“A neuveď nás do pokušenia”

Rím 12. decembra 2017 (HSP/kath.net/as/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

„Neuveď nás do pokušenia – tým Bohu hovoríme: Viem, že potrebujem skúšky, aby sa moja bytosť očistila. Ak mi takéto skúšky uložíš – ako u Jóba – ak dáš Zlému kúsok voľného priestoru, tak pomysli, prosím, na obmedzenú mieru mojej sily. Neskúšaj ma príliš. Vytýč hranice, v ktorých smiem byť pokúšaný, nie príliš široké a buď mi blízko so svojou chrániacou rukou, keď to bude na mňa príliš veľa.“

kath.net uverejňuje úvahu Benedikta XVI. z 5. kapitoly knihy „Ježiš Nazaretský I: „Modlitba Pána“ – k prosbe „A neuveď nás do pokušenia“.

A neuveď nás do pokušenia

Formulácia tejto prosby je pre mnohých pohoršujúca: Boh nás predsa neuvádza do pokušenia. A naozaj sv. Jakub nám hovorí: „Nech nik v pokušení nehovorí: ´Boh ma pokúša´. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (1,13).

O krok vpred nám pomôže, keď si pripomenieme slová Evanjelia: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“ (Mt 4,1). Pokušenie prichádza od diabla, ale k Ježišovej mesiášskej úlohe patrí odolať veľkým pokušeniam, ktoré ľudstvo odviedli od Boha a stále znova ho odvádzajú. Musí, ako sme videli, tieto pokušenia pretrpieť až po smrť na kríži a tak pre nás otvoriť cestu spásy. Takže musí nielen až po smrti, ale s nimi v celom svojom živote „zostúpiť do pekiel“, do priestoru našich pokušení a porážok, aby nás mohol vziať za ruku a vyniesť nahor. List Hebrejom na tento aspekt kládol zvláštny dôraz, vyzdvihol ho ako podstatnú súčasť Ježišovej cesty: „A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní (2,18). „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (4,15).

Pohľad na Knihu Jób, v ktorej sa v toľkom ohľade už rysuje Kristovo tajomstvo, nám môže pomôcť k ďalšiemu objasneniu. Satan sa vysmieva človeku, aby sa tak vysmial Bohu: Jeho bytosť, ktorú stvoril na svoj obraz, je úbohá kreatúra. Všetko, čo sa zdá byť na ňom dobré, je iba fasáda – v skutočnosti ide človeku – každému – predsa len o vlastný blahobyt. To je diagnóza satana, ktorého Zjavenie sv. Jána označuje ako „žalobcu našich bratov, … ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom“ (Zjv 12,10). Urážanie človeka a stvorenia je v konečnom dôsledku urážaním Boha, ospravedlňovaním jeho odmietania.

Satan chce spravodlivému Jóbovi dokázať svoju tézu: Ak sa mu vezme úplne všetko, tak rýchlo zhodí zo seba aj svoju zbožnosť. Tak Boh dáva satanovi slobodu na preskúšanie, pravdaže s presne definovanými hranicami. Boh nenecháva človeka padnúť, ale skúša ho. Tu sa zdá prejavovať celkom tíško, ešte nevyslovene, no predsa už tajomstvo zástupnosti, ktoré dostáva veľkú podobu v Izaiášovi 53: Jóbove utrpenia slúžia na ospravedlnenie človeka. Svojou v utrpení overenou vierou znovu napráva česť človeka. Tak sú Jóbove utrpenia už vopred utrpeniami v spoločenstve s Kristom, ktorý česť nás všetkých pred Bohom znova napravil a ukazuje nám cestu, aby sme ani v najhlbšej tme nestratili vieru v Boha.

Kniha Jób nám môže pomôcť aj rozlišovať skúšku a pokušenie. Na dosiahnutie zrelosti, aby sme skutočne prenikli do stále hlbšej zbožnosti a jednoty s Božou vôľou, potrebujeme ako ľudia skúšku. Ako sa musí kvasiť šťava hrozna, aby sa stala ušľachtilým vínom, tak potrebuje človek očisťovanie, premeny, ktoré sú pre neho nebezpečné, v ktorých sa môže zrútiť dolu, ale ktoré sú napriek tomu spoľahlivými cestami, aby našiel seba a dospel k Bohu. Láska je vždy proces očisťovania, zriekania, bolestných premien nás samých a tak cestou dozrievania.

Keď sv. František Xaverský modliac sa k Bohu mohol povedať: ,,Milujem ťa, nie preto, lebo môžeš dávať nebo alebo peklo, ale jednoducho preto, že ty si ty – môj Kráľ a môj Boh,“ tak bola iste potrebná dlhá cesta vnútornej očisty až po túto poslednú slobodu – cesta dozrievania, na ktorej striehlo pokušenie, nebezpečie pádu – a predsa cesta potrebná.

Tak si môžeme teraz šiestu prosbu Otčenáša vyložiť už trocha konkrétnejšie. Bohu tým hovoríme: „Viem, že potrebujem skúšky, aby sa moja bytosť očistila. Ak mi takéto skúšky uložíš – ako u Jóba – ak dáš Zlému kúsok voľného priestoru, tak pomysli, prosím, na obmedzenú mieru mojej sily. Neskúšaj ma príliš. Vytýč hranice, v ktorých smiem byť pokúšaný, nie príliš široké a buď mi  blízko so svojou chrániacou rukou, keď to bude na mňa príliš veľa.“

V tomto zmysle vyložil túto prosbu aj sv. Cyprián. Hovorí: Keď prosíme „a neuveď nás do pokušenia“, tak vyjadrujeme vedomie, „že nepriateľ proti nám nič nezmôže, ak sa mu to predtým nedovolí, takže naše plody, naša odovzdanosť a naša pozornosť sú zamerané na Boha, pretože Zlému nie je nič dovolené, ak sa mu k tomu nedá plná moc“ (De dom or 25, a. a. 0., str. 285f).
A zvažujúc psychologickú podobu pokušenia uvádza, že môžu existovať dva rozdielne dôvody, prečo Boh udelí Zlému obmedzenú moc. Môže sa to stať, aby nás priviedol k pokániu, aby sme stlmili našu pýchu, aby sme znova zakúsili úbohosť našej viery, nádeje a lásky a nenamýšľali si, že sme veľkí sami zo seba: Pomyslime na farizeja, ktorý Bohu vykladá o svojich vlastných skutkoch a domnieva sa, že nepotrebuje nijakú milosť.

Sv. Cyprián žiaľ nevyložil, čo znamená to druhé pokušenie – pokušenie, ktoré nám Boh ukladá ad gloriam – na svoju slávu. No nemali by sme pritom myslieť na to, že Boh svojim mimoriadne blízkym ľuďom od sv. Antona na púšti až po sv. Teréziu z Lisieux v zbožnom svete Karmelu naložil bremeno mimoriadne ťažkého pokušenia?

Sú to tak povediac nástupcovia Jóba, ako apológie človeka, čo je zároveň obhajobou Boha. Ba ešte viac: sú mimoriadnym spôsobom v spoločenstve s Ježišom Kristom, ktorý naše pokušenia pretrpel. Sú povolaní zdolávať pokušenia istého obdobia na vlastnom tele, vo vlastnej duši, pretrpieť ich pre nás, jednoduché duše a pomáhať nám v ich prekonávaní so zameraní na toho, ktorý všetko naše bremeno vzal na seba. V našej modlitbe šiestej prosby Otčenáša musí byť teda obsiahnutá ochota vziať na seba bremeno pokušenia, ktoré je nám primerané.

Na druhej strane je to prosba o to, aby nám Boh neprisúdil viac, ako dokážeme uniesť, aby nás nepustil zo svojich rúk. Vyslovujeme túto prosbu  v dôverčivom vedomí, pre ktoré nám sv. Pavol daroval tieto slová:

„Skúška, ktorá na vás dolieha je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10,13).