Novým prístupom, tzv. mäkkou silou a novou rétorikou sa snažia zapôsobiť nielen na slovenskú, ale aj celosvetovú verejnosť. Roztrhaný národ a rodiny, trpiaci národ, nespravodlivosť, straty, obete, slzy, tragédie, pripomínanie krívd mladej generácii, ale aj poznanie a rešpekt pred minulosťou, pracovať pre budúcnosť, súdržnosť regiónov, hospodársky rozvoj, lepší život pre „felvidék“, dialóg s inými spoločnosťami, výzvy do boja za lepší život na jednej strane ako signál a odkaz pre nezainteresovanú verejnosť, na strane druhej nádej, znovuoživenie národa, spolupatričnosť a radosť v srdciach celého národa ako podpora maďarskej kolektívnej pamäte vedomia a optimizmu pre čoskoré budúce spojenie národa sa stali hlavným leitmotívom posledných výročí Trianonu.

Ako sa vyjadril „nenápadne“ poslanec Banskobystrického kraja za SMK na jednom z trianonských výročí – pripravme sa na budúcu historickú chvíľu a šťastnejšiu pozíciu hviezd. Touto „mierumilovnou a útrpnou“ rétorikou je zároveň kryté obyvateľstvo maďarskej menšiny voči prípadných útokom a obvineniam väčšinovej spoločnosti a zároveň vnútorne pripravené, v prípade zmeny geopolitických pomerov, na prijatie nového (veľkého) Maďarska.

K povinnej trianonskej jazde patrí aj budovanie pamätníkov vojnovému zločincovi Jánovi Esterházimu, opäť nespravodlivo odsúdeného a snaha o jeho rehabilitáciu, postupné zvykanie verejnosti na maďarské symboly, vytváranie precedensov.

Mimochodom, kto spočítal, koľko máme na Slovensku a koľko pribudlo za posledné obdobie pamätníkov tomuto vlastizradcovi, odsúdeného za rozbíjanie Československa, kto ich osadil, koľko a ktoré samosprávy pravidelne vyvolávajú etnické napätie hlásením sa k veľkomaďarskej myšlienke zakázanej práve Trianonskou zmluvou?

Maďarsko pracuje na svojom veľkom cieli aj v zahraničných cirkevných kruhoch, najmä vo Vatikáne. Pre svoju myšlienku – údajne obnovu Bruselu a vytvorenie novej politickej komunity nachádza, ako sa nedávno vyjadril V. Orbán pre jedno slovenské médium, svojich historicky prirodzených partnerov – Španielsko, Taliansko, Poľsko a kto vie, koho ešte.

Starostovia, poslanci, školy a obyvatelia na juhu sa radikalizujú

Do potrianonskej iredentistickej politiky, vedome či nevedome, skryto či priamo sa zapájajú obce, mestá, starostovia, primátori, obecní poslanci, základné školy s vyučovacím maďarským jazykom, miestne katolícke a protestantské farnosti, občianske a politické subjekty, vrátane československého Čemadoku (ktorý chce súčasná vláda povýšiť na úroveň starobylej Matice slovenskej), folklórne súbory, hudobné kapely, divadelné súbory, športovci, herci, speváci, médiá, podnikatelia, ako zo Slovenska, tak aj z Maďarska.

To všetko častokrát pod kuratelou maďarských vládnych predstaviteľov.

Na jej plynulý chod prispieva aj štátny fond Kultminor, v rámci ktorého si národnostné menšiny autonómne delia peniaze, takpovediac, na čo len chcú.

A že to nie sú len na nevinné kultúrne tancovačky, je už pre celú verejnosť, okrem vlády SR verejným tajomstvom. Za všetky jeden príklad – OZ Sine Metu dostalo z tohto fondu 34 tisíc € na letný gombasecký tábor, kde prebiehalo, okrem rôznych školení menšinových politikov, aj oficiálne vztýčenie zástavy historického Horného Uhorska – felvidéku, teda súčasného Slovenska k 100. výročiu Trianonu.

Navyše, tento akt nepriamo posvätila svojou návštevou letného tábora prezidentka Slovenskej republiky. Druhým štedrým zdrojom je maďarská vláda, ktorá vytvorenou mimovládnou sieťou na Slovensku je schopná bez problémov poslať peniaze aj pre obce a školy, resp. na veľkomaďarské ciele.

Aj slovenské Tatry slúžia jedinej maďarskej „spravodlivosti“

Najobľúbenejším obrazom historickej krivdy na maďarskom národe je videosekvencia s mapou Európy a prepadajúcimi sa územiami bývalého Uhorska do „pekla“ a na povrchu zostáva, ako víťaz súčasná mapa Maďarska, v srdci vymyslenej Karpatskej kotliny (v skutočnosti Panónskej panvy).

Pritom slovenskí aj svetoví historici už dávno dokázali, že krivda sa stala slovenskému národu a spôsobila nám oveľa väčšie škody, či už počtom Slovákov odrezaných od Česko-Slovenska, finančnými škodami, územím, kultúrnymi pamiatkami, artefaktmi, rozdelením rodín a pod.

Na 100. výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy sa údajne začína tradícia zapaľovania ohňov spolupatričnosti v horách bývalého Uhorska každý rok, presne 4. júna, v presne určenú hodinu a minútu podľa budapeštianskeho času. Slovenské Tatry si tak priamo pod nosom horniakov chtiac-nechtiac prisvojili na oslavy veľkomaďarského boja za jedinú maďarskú „spravodlivosť“. K ohňu spolupatričnosti je vytvorená elektronická mapa s vyznačenými miestami zapálených ohňov na celom svete, kde údajne žijú Maďari. Na projekte sa podieľa 34 organizácií.

Reguluje akcie v SR maďarské ministerstvo pre národnú politiku, štátny sekretariát pre „Felvidék“ (Horné Uhorsko – Slovensko)?

Tohto roku porážku a „roztrhnutie“ maďarského národa a potupné podpísanie Trianonskej zmluvy vtedajšou maďarskou delegáciou si s radosťou pripomínali Dňom spolupatričnosti viaceré mestá a obce na juhu Slovenska. Prítomní boli aj zástupcovia Štátneho sekretariátu pre Felvidék – Horné Uhorsko – Slovenskú republiku (?) ministerstva pre národnú politiku Maďarska, zrejme aj s balíkom peňazí a školením o potrianonskej propagande.

Napríklad, v sobotu, 5. júna sa konal motorizovaný sprievod slovenských občanov (a možno už aj dvojitých slovensko-maďarských občanov SR a Maďarska) v južnoslovenských obciach. Sprievod približne 450 ľudí na asi 250 motorkách a autách (čo je viac ako na 100. výročie) s ŠPZ-kami DS, BL, NZ chránený policajnými zložkami šťastne oslavoval vlastnú historickú porážku a mával maďarskými a „felvidéckymi – hornouhorskými“ vlajkami priamo pred nosom prekvapených miestnych obyvateľov.

Sprievod zorganizovalo extrémistické hnutie Novej jednoty, ktoré podporuje aj poslanec NR SR Gymesi (nosenie rúška so znakom hnutia).

V Senci sa na pôvodnom pamätníku obetiam I. a II. sv. vojny nachádzal starý uhorský znak. Nikomu však neprekáža, že v suverénnej Slovenskej republike sa na pamätníku po rekonštrukcii objavil súčasný štátny maďarský znak. Na výročie Trianonu tu horia sviečky „nádeje“. Akej nádeje, na obnovu Veľkomaďarska?

Nasvedčujú tomu všetky súvislosti a signály a potvrdzuje aj činnosť viacerých tzv. kultúrnych organizácií maďarskej menšiny so štátnou podporou. Kto kontroluje štátny fond Kultminor, kam sa lejú štátne peniaze? „Odpúšťame všetkým, ktorí nás zlomili, ale ešte raz vráťte vzácnu maďarskú krajinu!”, modlia sa v Novej Dedinke pri Senci, možno tiež so štátnou podporou. Jej obyvatelia nám asi odkazujú, že chcú opäť okupáciu Slovenskej republiky, teda konflikty, vojnu a krv.

Na mnohých miestach sa protizákonne vztyčovali maďarské štátne vlajky, a „felvidécke – hornouhorské“ zástavy, ktoré budú čochvíľa posvätené zákonom touto „slovenskou“ vládou.

Ďalší občania zas protestovali, že už nie sú a nechcú byť menšinou, ale členmi nejakej komunity, ktorá buduje štát, inde zas odzneli odkazy akejsi Spoločnosti Miklósa Horthyho, na východe Slovenska do užívania odovzdávali nie nový kultúrny stánok, ale nové „kultúrne“ (bojové?) opevnenie – Dom Maďarov.

Zo všetkých „mierových, kultúrnych a spoluprácechtivých“ potrianonských výpovedí čítame žiadostivosť a prípravu na boj, nádej na krviprelievanie, odplatu a pomstu.

Stop masovej potrianonskej iredente, kým nie je neskoro

Ešte stále si niekto myslí, že tento stav je v poriadku a predstavuje vysoký stupeň demokracie?

Štátne symboly cudzieho štátu na území zvrchovanej Slovenskej republiky – hymna, znak, zástava, trikolóry, modlitby a básne tzv. nových nádejí, ohne spolupatričnosti, šovinistické sprievody, kriesenie odsúdených vlastizradcov, formovanie oficiálnych národnostných symbolov  zvrchovaného územia štátu, klaňanie sa veľkomaďarským, rozumej uhorským, modlám, budovanie a uctievanie pamätných predmetov a prírodných objektov venovaných Trianonu a pod.

Stanoviská slovenských historikov a špecialistov na slovensko-maďarské vzťahy už dlhodobo vystríhajú pred opätovnou veľkomaďarskou okupáciou a vyzývajú na zastavenie maďarskej iredenty, kým nie je neskoro. Pretože, ako sa častokrát uvádza, „felvidék“ nie je iba juh Slovenska, ale celé územie Slovenskej republiky.

Aj keď trianonské oslavy volajúce po znovuzrodení maďarského národa neoplývajú masovou účasťou na jednotlivých miestach, počtom a účasťou tvoria „masovú potrianonskú iredentu“. Ani samotná aktívna verejná iredenta v jednej dedine neznamená veľa, v stovkách obcí je to však už vážny problém. Nie je táto aktivita náhodou trestná a práca pre orgány činné v trestnom konaní?

Na 100. výročie Trianonu sa radovalo cez slzy takmer 200 obcí na Slovensku, zúčastňujú sa ho pravdepodobne tisícky občanov SR. Nešťastím celej maďarskej potrianonskej propagandy, a nielen tej, je sústavné stavanie maďarských projektov na neexistujúcom, ale vykonštruovanom základe, ktorý sa v istom okamihu rozsype ako domček z karát.

Určite je jedným zo svetových unikátov fakt, že Trianonskú mierovú zmluvu si víťazi, medzi ktorých patrí aj Slovensko doposiaľ nijako zvlášť nevšímali. Zato porazení vysielajú „sofistikovaný“ priehľadný signál, že pre nich je národná porážka víťazstvo. Ak sa však správne odčíta takýto konštrukt a včas sa zasiahne, porážka nebude nikdy víťazstvo.

Margaréta Vyšná