Maďarizácia sa prejavovala aj v hospodárstva, keď cudzí veľkostatkári a cudzí kapitál zaujali všetky kľúčové hospodárske pozície a maďarskí vládcovia sa usilovali ovládnuť Uhorsko hospodársky a vytvoriť jednotný uhorský trh s centrom v Budapešti, ktorý „lámal hrádze“ hospodársky uzavretých oblastí, čím Slovensko strácalo hospodársku samostatnosť. Aj budovanie infraštruktúry, napríklad i výstavbu železníc, bolo podriadené centralizácii. Napríklad budovanie železníc. Pritom za raritu možno považovať fakt, že zatiaľ čo vo svete už štyri desaťročia ťahali vlaky parné lokomotívy, vlaky na našej prvej železnici na trati Bratislava – Trnava, ktorú budovali od roku 1839 a otvorili ju 1. júna 1846, ťahali kone. Maďari sa vytešovali: „Máme dostatok lacnej ďateliny, ale uhlia málo!“, a tak cesta z Bratislavy do Trnavy trvala dve a pol hodiny. Prvý parný vlak prišiel do Bratislavy z Viedne v roku 1848. 18. marca 1872 otvorili Košicko-bohumínsku železnicu, v auguste trať Vrútky – Zvolen – Budapešť a o rok nahradila konskú železnicu z Bratislavy do Trnavy parná trakcia. Do roku 1873 sa na Slovensku postavilo 889 km tratí, ale chýbalo priame prepojenie západného a východného Slovenska.

Promaďarsky bola zameraná aj vládna industrializačná politika: od roku 1881 poskytovali sa investorom daňové úľavy, úľavy na dopravnom po štátnych železniciach, od roku 1907 mohli investori získať aj štátnu dotáciu s podmienkou, že zamestnajú aspoň 75% domácich pracovných síl. Štát podporoval najmä také investície, ktoré urýchľovali maďarizáciu: išlo o podporu projektov súvisiacich s reguláciou vnútornej migrácie pracovných síl. V slovenskom hospodárstve jednoznačne dominoval maďarský a rakúsky kapitál, iba asi 7% kapitálu bolo etnicky slovenského. A tak narastajúce domáce prekážky a nepriazeň usilovali sa Slováci aspoň sčasti kompenzovať podnikateľskými aktivitami v Spojených štátoch a v Rusku (drotárske fabriky, výstavba železníc).

Aj keď Slovensko zostávalo agrárnou krajinou, v roku 1910 až 61,8% obyvateľstva nachádzalo obživu v poľnohospodárstve a v priemysle pracovalo len 19,6% obyvateľov, to však bolo viac ako podiel obyvateľstva Slovenska na obyvateľstve Uhorska (11,9%), čo potvrdzuje, že Slovensko ešte stále bolo po Budapešti priemyselne najrozvinutejšou oblasťou Uhorska.

Akýmsi zázrakom v mori útlaku a neslobody bolo slovenské peňažníctvo a banky, ktoré po zatvorení Matice prevzali niektoré z jej funkcií a udržiavali pri živote aký-taký plamienok nádeje. Ľud bol zadlžený, školy zanedbané, a vtedy slovenskí inteligenti dospeli k presvedčeniu, že treba najprv povzniesť tento ľud hmotne, vymaniť ho z rúk úžerníkov a otroctva alkoholu, preto zakladali „spolky ružencové“ a „spolky striezlivosti“, konzumné družstvá, spoločnosti nabádajúce k sporeniu, spolky hospodárske i peňažné.Za programový začiatok slovenského peňažníctva možno považovať sériu článkov Ľudovíta Štúra Dobročinnje ústavi (Slovenskie národnie novini č. 17 – 22/1845). Radil v nich zakladať sporiteľne z menšieho kapitálu z vkladov chudobnejších vrstiev, pretože hmotná chudoba slovenskej inteligencie neumožnila v tom čase zakladať peňažné účastinné spoločnosti (bolo potrebné zložiť 30-tisíc zlatých).

Prvým európskym svojpomocným peňažným družstvom bol „Spolek gazdovskí v mestečku Sobotište“, založený Hurbanovým svokrom Samuelom Jurkovičom 9. februára 1845 (je zaujímavé, že to bolo deň po oslave Jurkovičových 39. narodenín – žeby záhorácke víno?) Družstevná myšlienka sa zrodila v Anglicku, tam a u nás boli sociálne pomery chudobných podobné. Sobotištský Spolok bol v poradí druhé európske družstvo – ale prvé peňažné. Nemec Friedrich Wilhelm Raiffeisen založil Weyerbuschský chlebový spolok na zmiernenie hladomoru roľníctva a položil tak základ úspešných peňažných ústavov, známych ako „raiffeisenky“, v roku 1846.

Jurkovičovým vzorom mohli byť stredoveké cechy so svojimi artikulami, ktoré v našich pomeroch prevládali až do roku 1840, keď bol prijatý zákon o účastinných spoločnostiach. V 18. storočí jestvovali na západnom Slovensku aj kostolné pokladnice, zriaďované na katolíckych farách, v ktorých zhromažďovali úspory a následne ich rozpožičiavali farníkom. Kľúče od takejto pokladnice, ale aj rozhodovanie o poskytovaní pôžičiek mali v rukách tri osoby: kňaz, sponzor farnosti (zemepán) a cirkevný pokladník.

Po zániku Jurkovičovho Spolku (1852), ktorý mal v stanovách aj mimoekonomické ustanovenia: každý člen sa zaväzoval viesť mravný život, zriecť sa kartovania, alkoholu a akýchkoľvek mravných pokleskov a pod., v 60. a 70. rokoch 19. storočia oživil družstevnú myšlienku Daniel G. Lichard a propagoval ju v časopise Obzor.

Vznik prvých etnicky slovenských bánk súvisí s úsilím vybudovať také „národné inštitúcie“, ktoré by neboli v dosahu uhorského ministerstva vnútra, a teda nemohli by byť hocikedy zrušené podľa vzoru Matice slovenskej, ktorú minister vnútra jednoducho „zatvoril“. V tom určite bolo politikum, no išlo aj o hospodársku stránku veci. Ukázalo sa, že suma účastinného kapitálu sa stala prekonateľným problémom (aj keď boháčov sme nemali, akoby bolo už osudom určené, že temer každý Slovák, ktorému podarilo sa zbohatnúť, stal sa odpadlíkom svojho národa). Július Markovič to videl takto: „Ľud slovenský chudobneje, zadlžuje sa, úžera má medzi ním silnú žatvu“, pričom „úžerníci sa regrutujú vo veľkom počte z vrstiev židovského obyvateľstva, oni bohatnú, a slovenský ľud upadúva“. Markovič sa ani netajil, že Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom založil (v roku 1897) po zlých skúsenostiach s voľbami.

Najstaršou etnicky slovenskou bankou je Turčiansko-Sväto-Martinská Sporiteľňa, ktorú založil v roku 1868 Viliam Pauliny-Tóth. O ďalšie sa zaslúžili slovenskí kupci: v roku 1879 vznikol Ružomberský účastinársky úverkový spolok (od roku 1919 Slovenská banka) z iniciatívy ružomberských obchodníkov Daniela a Petra Makovickovcov (synom druhého bol Dušan Makovický, osobný lekár Leva Tolstého). Hornouhorská banka Tatra, založená na valnom zhromaždení 2. februára 1885, začala svoju činnosť až v roku 1886, pretože jej zriadenie narazilo na veľké prekážky súvisiace s jej slovenským charakterom. Najväčšmi sa o jej založenie zaslúžili Rudolf Krupec a Ján Milec. Z významnejších bánk v roku 1907 založili v Ružomberku Ľudovú banku na čele s Andrejom Hlinkom.

Medzi slovenskými peňažníkmi nájdeme aj syna Karola Kuzmányho Pavla, ktorý bol prvým šéfom Živnostenskej banky, najstaršej českej banky, Janka Chalupku, Andreja Radlinského, Štefana Marka Daxnera, Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého, Gustáva Zechentera-Laskomerského či Janka Franciscibo.

Práve Francisci, ktorého syn Fedor, vzdelaním stavbár nenašiel doma prácu, a preto vyučoval nemčinu v Rusku, a tam sa aj oženil, sa okrem zakladania Tatra banky vcelku úspešne usiloval o finančnú pomoc od Rusov na podporu slovenskej tlače v časoch najtvrdšej maďarizácie. V rokoch 1878-1883 prichádzalo prostredníctvom ruskej ambasády vo Viedni, ale cez pražskú banku Slávia, ktorej úradníkom v Turčianskom Sv. Martine bol od roku 1879 Jozef Škultéty, ročne 3000 až 4000 rubľov. Veľkú zásluhu na ruskej pomoci mali Michal Fedorovič Rajevský, pravoslávny kňaz, ktorý na ruskom veľvyslanectve vo Viedni pôsobil 42 rokov a bol zakladajúcim členom Matice slovenskej pod číslom 133. Slovákom výdatne pomáhal člen Petrohradského slovanského dobročinného výboru, profesor Vladimír Ivanovič Lamanský. Ten v rokoch 1862 a 1863 cestoval po slovanskom svete a veľa času strávil na Slovensku. Bol aj na zakladajúcom valnom zhromaždení Matice, a práve vtedy a preto ho vyšetrovali policajné orgány v Ružomberku.

Marián Tkáč