USA sú na konci roka 2023 ešte viac zaťažené ako na jeho začiatku. Prezident dosiahol len veľmi málo politických úspechov. Po väčšinu roka nedošlo k žiadnym väčším debaklom. To sa však zmenilo v posledných dvoch mesiacoch, keď prezident dal izraelskej vláde bianko šek na vedenie brutálnej vojny v Gaze.

Prezident zaviazal Washington k podpore ďalšej zahraničnej vojny po útoku Hamasu na Izrael zo 7. októbra, zatiaľ čo konflikt na Ukrajine sa dostal do patovej situácie. Hoci USA nemali žiadnu povinnosť podporovať túto vojnu, prezident si dal záležať na tom, aby sa stala jednou z jeho charakteristických politík, a vo svojej verejnej rétorike ju úzko spojil s podporou Ukrajiny.

Biden nepredložil a ani neposkytol presvedčivé argumenty, že bezpodmienečná podpora izraelskej kampane je v najlepšom záujme Spojených štátov, a náklady na túto podporu odvtedy stúpajú.

Okrem toho podpora vojny vystavila americké sily v Iraku a Sýrii obnoveným útokom miestnych militantov a viedla aj k zvýšenému riziku pre americké lode v Červenom mori, keďže húsíovia na protest proti vojne podnikajú útoky na obchodnú lodnú dopravu. Riziko, že by sa konflikt mohol vystupňovať a rozšíriť do ďalších častí regiónu, sa zvyšuje, rovnako ako riziko, že by sa USA mohli priamo zapojiť do vojny na viacerých frontoch.

Prezidentov inštinkt podporovať Izrael až do krajnosti zvýšil pravdepodobnosť širšej vojny a vystavil americké sily väčšiemu nebezpečenstvu.

Podpora USA Izraelu v Gaze nielenže zatienila zvyšok Bidenovej zahraničnopolitickej agendy, ale tiež spojila USA s nevyberavou bombardovacou kampaňou a trestajúcim obliehaním, ktoré privádza státisíce palestínskych civilistov do hladových podmienok.

Bidenova administratíva nielenže spálila zvyšky dôveryhodnosti Washingtonu v oblasti ľudských práv a medzinárodného práva, ale úzko spojila USA s vojnovými zločinmi páchanými na palestínskych civilistoch.

Škody na americkej povesti už boli značné a škody na amerických záujmoch na Blízkom východe a mimo neho budú z dlhodobého hľadiska pravdepodobne tiež významné.

Neúspech Bidenovej agendy je nepopierateľný

Najväčšia diplomatická iniciatíva administratívy v roku 2023 – nerozumná snaha o normalizáciu vzťahov medzi Saudskou Arábiou a Izraelom – sa zastavila, keď vojna v Gaze ukázala, že chápanie regiónu zo strany administratívy je zásadne chybné. Po tom, ako administratíva uverila falošnému predpokladu, že normalizačné dohody medzi Izraelom a arabskými klientmi sprostredkované USA stabilizujú región, nedokázala rozpoznať, ako zle sa situácia v okupovanej Palestíne vyvíja.

Podobne ako ich predchodcovia, ani Bidenova administratíva neurobila nič, aby udržala pod kontrolou Netanjahuovu koaličnú vládu, ktorá pokračovala v plazivej anexii Západného brehu Jordánu.

V presvedčení, že Palestínčanov možno bezpečne odsunúť na vedľajšiu koľaj a že ich sťažnosti možno ignorovať, sa administratíva snažila zistiť, aké stimuly by bolo potrebné použiť, aby Mohamed bin Salmán podporil normalizáciu. Ak by boli úspešné, znamenalo by to pre Spojené štáty ďalší bezpečnostný záväzok a ďalšie náklady, takže bolo len dobre, že táto politika stroskotala.

Nie je jasné, do akej miery prispela snaha o normalizáciu zo strany Saudskej Arábie k rozhodnutiu Hamasu zaútočiť, ale pre USA zjavne nebolo užitočné vynakladať toľko úsilia na snahu nalákať Saudov na dohodu v čase, keď sa napätie medzi Izraelom a Palestínčanmi chystalo explodovať.

Neslávne známa veta poradcu pre národnú bezpečnosť Jakea Sullivana, ktorú vyslovil krátko pred začiatkom vojny o tom, že “región je pokojnejší ako za posledné desaťročia“, odzrkadľuje, ako veľmi administratíva uverila vlastným tlačovým správam.

Podpora vojny stála USA veľa dobrej vôle v krajinách globálneho Juhu a tvrdohlavý odpor administratívy voči prímeriu spôsobil, že USA sa v OSN ocitli v takej hlbokej izolácii ako nikdy predtým v žiadnej dôležitej otázke.

Administratíva predtým zdôrazňovala dôležitosť súperenia o vplyv s ostatnými veľmocami v Afrike, Latinskej Amerike a Ázii, ale zdá sa, že svojím tvrdým postojom ku Gaze premrhala väčšinu všetkých dosiahnutých výhod. Najmä na administratívu, ktorá neustále hovorí o dôležitosti vedúcej úlohy Ameriky, prekonala samu seba v odcudzovaní a odpudzovaní zvyšku sveta od USA v tejto otázke.

Podpora vojny na Ukrajine bola oslabená podporou vojny v Gaze dvoma spôsobmi : Odvrátila pozornosť a zdroje USA od Ukrajiny, pretože USA sa opäť zamerali na Blízky východ. Zároveň sa tým zosmiešnila rétorika administratívy na podporu Ukrajiny. USA strávili väčšiu časť dvoch rokov vychvaľovaním dôležitosti medzinárodného práva, aby zhromaždili podporu pre Ukrajinu, a potom ukázali, že USA nedržia na svojich vlastných klientov a partnerov rovnaký meter, aký očakávajú od iných štátov.

Bidenove tohtoročné výsledky však neboli totálne zlé

Pozitívom je, že USA ku koncu roka dosiahli mierny pokrok v stabilizácii vzťahov s Čínou po mesiacoch zhoršovania vzťahov po februárovom incidente so špionážnym balónom. V lete došlo k malému diplomatickému prelomu s Iránom, ktorý viedol k prepusteniu piatich Američanov, ktorých iránska vláda zadržiavala neprávom. Bohužiaľ, administratíva potom upustila od uvoľnenia iránskych finančných prostriedkov, ktoré boli zmrazené v rámci sankcií “maximálneho tlaku”, pretože nechcela, aby sa to vnímalo ako “odmeňovanie” Iránu po útoku Hamasu.

Administratíva nedávno dosiahla aj ďalšiu dohodu o prepustení väzňov s venezuelskou vládou. Hoci išlo o pozitívne výsledky, neboli ani zďaleka prevratné.

Bidenova administratíva bola úspešnejšia v spolupráci so zavedenými spojencami. Ďalej rozvíjala dohodu o zdieľaní technológií AUKUS s Austráliou a Britániou a využila dočasné zlepšenie vzťahov medzi Južnou Kóreou a Japonskom na posilnenie väzieb s oboma krajinami. V oboch prípadoch administratíva tlačila na otvorené dvere a je otázne, či niektorá z týchto dohôd vydrží, ale môže na ne aspoň poukázať ako na príklady presadzovania Bidenovej agendy.

Ešte viac ako v predchádzajúcich rokoch bola zahraničná politika Bidenovej administratívy v roku 2023 definovaná prílišným spoliehaním sa na vojenské nástroje a príliš malým úsilím vynaloženým na diplomatickú angažovanosť. To môže byť jedným z dôvodov, prečo verejnosť v súčasnosti vo veľkej miere neschvaľuje Bidenovo vedenie zahraničnej politiky.

Vo vlastnom záujme, ako aj v záujme záujmov USA, musí prezident v roku 2024 urobiť niekoľko zásadných zmien v kurze v Gaze a v celkovom prístupe k svetu.