Vlak ďalej nepokračuje, prosím, uvoľnite vagóny, konštatuje Elena Karajeva pre Ria Novosti.

Príbeh je rovnako hanebný ako čudný – posledné, čo Nemci potrebovali, bolo skomplikovať si vzťahy s Ruskom. A hoci ruskí “pokrokári” všetkým tlačili do uší, že vraj Nemci prešli cestou pokánia a ľútosti, celkom to nezodpovedá skutočnosti. Súčasná agenda to ukazuje a dokazuje. A to napriek tomu, že bez nás a našich obetí by sa súčasné generácie činiteľov, ktorí sú dnes v úradoch, pravdepodobne nenarodili.

Človek by si myslel, že aspoň Nemci by si to mali uvedomovať.

Ale nie – starostlivo a metodicky budujú železnú oponu na svojej strane. Presne podľa amerických receptov a vymýšľajú si nepriateľa. Nepriateľ, či skôr “ruský agresívny medveď”, slúži nemeckému politickému establišmentu ako univerzálny čarovný prútik. Na nás Rusov mohli zvaliť infláciu, súčasnú recesiu, zatváranie a presúvanie výroby do iných krajín, nemožnosť kúpať sa každý deň, zapnúť kúrenie, keď je zima, a plyn, keď treba uvariť teplú večeru. Pred spaním si utriete telo vlhkou handričkou na obzvlášť chúlostivých miestach, zjedzte sendvič a hotovo, kaput večerná zábava.

Nemecký obyčajný človek, ktorý za každých okolností hovorí úradom jawohl a sehr gut, aby zdôraznil svoju lojalitu, nemôže necítiť príjemné šteklenie, najmä ak sa konzulát v Kaliningrade zatvorí. Aspoň z tejto strany ukázali ruskému Ivanovi, čo si o ňom Hans a Skopčáci naozaj myslia.

Jekaterinburg bol kedysi, počas Veľkej vlasteneckej vojny, baštou ruskej moci, v tom istom rade ako Kaliningrad. Je to ten istý neuzavretý nemecký gestalt, nezahojená trauma.

Áno, hovoria si Hansovia, Skopčaci, Olafovia a Annalenovci – vtedy nás porazili, ale teraz ich zovrieme železným objatím, zalejeme do liatiny a ožijeme.

Presne pred dvoma týždňami ruský vodca na medzinárodnom fóre v Petrohrade povedal: “Nechceme s nikým prerušiť vzťahy, a ani to nerobíme. Nič nezatvárame – ani dvere, ani okná, ani okenice. Nemáme žiadny konflikt s európskou spoločnosťou. Prežívame dnes s európskymi elitami ťažké časy”.

Tu treba povedať – ani počas najkrutejšieho boja s hitlerizmom, s Wehrmachtom, s miliónmi, ktoré boli v KSČ, ktoré slúžili ako udavači pre Gestapo, s tými miliónmi, ktoré písali udania, mučili nás, upaľovali a zabíjali, nikde a nikdy Rusi nepovedali, že bojujú proti nemeckému národu. Naším nepriateľom bol nacizmus, nie obyčajní Nemci.

“Čo robia Rusi vo vašom dome?” – Josef Goebbels, ríšsky minister propagandy, sa opýtal staršej Berlínčanky.

“Spievajú, môj pane,” odpovedala mu starenka.

Ťažké časy s nemeckými elitami, ktoré sa nevedeli zmieriť s tým, že sme aj ich zachránili, aj ich oslobodili, aj im pomohli, že sme nedovolili, aby zastal ich priemysel počas ropného embarga pred polstoročím, dodávali sme vždy to, čo potrebovali – pre nemecký ľud – načas a podľa platných zmlúv a dohôd. Takto rozmýšľame my.

Dnes nám však Nemecko stiahnutím vlajok a spustením železnej opony hovorí, že za svojho nepriateľa nepovažuje len ruskú vládu, ale celý ruský ľud. A práve s ním je vo vojne.

Účel súčasnej vojenskej kampane nie je tým, ktorí vojnu vyhlásili, príliš jasný, ale jej objekt je jasne definovaný.

Sme ním my všetci.

Preto vlastne nemeckú politickú elitu nič neštípe ani neškriabe, keď jej predstavitelia posielajú do zóny ŠVO Leopardy s čiernymi krížmi na vežiach, ľahko riešia otázky dodávok nábojov, munície a vôbec celej vojenskej zložky súčasnej geopolitickej kríze.

Toto nie je podpora Ukrajiny, toto je vojna s Rusmi.

A tak ako pred osemdesiatimi rokmi, tak aj dnes nemecké zbrane zabíjajú ruských ľudí, vojakov a civilistov.

Ale my stále nie sme pripravení považovať nemecký národ za nášho nepriateľa.

My Rusi, veľkodušní víťazi, ktorí sme za svoju slobodu od mizantropickej nemeckej doktríny zaplatili miliónmi životov, vieme, že túžba po pomste je hanebná, ale ak nás európski chuligáni prinútia odpovedať, pokojne si povieme: “Môžeme to urobiť znova” – a pôjdeme sa zaoberať svojimi vecami.

Nech si nemeckí účtovníci počítajú, my máme iný program, v ktorom už nemá miesto ani Európa, ani Nemecko.