Nič s tým nespraví ani Trumpov poradca Mike Pence, ktorý na mníchovskej bezpečnostnej konferencii vystúpil s prejavom o líderstve USA pod vedením Donalda Trumpa, ktorý hrmel na Európanov zo širokoplošnej obrazovky.
Podľa Mike Penca sa USA stali znova lídrom celého slobodného sveta, samozrejme pod vedením Donalda Trumpa. S Penceovými tvrdeniami však Der Spiegel nesúhlasí, autor Konstantin Hammerstein dokonca tvrdí, že Pence predstavil vo svojej reči “zaujímavý paralelný svet”, ktorý je v rozpore s realitou. Reči Mike Penceho nikto z Európanov netlieskal a všetci ju počúvali s kamennými tvárami. Veď ako ináč reagovať na oslavné tirády Penceho, v ktorých nekriticky obdivuje Trumpa a označuje ho za “šampióna slobody, pod vedením ktorého sa USA stali tak silnými ako dosiaľ nikdy, americká ekonomika rastie, nezamestnanosť klesá, akcie stúpajú a USA sú opätovne vodcom slobodného sveta”?
Nemci majú smutné skúsenosti s goebbelsovskou propagandou, založenou na princípe “1000x opakovaná lož sa stáva pravdou”. V nemeckých archívoch sa stále nachádzajú k nahliadnutiu nacistické denníky, ktoré ešte v roku 1944 hovorili o tom, ako úspešne nemecká armáda poráža sovietske vojská na ukrajinských stepiach a v roku 1945 stále v Nemecku žilo dostatok sfanatizovaných jedincov, ktorí naozaj na základe Goebbelsových článkov verili, že Berlín sa stane hrobom ruských tankov a príde k víťaznému obratu vo vojne. Samozrejme, nič také sa nestalo a propagandistické slová nemali ani len hodnotu toho papiera, na ktorom boli vytlačené.
Mike Pence sa prihováral účastníkom stretnutia z obrovskej obrazovky. Okrem iného Pence uviedol, že pod vedením Donalda Trumpa sa vojenské výdavky NATO výrazne zvýšili a organizáciu očakáva obdobie konjuktúry a rozmachu. S Penceho slovami nesúhlasia viacerí americkí dôstojníci, ktorí otvorene uvádzajú, že sú “znechutení tým, ako sa vo Washingtone hovorí o spojencoch z NATO”. Penceho predstavy sa totálne líšia od skutočnosti. Transatlantické partnerstvo sa dnes nachádza v najhoršej kríze akú počas 70 rokov svojej existencie zažilo. Podľa viacerých amerických vojenských odborníkov treba len dúfať, že NATO je dostatočne silné na to, aby prežilo ďalšie dva roky Trumpovej existencie.
Napriek Penceho propagandistickým rečiam je jasné, že USA nevedú, ale ustupujú. Priestor, ktorí Američania opúšťajú, pretože majú množstvo problémov a sú pod tlakom, obsadzujú iní. A tí iní – to je Rusko, Čína a takisto aj Irán. Pence však nikdy nezabúda vyberať výpalné od spojencov. Tvrdí, že partneri v NATO sú povinní zvýšiť svoje výdavky na obranu (rozumej kupovať americké zbrane) a takisto “Nemci musia okamžite odstúpiť od Nord Stream 2, pretože ako majú Američania zabezpečovať obranu západných spojencov, keď sú Európania závislí energeticky na východe?”.
Penceho srdcovou záležitosťou ostáva samozrejme Izrael. Pence lobbuje za Izrael už desiatky rokov, priam buráca, keď hovorí o tom, ako navštívil s manželkou Oswiencim a ako to v ňom zanechalo tragický pocit. Označuje Irán za vražedný, revolučný režim a sponzora svetového terorizmu. Obviňuje Irán z propagácie antisemitizmu a Pence pevne obhajuje pozície Izraela. Tlačí na európskych spojencov, aby okamžite podľa amerického vzoru aj oni odstúpili od jadrovej dohody s Iránom a pripojili sa k americkým sankciám voči Iránu. Politiku Izraela pod vedením Netanjahua voči Palestínčanom na okupovaných palestínskych územiach však Pence kritike nepodrobuje.
Európania v Mníchove počúvali Penceho prejav s kamennými tvárami. Z Penceho prejavu bolo zrejmé, že nejde o dialóg, ale že Pence diktuje rozkazy, ktoré musia Európania poslúchať. O partnerstve v Penceho svete nemôže byť ani reči. Navyše, Pence nenecháva žiaden prejav na diskusiu. Okamžite po skončení svojej reči sa obrazovka vypína. Čas na nepríjemné otázky pre Penceho neexistuje, čo takisto svedčí o amerických predstavách diskusie. Američania s Európanmi nediskutujú, Američania sú vládcovia, ktorí vydávajú rozkazy, tie sa snažia plniť nimi financované proamerické elity v európskych štátoch a v Bruseli. Pozitívum je, že pozícia USA sa neustále zhoršuje – kto neverí, nech sa pozrie do minulosti. Američania v roku 2019 už nie sú hegemónom ako v roku 1989 či 2001 a dokonca sú na tom neporovnateľne horšie ako v roku 2014. A to nabáda k radosti.






















