Stratégia infiltrácie protivládnych a extrémistických organizácií je rokmi overená a prináša želané výsledky, píše rešpektovaný konzervatívny analytik Niccolo Soldo. Napríklad Vladimír Lenin učil svoj najbližší okruh, že najlepší spôsob, ako poraziť opozíciu, je viesť ju. Naučil sa to od cárskej Ochrany, cisárskej ruskej tajnej policajnej služby, ktorá zatkla jeho staršieho revolučného brata za pokus o atentát na cára Alexandra III. Otázka teda znie: aké sú želané výsledky?

Štát vám vždy povie, že akékoľvek razie proti “extrémistom” sa robia na ochranu ústavného poriadku alebo na záchranu ľudí pred teroristickým útokom. Nepochybne sa to z času na čas stáva, ale ako často je to prípad, keď štát tak infiltruje skupinu, že ju v skutočnosti privedie k extrémnejším postojom, čím pripraví pôdu pre políciu, aby ich masovo zatkla? Okrem toho, ako často sa to deje s cieľom potlačiť legitímny nesúhlas s vládou? Tieto ťažké otázky sú o to ťažšie, že spravodajská činnosť je tajná, najmä keď sa štát odvoláva na právo utajovať jej veľkú časť.

Niet pochýb o tom, že mocní dúfali, že 6. januára 2021 dôjde na Kapitole k veľkému prievanu. Niet tiež pochýb o tom, že mnohé zo skupín, ktoré sa tam v ten deň objavili, aby vyjadrili svoju podporu prezidentovi Trumpovi, boli do značnej miery infiltrované rôznymi spravodajskými službami USA. Nikdy sa nedozvieme, koľko z kľúčových osôb bolo buď agentmi, alebo informátormi FBI. Z tých, ktorí nimi boli, koľko z nich vyzývalo na násilie?

Vieme len to, že vláda USA túto demonštráciu okrajových skupín úplne rozmazala a z molocha urobila príslovečnú horu. Bol to zámer?

Tento druh taktiky je univerzálny, čo viedlo Kita Klarenberga k otázke, či nedávne masové zatýkanie členov Reichsbürgeru za prípravu štátneho prevratu proti nemeckej vláde nebolo v skutočnosti operáciou pod falošnou vlajkou, ktorú uskutočnila štátna rozviedka s cieľom potlačiť legitímny disent.

Vinciguerrove slová silno rezonujú na pozadí nedávneho ríšskonemeckého “prevratu”, keďže údajné sprisahanie nemohlo prísť v pre nemeckú vládu vhodnejšom čase. V priebehu roka 2022 sa úradníci v Berlíne otvorene rozčuľovali nad vyhliadkou masových otrasov v dôsledku špirálovito rastúcich životných nákladov a nákladov na energie. Hoci o tom mainstreamové médiá informovali len zriedkavo, rozsiahle protesty naberali na veľkosti a frekvencii. Nemecký kancelár Olaf Scholz nazval situáciu “sudom s pušným prachom pre spoločnosť“.

Nie je nepravdepodobné, že krajina v blízkej budúcnosti upadne do hlbokej, zdrvujúcej recesie; niektorí analytici predpovedajú jej konečnú deindustrializáciu. Schvaľovanie Scholzovej vlády zo strany verejnosti už teraz výrazne klesá. Naopak, AfD – ktorá je proti vyzbrojovaniu Ukrajiny a sankciám voči Rusku – dosiahla v prieskumoch takmer rekordnú úroveň a je na najlepšej ceste dostať sa na prvé miesto vo viacerých krajinských voľbách v roku 2024.

Keďže západné vlády už nemôžu využívať pandémiu Covid-19 na potláčanie nesúhlasu, mobilizáciu občanov za nepopulárnymi administratívami a rozširovanie systémov dohľadu a sociálnej kontroly, spravodajské služby v celej Európe a Severnej Amerike opäť zvyšujú obavy z terorizmu, aby zastrašili svoje obyvateľstvo a prinútili ho podriadiť sa – tentoraz v podobe domácich krajne pravicových elementov.

Ak by si nemeckí špióni želali vymyslieť teroristické sprisahanie pod falošnou vlajkou, ktoré by malo maximálny vizuálny a politický účinok, a to bez akéhokoľvek rizika pre národnú bezpečnosť, “prevrat”, ktorý tak hrdinsky prekazili 7. decembra, by nemohol byť lepšie vymyslený.

Zákulisie:

Ráno 7. decembra 2022 uskutočnili nemecké bezpečnostné služby najväčšiu policajnú raziu vo svojej histórii, keď 3 000 policajtov vtrhlo do 130 nehnuteľností v takmer celej krajine, ako aj v Rakúsku a Taliansku.

Po skončení policajnej razie bolo zatknutých 25 osôb, ktoré plánovali zvrhnúť nemeckú vládu. Boli obvinení zo sprisahania s cieľom vtrhnúť do parlamentu, zatknúť zákonodarcov a vyhlásiť násilné obnovenie monarchie v krajine pod vedením aristokrata Heinricha XIII Reussa.

Bližšie preskúmanie policajnej akcie a jej načasovania však vyvoláva vážne otázky o legitímnosti údajného prevratu a o tom, či pri jeho podnecovaní zohrala úlohu nemecká štátna bezpečnosť. Ak áno, zapadalo by to do historického vzorca infiltrácie extrémistických hnutí zo strany vlády od povojnového obdobia. V roku 2003 bol nemecký súd nútený upustiť od prípadu proti známej neonacistickej skupine, keď zistil, že organizácia bola aspoň čiastočne, ak nie úplne, kontrolovaná zo štátnych prostriedkov.

Podozriví zo sprisahania s cieľom zvrhnúť nemeckú vládu sú súčasťou hnutia známeho ako Reichsbürger, teda Občania Ríše. Táto skupina údajne odmieta legitimitu Spolkovej republiky Nemecko a tvrdí, že krajina v skutočnosti nie je suverénnym štátom, ale korporáciou, ktorú po druhej svetovej vojne vytvorili USA a Veľká Británia.

Nemecká tlač, ktorá bola karikaturistická a smiešna, sa okamžite pustila do tejto správy (Kit naznačuje, že mnohé médiá boli vopred informované, aby koordinovali mediálnu sýtosť).

Teraz si pozrite toto:

Nemecká štátna televízia Deutsche Welle však priznala, že Reichsbürger nemal ani zďaleka reálne vyhliadky na zvrhnutie vlády. Vo všeobecnosti DW uznala, že štátny prevrat by “v Nemecku sotva mohol uspieť”, pretože “štátny poriadok a ústava sú príliš pevné“.

Hoci pri policajných raziách bolo zadržaných len niekoľko zbraní, ministerka vnútra Nancy Faeserová vyhlásila, že už aj tak prísne nemecké zákony o zbraniach sa v reakcii na údajne zmarené povstanie ešte sprísnia. Je takmer isté, že berlínske bezpečnostné a spravodajské služby dostanú rozšírené možnosti na sledovanie a prenasledovanie občanov a potláčanie nepokojov aj vzhľadom na to, že sú veľmi oportunistické pri kriminalizácii disentu v politicky výhodných momentoch.

V apríli 2021, keď sa nemecká vláda pripravovala na zavedenie prísnejších pandemických obmedzení tvárou v tvár rozhodnému odporu verejnosti a pluralite politických strán naprieč politickým spektrom, berlínska domáca bezpečnostná služba, známa ako Bundesamt für Verfassungsschutz alebo BfV, zriadila novú, špecializovanú kategóriu monitorovania odporcov uzamknutia.

Agentúra argumentovala tým, že odpor voči príkazom na uzamknutie predstavuje podvratnú hrozbu pre štát, ale že nespadá do už existujúcich kategórií znepokojenia, ako je krajná pravica, krajná ľavica alebo islamský terorizmus.

Týmto krokom sa v Nemecku fakticky zakázala akákoľvek agitácia proti uzamknutiu, pričom každý, kto bol za takúto činnosť zatknutý – ktorých boli v tom čase tisíce, napriek tomu, že nemecký ústavný súd rok predtým rozhodol, že obmedzenia Covid-19 sa nevzťahujú na demonštrácie -, bol označený za vinného z extrémistických snáh.

“Nikdy nenechajte krízu vyjsť nazmar.”

Spolková republika Nemecko má za sebou dlhú históriu infiltrácie krajne pravicových skupín, pričom mnohé z nich nielen viedla, ale aj financovala. To viedlo k situáciám, keď museli byť prípady proti týmto skupinám zamietnuté zo súdu, pretože bolo nemožné oddeliť štátnych agentov od neštátnych účastníkov.

Sledovanie a infiltrácia nemeckej krajnej pravice zo strany agentúry je skutočne taká rozsiahla, že toto hnutie bolo prinajmenšom čiastočne riadené a dokonca financované štátom.

Táto znepokojujúca skutočnosť sa obnažila v januári 2001, keď všetky zložky nemeckej vlády požiadali Spolkový ústavný súd v Berlíne, aby prešetril ultranacionalistickú Národnodemokratickú stranu (NPD) a určil, či je protiústavná. Ich zámerom bolo stranu úplne zakázať.

Výsledné vyšetrovanie stroskotalo v roku 2003 po tom, ako ústavný súd zistil, že mnohí členovia a veľkopodnikatelia NPD – vrátane najmenej 30 jej najvýznamnejších predstaviteľov – boli tajnými agentmi alebo informátormi BfV. Okrem toho sa veľká časť vládnych argumentov proti strane zakladala na výrokoch a prácach, ktoré uverejnili osoby na výplatnej listine agentúry. Napríklad antisemitská brožúra NPD, ktorá sa výrazne vyskytovala v dôkazoch poskytnutých Súdnemu dvoru, bola napísaná tajným agentom.

V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že nie je možné zistiť, ktoré vyhlásenia, publikácie a činnosti pripisované strane boli ovplyvnené BfV. Vyšetrovatelia špekulovali, že činnosť NPD mohla byť zámerne a aktívne riadená agentúrou na podporu zákazu strany.

Toto vysvetlenie je veľmi nepravdepodobné vzhľadom na skutočnosť, že opätovné výzvy na zákaz NPD v roku 2011 BfV odmietla s odôvodnením, že by si to vyžiadalo deaktiváciu 130-člennej siete informátorov v strane – polovica z nich sú neonacisti -, ktorí poskytovali neoceniteľné spravodajské informácie o mnohých tajných pravicových hnutiach.

Médiá tento pokus o “puč” niekoľko dní senzačne rozoberali a takmer hneď potom ho úplne vypustili:

Jedným z najpozoruhodnejších aspektov “prevratu” je to, ako rýchlo sa po prvej sérii razií vytratil z titulkov novín. Po vlne spravodajstva z minúty na minútu sa o udalosť údajne seizmického, historického významu, o ktorej publicista agentúry Bloomberg Andreas Kluth vyhlásil, že predstavuje Berlín, ktorý odvrátil vznik “štvrtej ríše”, prestali mainstreamoví novinári vrátane tých v samotnom Nemecku vôbec zaujímať.

Po takejto desivej udalosti, pri ktorej bolo Nemecko údajne zachránené pred druhým príchodom Hitlera, sa zdalo byť rozumné očakávať ďalšie desivé detaily o veľkolepom pláne sprisahancov. Prinajmenšom niektoré zo sľúbených zatknutí ďalších členov extrémistickej bunky by sa už mali uskutočniť.

Ale s výnimkou série zasadnutí Bundestagu za zatvorenými dverami 12. decembra, počas ktorých sa tvrdilo, že sprisahanci snívali o vytvorení 280 polovojenských jednotiek, ktorých úlohou by bolo “zatýkať a popravovať” ľudí po zvrhnutí vlády, zostali úrady od 7. decembra výrazne utajené. Ako je to už v ich povahe, etablované spravodajské stanice nasledovali príklad štátu a “prevrat” takmer úplne vypustili zo svojho prehľadu.

Môže to byť preto, že operácia bola z pohľadu štátu úspešná?