiť do koaličných mocenských štruktúr. Konkrétne je reč o KDH, ale najmä progresívnych spolubojovníkov pani prezidentky z koalície PS/Spolu, ktorí prejavujú naozaj enormný záujem sa podieľať na moci. Áno, je to smola, keď niekomu postup unikne o pár tisíc hlasov, ale pravidlá sú pravidlá a výsledok volieb hovorí jasne: ich progresívna agenda vo voľbách neuspela a nie je dôvod ju umelo implantovať do agendy strán, ktoré vo voľbách uspeli.

Alebo nebodaj tým svojím vyjadrením pani prezidentka chcela povedať, aby vládna koalícia realizovala aj program troj- či štvorpercentných strán Vlasť, SNS či Dobrá voľba?

Čo napísať na koniec? Podobnú peknú a ničím nerušiacu slohovú prácu by s rovnakým štátnickým rozhľadom napísala aj hocijaká iná dobrá teta zo školskej jedálne či cukrárne.

Ale treba Zuzanu Čaputovú pochváliť za to, že sa naozaj snažila, aby jej prejav vyznel nadstranícky a objektívne. Naozaj dobrý, i keď tiež nie úplne nový, je tento citát: „Prijímajte preto len také zákony, aké by ste chceli, aby platili aj za vlády vašich oponentov. A prijímajte ich takým spôsobom, akým by ste chceli, aby ich prijímali aj oni.“ Aj na viacerých ďalších miestach prejavila slušnú dávku empatie, čo ocenili aj politici z opozície, ktorí na prejav aj preto reagovali neutrálne, ba dokonca mierne pozitívne. Oceňme to aj my, veď komu česť, tomu česť.

Aj keď na naozaj štátnický prejav je to trochu málo.

Ivan Lehotský