Dnešné násobne menšie Slovensko je daň za to, že sme prežívali a prežili bez vlastného štátu. Mnoho „slovenskej krvi“ prúdi v žilách národov nielen pri Slovensku, ale aj v Turecku či v Amerike. V tom nezriedka horšom prípade slovenská krv zaschla na zemi u nás, blízko i ďaleko. Neboli sme naozaj z najmenších.

Ak sa najstaršie slovenské dejiny ohraničujú rokmi 470 – 1110 (Ján Steinhübel), v priebehu ktorých sa teda Slovensko stane „Slovenskom“, je tu otázka: ako sa volalo územie, na ktorom naši predkovia – Sclavi, Sloveni (či inak menovaní) žili predtým? (Ak len, pravda, tesne pred novým rokom 470 neprijachali sem rýchlikom napríklad z pripiaťskych močiarov.)

Žili v PANÓNII, ktorá sa stala rímskou provinciou za cisára Augusta v rokoch 6 až 9; inak by meno Balatonu na Ptolemaiovej mape nebolo „Pelso“. Žili v KVÁDII, ako pomenúvajú časť Germanie s centrom v Nitre/Nitrave rímski pisári od čias Marka Aurélia (121-180). Z Kvádie sa zhruba v časoch húnskych nájazdov stála SUAVIA, ktorej vládol Hunimund, a ten v roku 468 tiahol so svojím vojskom do vtedy rímskej Dalmácie. Názov Suavia naši „klasickí“ historici prepisujú na nemecký spôsob ako „Svebia“ a nie jednoducho ako „Slávia“. Bol by to ťažký hriech, keby sme Suavov/Suevov, podľa Tacita najväčší germánsky kmeň, vyhlasovali za Slávov a nie za Švábov? Slovensko bolo označované aj ako SKÝTIA/SCYTHIA – napríklad na mape Západnej Hunie, vydanej v roku 1751.

Naši predkovia z územia dnešnej Moravy a juhozápadného Slovenska prežívali v MARKOMANII s hlavným mestom Marobudon (mesto na sútoku Moravy/Maravy a Dona/Dunaja, teda dnešná Bratislava?). A naši potiskí predkovia žili v SARMATII, či v Gepidskej ríši v Zemplínskych a Slánskych vrchoch.

Kelti, ktorí tu žili ešte predtým, v časoch okolo zmeny letopočtu, teda pred 80 generáciami, meno Slovensku asi nedali. Krajinu KELTIKÉ grécky historik Heraklaitos kladie na začiatku 5. storočia pred Kristom do oblasti dnešného severného Talianska okolo Janovského zálivu. Pravda, Herodotos umiestnil Keltov v tom istom čase do Podunajska a ak je pravda, že ranní Kelti spopolňovali svojich mŕtvych, mali rovnaké zvyky, ako naši ľudia popolnicových polí. Pohrebiská s keramickými urnami sú u nás už od roku 1250 pred Kristom (pred 128 generáciami), ako prejav roľníckej civilizácie, tesne spätej s pôdou, svedčiace o spoločenskej rovnosti. Tých ľudí archeológovia pomenovali ako „Nositeľov púchovskej kultúry“. Nie, nepomenujeme ich „starými Slovákmi“. To by bola pre „podčiarovníkov“ prisilná káva, pojem „starí Púchovčania“ hádam prežijú.

Kelti sa túlali po Európe, v roku 387 starého letopočtu ohrozovali Rím a nebyť husí, ktoré vyplašili, by ho možno aj rozrumili; v roku 274 vyplienili veštiareň v Delfách. Pri výbojoch spoznali výhody používania mincí a práve u nás, kde bol dostatok striebra i zlata, začali s ich razbou. Nálezy na Bratislavskom hrade z roku 2009 – 16 zlatých mincí a základy kráľovského paláca (ktorý sa však „vďaka“ betónu premenil na podzemné garáže – takto si my ctíme vlastnú históriu!) – primäli rakúskych archeológov, aby vyzvali našich: „Neváhajte a označte svoj nález za najreprezentatívnejšiu rímsku stavbu severne od Álp z obdobia prvého storočia pred Kristom!“ Uvedomujeme si my vôbec, že Bratislavu tamtej doby (Marobudon?) – už v rokoch tesne pred Kristom – pozdvihuje tento nález na úroveň kráľovského sídla?

Razili tu zlaté a strieborné mince rôznej veľkosti a hmotnosti už v časoch, keď do Kristovho narodenia ostávalo ešte 79 – 58 rokov. Nápis BIATEC, zrejme podľa mena ich vládcu, súčasníka Júliusa Caesara, je na väčšine strieborných i zlatých platidiel. To je dôvod, prečo je Biatek v logu Národnej banky Slovenska. Na minciach sú aj nápisy BVSSVMARUS, COBROVOMARUS či COVIOMARUS, vyskytuje sa štrnásť ďalších mien, ktorým pridáva Oskár Cvengrosch slovenský zmysel a pôvod. My tak ďaleko nepôjdeme, aby sme v zdraví prežili jedovitosť protinašských našincov. Biateky, mince bratislavského typu, ako jedinečné platidlo „celej Európy“, predobraz eura, sa našli v Bratislave na mnohých miestach, aj v Jarovciach, Devíne, Devínskej Novej Vsi, Rači, Vajnoroch. Správa o prvom náleze je z roku 1776. Existujú nepotvrdené doklady o možných mincovniach zo Šaštína, Liptovskej Mary, Veľkého Bysterca či zo Zemplína.

A ako sa vyvíjalo pomenovanie Slovenska po tom, keď už aj oficiálni historici pripúšťajú, že Sloveni/Slovania tu už boli? Za prvý dokument o pomenovaní územia podľa Slovákov možno považovať listinu kráľa Ľudovíta Nemca z 20. februára 860, ktorou potvrdil darovanie pozemkov Pribinom z jeho vlastníctva kláštoru v Niederalteichu. Je v nej výraz SLOUGENZINMARCHAM – Slovenská marka, ako pohraničné územie Slovákov. Z neho sa dá odvodiť meno vlasti našich predkov: SLOUGENZIN/SLOVENČINA. My dnes používame pre ich štát pomenovanie Morava, resp. Veľká Morava – a to podľa byzantského vládcu Porfyrogeneta. Ten pokrstil Svätoplukovu ríšu ako „Megalé Marabia“. Znie to modernejšie či svetovejšie ako „Slovenčina“, alebo ako „Slovenská zemľa“ mnícha Nestora?

V knihe „Slovenské územie v historickom kontexte“ z roku 2017 uvádza Ivan Mrva už v názve svojej state tieto pomenovania Slovenska: Regnum Sclavorum, Sclavonia, Windenland, Slovakia, Szlovák-ország, Tot vilajet, Tót ország, Zem slovenská, Slowakei, Slovácko, uhorské Slovensko.“ Uveďme ešte, že Koceľa nazýva pápež Ján VIII. v roku 873 „comes Slavorum“, v roku 885 je Svätopluk „rex Sclavorum“, kráľovič Imrich je v kronike zo 14. storočia titulovaný ako „dux Sclavoniae“, pomenovanie „Tót vilájet“ (Slovenská krajina) sa vyskytuje v osmanských záznamoch z roku 1664, Imricha Tököliho nazývali „slovenským kráľom“ v 17. storočí.

Slovensko bolo pred rokom 1918 „Horným Uhorskom“, „Hornou zemou“, „Felvidékom“. A čo s pomenovaním „Uhorsko“? Priniesli ho k nám starí Maďari roku 896 (už chýba len deň a mesiac)? Alebo má pravdu František Sasinek (a jeho nasledovníci), keď tvrdí: „Že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud“?

Zatiaľ sme však v časoch rímskych. Keď zhruba o 800 rokov, teda o 32 generácií, prihrmocú na naše územie kmene s menami Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Kér, Jenő a Keszi, k téme kde sa vzalo Uhorsko, sa vrátime.

Marián Tkáč