Uprostred neúnavného signalizovania cnosti sa málo uvažovalo o tom, ako rusko-ukrajinská vojna zmení svetový poriadok, a to nie nevyhnutne v prospech Západu. Namiesto toho, aby sa pripojili k spoločnému džihádu za “demokraciu”, ktorého cieľom je zničiť Vladimíra Putina a jeho odporných autoritárskych spojencov, najmä Čínu, v skutočnosti najväčšie nezápadné demokracie, ako sú India, Indonézia, Južná Afrika a Brazília, vo svojom postoji k vojne len málo podporujú sankcie, a už vôbec nie vojenskú pomoc.

Stále spornejšia vojna, najmä ak bude pretrvávať alebo sa rozšíri, by mohla predznamenať vývoj multipolárneho svetového poriadku, ktorý sa nebude riadiť ideológiou, ale vlastnými záujmami. Niektoré z veľkých demokracií, ako aj bojujúce blízkovýchodné demokracie ako Tunisko a Maroko naďalej dovážajú ruskú energiu a všetky sú čoraz viac závislé od čínskeho obchodu a investícií.

Ako poznamenal Niall Ferguson, “čistým príjemcom… vojny na Ukrajine” sa stala krajina stredu, nie Západ, ktorý odčerpáva západné dodávky zbraní z Európy, ale najmä zo Spojených štátov, ktoré poskytli Ukrajine približne polovicu všetkej vojenskej pomoci. A to práve v čase, keď Čína rozširuje svoju námornú prítomnosť v Juhočínskom mori, na Taiwane a inde, pričom podporuje svojho ázijského partnera, raketami posadnutú Severnú Kóreu, ktorá tiež rozširuje svoj obchod s Ruskom.

Strategické nepripojenie

Odmietnutie podpory západnej hry na morálku poukazuje na princíp nepripojenia, ktorý definoval prvý indický premiér Džaváharlál Néhrú ako “prirodzený dôsledok nezávislého národa fungujúceho podľa svojich vlastných práv”. Podobne ako vo “veľkej hre”, ktorú praktizovali európski kolonialisti v 19. storočí, aj v tej súčasnej záujmy prekonávajú princípy.

India napríklad využila nízke ceny pohonných hmôt, ktoré priniesli sankcie uvalené na Rusko, a v roku 2022 nakúpila až 33-krát viac ruskej ropy ako v rokoch pred vojnou, a napriek tomu, že vláda premiéra Naréndru Módího zrušila summit s Vladimirom Putinom pre nesúhlas s vojnou, inváziu na Ukrajinu zatiaľ oficiálne neodsúdila.

Ostatné kľúčové rozvojové demokracie, ktoré mali tiež politické a vojenské väzby na bývalý Sovietsky zväz, nasledovali tento príklad. Napríklad Južná Afrika začiatkom tohto roka odmietla zrušiť svoje každoročné námorné cvičenia s Ruskom, a to len niekoľko mesiacov po tom, ako juhoafrický minister zahraničných vecí Naledi Pandor vyhlásil “neutralitu” v konflikte. Juhoafrická republika, člen obchodného bloku BRICS, do ktorého patria Rusko, Brazília, India a Čína, totiž plánuje časom začleniť aj autokratickejšie krajiny, ako sú Irán a Saudská Arábia. Juhoafrická republika sa tiež zdržala hlasovania o rezolúcii OSN, ktorá odsudzuje Rusko za anexiu ukrajinského územia, čo je v rozpore s ústavou a zahraničnou politikou Južnej Afriky.

Podobne sa zachovali aj ďalšie kľúčové demokracie, ako napríklad Indonézia. Indonézsky premiér Widodo totiž napriek tomu, že hlasoval za nezáväznú rezolúciu OSN odsudzujúcu Rusko, uskutočnil štátnu návštevu Ruska sčasti preto, aby sa prihovoril za mier, ale aj preto, aby zabezpečil obnovenie globálnych dodávok potravín. Brazília sa na poslednom zasadnutí OSN usilovala o diplomatické mierové riešenie na Ukrajine, hoci prezident Lula ďalej kritizoval miliardovú vojenskú pomoc Západu Ukrajine, pričom Putinovu vojnu odsúdil len neochotne.

Západu chýba vývojový model

Nedostatok solidarity možno považovať za bezočivosť alebo oportunizmus. Odráža však aj odcudzenie rozvojového sveta od západného neoliberálneho sveta. Z veľkej časti je to spôsobené základnými potrebami. Krajiny s rastúcim počtom obyvateľov čelia bezprostrednejším výzvam než tomu, či ich Greta Thunbergová schvaľuje alebo nie. Nezamestnanosť mladých ľudí, ktorá je kľúčovým ukazovateľom zaostalosti, je podľa Svetovej banky v Iráne 27 %, v Indii 31,9 %, v Južnej Afrike 64,2 %, v Brazílii 31,9 % a v Indonézii 16 %.

Krajiny, ktoré čelia sociálnemu neporiadku a nespoľahlivej energii, jednoducho ignorujú nariadenia Západom definovanej “svetovej mienky”. Patria medzi ne rozvíjajúce sa trhy so značnou strednou triedou, ale s nedostatočnými dodávkami energie a veľkou chudobou obyvateľstva. Ich lídri vedia, že sedia na tikajúcich časovaných bombách, ktoré môžu tvárou v tvár hospodárskej devastácii ľahko viesť k revolúcii. Rýchly a špinavý energetický rast víťazí. Pakistan dokonca inicioval program masívneho rozvoja s cieľom štvornásobne zvýšiť počet uhoľných elektrární, zatiaľ čo Irán investuje do nových masívnych plynových zariadení.

Tieto krajiny vo svojom boji o rozvoj čoraz viac vidia ako kľúčový model rozvoja Čínu, nie Západ. Čínsky hospodársky model, založený najmä na cielenom priemyselnom a technologickom raste, vymanil za štyri desaťročia z chudoby viac ako 400 miliónov ľudí a už začal vyvážať svoj hospodársky úspech do zvyšku sveta bez toho, aby sa veľmi staral o demokraciu alebo klímu. Namiesto toho, aby Čína prerušila vzťahy s Ruskom kvôli invázii, posilnila svoj obchod s Ruskom a nedávno zohrala rozhodujúcu úlohu pri obnovení diplomatických vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou, ktoré sú poprednými vývozcami ropy.

Čína má dostatok surovín na obchodovanie, pričom jej podiel na trhu s vývozom priemyselných výrobkov rastie približne rovnako ako podiel USA, Nemecka a Japonska dohromady. Už teraz dodáva Rusku veľmi potrebné polovodičové čipy a bezpilotné lietadlá a pravdepodobne ich bude ešte viac. Rovnako znepokojujúce je, že ázijskí autokrati spúšťajú nový platobný systém, aby obišli západné sankcie, ktoré môžu potenciálne ohroziť dolár ako svetovú rezervnú menu a ohroziť existenciu menového Pax Americana.

Naopak, Západ sa napriek občasnému chvastúnstvu rýchlo deindustrializuje, nikde nie tak očividne ako v rodisku priemyslu, Veľkej Británii, pričom sa snaží potlačiť výrobu energie aj potravín na celom Západe. Americká robotnícka trieda upadá a priemerná dĺžka života sa po prvý raz v čase mieru znížila, pretože sa zastavila mobilita smerom nahor, čo predstavuje menej inšpiratívny model. Skutočnosť, že prechod na obnoviteľné zdroje energie “normalizuje” výpadky elektriny na Západe, takže aj energeticky bohaté miesta, ako je Alberta, teraz zažívajú výpadky elektriny, nemôže byť pre rozvojové krajiny príliš pôsobivá.

Západniari síce veľa hovoria o hodnotách a posvätnosti trhových síl, ale rozvojové krajiny, sužované Covidom a potom aj infláciou, vidia, že čínska iniciatíva Pásmo a cesta zahŕňa budovanie masívnych energetických a vodných systémov, ktoré Západ často len s ťažkosťami podporuje. Vidia tiež, že Západ, najmä Amerika, nedokáže ani zďaleka vybudovať projekty načas. Mnohí sú tiež závislí od Ruska ako najväčšieho dodávateľa energie a kľúčového zdroja nerastných surovín, ako aj potravín. Dobytie časti Ukrajiny Ruskom a jeho schopnosť odstaviť jej obrovský vývoz potravín len posilnili jeho vplyv.

Mzda progresívnej cnosti

Biely dom, dav z Davosu, byrokracia EÚ a ich mediálni podporovatelia neustále hovoria o demokracii, ale prijali program, ktorý sa dá presadiť len autokratickým spôsobom. Súčasná snaha o dosiahnutie “čistej nuly”, ako poznamenal Eric Heymann z Deutsche Bank, bude mať katastrofálne dôsledky na životnú úroveň strednej triedy, pretože potlačí všetok budúci rast. Program nízkeho rastu môže byť úspešný len zavedením “určitého stupňa ekologickej diktatúry”.

Politika západných elít v oblasti energetiky viedla k poklesu spotreby energie v Európe a k začiatku bolestivej deindustrializácie v Nemecku, vrátane ohrozenia jeho chemického priemyslu závislého od zemného plynu, ktorý je svetovým lídrom. Je otázne, či by závislé návrhy na “klimatické reparácie” – v podstate opätovné vynájdenie stredovekej almužny pre chudobných – pre menšiny, ako aj menej rozvinuté krajiny boli ľahko predajné medzi už aj tak obťažovanou nižšou a strednou triedou Západu, ktorá by ich musela zaplatiť. Tento prístup almužny sa môže páčiť OSN, ktorej šéf nazýva investície do fosílnych palív “bludmi”. Bjorn Lomborg však upozorňuje, že rozvojové krajiny získavajú menej ako 5 % energie zo slnečnej a veternej energie. Keď Svetová banka a MMF blokujú uhoľné, plynové a jadrové elektrárne, v podstate zaručujú, že najchudobnejšie krajiny zostanú takými aj naďalej.

Toľko skloňovaná “zelená” apokalyptická snaha o vyradenie fosílnych palív nahráva Číne a zároveň oslabuje západné ekonomiky. Čína dominuje na rozvíjajúcich sa trhoch so solárnou energiou a batériami a prostredníctvom spojenectiev s africkými krajinami a ázijskými krajinami, ako je Indonézia, si udržiava silný vplyv na svetové zásoby prvkov vzácnych zemín, ktoré sú rozhodujúce pre veterné turbíny, solárne panely a elektrické vozidlá.

Keďže západné finančné inštitúcie a neziskové organizácie sa stavajú proti väčšinovému rozvoju energetiky, Čína investuje do odvetví, ktoré môžu priniesť bohatstvo aj v najchudobnejších krajinách. V autokratickom Zimbabwe už postavila metalurgický park a modernú uhoľnú elektráreň, v kvázi demokratickom Lesothe vybudovala vodné priehrady a vo zvyšku Afriky sa pripravujú ďalšie veľké infraštruktúrne zariadenia. Ruská štátna pobočka Rosatom zároveň vyváža svoje technológie na jadrový pohon pre elektrárne v Turecku, Iráne a Egypte, ktorého jadrová elektráreň El Dabaa bude poskytovať energiu takmer polovici jeho obyvateľov.

Prečo by mali rozvojové krajiny sledovať, ako sa USA, Spojené kráľovstvo a Nemecko snažia udržať svoje vlastné továrne a domy v teple, a usudzovať, že Západ ponúka dobrý hospodársky plán pre ich vlastný rozvoj? Na januárovej konferencii Svetového ekonomického fóra (WEF) vo švajčiarskom Davose šéf Medzinárodnej energetickej agentúry zdôraznil, že obnoviteľné zdroje energie sú “energiou mieru”. Dlhodobé riešenia našej energetickej bezpečnosti idú cez obnoviteľné zdroje energie”. Možno je to tak, hoci väčšina rozvojových krajín spustila v rozvojovom svete príval nových elektrární na uhlie a zemný plyn, zatiaľ čo krajiny ako Spojené arabské emiráty vsádzajú na jadrovú energiu, ktorá je pre mnohých západných zelených nepriateľská, a zároveň zarábajú na tom, že pomáhajú Rusku vyhnúť sa sankciám.

Potrebné: Nové zameranie na hospodársky rozvoj, nie moralizovanie

Reakcia Západu na Ukrajinu bola oprávnená, ale aj solipsistická. Politici vo Washingtone, Bruseli, Berlíne a Londýne sa môžu cítiť lepšie, aj keď bezmyšlienkovite vrážajú stále hlbší klin do častí sveta, ktoré predstavujú demografickú budúcnosť ľudstva. Podľa Organizácie Spojených národov bude v nasledujúcich 50 rokoch na svete nižší prírastok, a to 2,7 miliardy ľudí v porovnaní s predchádzajúcim polstoročím, keď ich bolo 4,1 miliardy. Všetok tento prírastok sa však bude týkať menej rozvinutých krajín, spravidla oblastí s nízkou gramotnosťou, vysokou pôrodnosťou a bohužiaľ bez elektrickej energie. Podľa prognóz Organizácie Spojených národov sa v rokoch 2022 až 2050 väčšina prírastku svetovej populácie uskutoční v subsaharskej Afrike, kde je miera pôrodnosti stále pomerne vysoká, aj keď inde populácia prudko klesá.

Zatiaľ čo sa Západ snaží obmedziť rast a príležitosti na prijatie najčistejšej zelenej agendy, Afrika a ďalšie chudobné regióny vidia, ako ich “rezervné armády nezamestnaných” (parafrázujúc Karla Marxa) napučiavajú do destabilizujúcej úrovne. Tieto krajiny si nemôžu dovoliť luxus pomalého rastu, z veľkej časti preto, že ich pracovníci potrebujú niekam odísť alebo si nájsť prácu na domácom trhu, ktorá by im umožnila zlepšiť ich život.

Keďže počet pracovných síl v krajinách s vysokými príjmami klesá, očakáva sa, že “nápor mladých” v rozvojových krajinách dosiahne vrchol v tomto desaťročí. Pre týchto mladých pracovníkov je logické, že odchádzajú tam, kde sa znižuje počet obyvateľov, zväčša do ekonomík s vysokými príjmami. Mnohí obyvatelia Západu uprednostňujú, aby títo potenciálni migranti zostali doma, ale to funguje len vtedy, ak miesta ako subsaharská Afrika dostanú to, čo potrebujú – nové zdroje energie, rastúce vývozné trhy a kapitál. To nebude ľahké získať zo stagnujúcich ekonomík, ktoré sa starajú najmä o uspokojenie svojich dôchodcov. Aby to bolo ešte horšie, EÚ už uvažuje o uhlíkových daniach na dovoz spôsobom, ktorý by mohol odrezať rozvojové krajiny od zvyškov bohatých trhov.

Je teda veľkým prekvapením, že krajiny BRIC sa opäť sťahujú, a to najmä zo Západu. Mimo západného aparátu nie je záujem o návrat k mesiášskej demokratickej politike Georgea W. Busha. Namiesto toho Západ čelí, ako naznačuje Simon Tisdall z Guardianu, “svetu rozdelenému v mnohých ohľadoch medzi nie vždy jednotné demokracie”.

Západ má sklony k moralizovaniu a budúce svetové hospodárstvo sústredené okolo Číny sa zdá byť čoraz lákavejšie. V Latinskej Amerike a Afrike sa Čína stáva najväčším investorom. Číňania uzatvárajú dohody bez poučovania o životnom prostredí, autokracii alebo rodovom radikalizme. Životné prostredie môže byť najväčším sporným bodom, ale západné myslenie čoraz viac vyžaduje dodržiavanie rodovej fluidity a zvyšku prebudeného ideologického programu. Rozvojové krajiny v Afrike a južnej Ázii však majú tiež tendenciu byť nábožensky a sociálne konzervatívne. V tomto majú bližšie k orientácii Číny a Ruska ako k Európskej únii a Západu vo všeobecnosti.

Ako čeliť autokratickej hrozbe

Ako nedávno napísal Walter Russell Mead, rozvojový svet jednoducho neverí ukrajinskému príbehu Západu. Napríklad brazílsky prezident Lula da Silva považuje politiku NATO na Ukrajine za posilnenie “desaťročia trvajúcej ostražitosti krajín globálneho Juhu voči wilsonovskej agende”. Mead naznačuje, že mnohí v rozvojovom svete považujú väčšinu multilaterálnych inštitúcií vytvorených za posledných 70 rokov za “nástroje západnej nadvlády, ktorých sa treba obávať a vzdorovať im”.

Z dlhodobého hľadiska závisí schopnosť rozvojového sveta odolávať autokracii viac od hospodárskeho rastu než od neustáleho moralizovania. Zlyhanie Západu pri podpore ekonomík rozvojových krajín môže byť jednou z príčin globálneho oslabovania demokracie a nárastu autoritárstva. Správa Freedom House z roku 2021 uvádza, že demokracia je na generačne nízkej úrovni dokonca aj v Európe, zatiaľ čo väčšina eurázijských krajín pozdĺž ruských a čínskych hraníc je z väčšej časti “hybridnými režimami”, ktoré kombinujú niektoré demokratické formy, ako sú voľby, s autoritatívnou kontrolou médií a prísnymi obmedzeniami verejných demonštrácií alebo akejkoľvek otvorenej opozície voči režimu.

Namiesto nevyhnutného globálneho pokroku smerom k liberálnej demokracii a trhovému kapitalizmu sa prežívajúce demokracie teraz snažia nájsť spojencov proti autokratickým režimom v Číne, Rusku, Iráne a Saudskej Arábii. Tieto autokratické krajiny sa často považujú za hrdých dedičov minulých imperiálnych režimov, či už cárskych, osmanských, čínskych, arabských alebo perzských. Čína dnes nemá o nič väčšiu šancu stať sa ústavnou demokraciou, ako tomu bolo za Mongolov alebo ich nástupcov Mingov v štrnástom storočí. Vyvinula sa do vysoko nacionalistickej autokracie, posilnenej systémom polotrvalých kastových privilégií a technologicky posilnenej sociálnej kontroly.

Skôr než len bojom proti “dobru a zlu” – ako to sčasti určite je – veľký boj o Ukrajinu napĺňa pred štvrťstoročím prezieravú predpoveď Samuela Huntingtona, že vstupujeme do éry, keď rozhorčenie nad minulým zlým zaobchádzaním zo strany západných mocností s ich nárokmi na štruktúrovanie “svetového spoločenstva” podnieti ostatné veľké štáty, aby napli svoje svaly a pokúsili sa získať späť stratené postavenie.

Zatiaľ čo západné krajiny sa v súčasnosti boja o demokraciu, Čína naďalej oprávnene považuje svoju spoločnosť za vlnu budúcnosti. Kým západné demokracie nevyvinú praktické spôsoby budovania udržateľných ekonomík, ktoré by neboli obmedzované drakonickými prístupmi k často prehnanej klimatickej apokalypse, rusko-ukrajinská vojna by mohla v konečnom dôsledku urýchliť príťažlivosť autokracie vo veľkej časti sveta. Národy nežijú len z ideálov, tlačových konferencií a neziskového moralizovania. Najprv musia nakŕmiť svojich ľudí a poskytnúť im aspoň štipku nádeje. Kým sa Západ neprebudí zo svojho sebareflexívneho spánku, môže sa stať, že dejiny budú menej priaznivé pre verných priateľov Ukrajiny než pre tých, ktorí buď podporujú agresiu, alebo zachovávajú neustálu ľahostajnosť.