Bratislava 21. júna 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:flickr)
Legionárom sa však nemohol stať hocikto.
Rímsky senát na to vyhradil každoročne veľmi vysoké sumy.
Pri uchádzaní sa o povolanie legionára musel mať dotyčný aspoň 17 rokov, nesmel mať viac ako 25 rokov a nesmel byť menší ako 175 cm, čo v tých časoch bola impozantná výška. Vo veľkej väčšine prípadov boli adepti na legionárstvo vo veku 17 až 20 rokov. Museli byť štíhli a mať svalnaté telo a museli mať výborný zrak i sluch. Všetko bolo prísne kontrolované a preskúšané vojenskými lekármi a legionárskymi centuriónmi. A bez znalosti čítania a písania sa legionárom nemohol stať nikto. Pôvod a rod nehrali však žiadnu rolu. Legionárom sa mohol stať každý rímsky občan, ak spĺňal požadované podmienky.
Po prijatí za legionára sa konala prísna vojenská prísaha.
Dôležitou vlastnosťou légii bola ich schopnosť k rýchlemu presunu
Legionári dokázali v plnej zbroji – každý z nich s 30 kilami výstroje na chrbte – prejsť za 5 hodín vzdialenosť 36 kilometrov.
Stratégia légií bola jednoduchá, ale účinná: Šíriť strach a dokonale takticky vedieť využiť moment prekvapenia.
Rím si vybudoval armádu legionárov, ktorá mala neobyčajne vysokú a účinnú údernú silu. Legionári cvičili každý deň a udržiavali sa v kondícii, keď nebojovali. Z légii vychádzal strach a hrôza, a to malo za cieľ vyhýbať sa bojom ako to len bolo možné. To znie ako paradox, lebo všeobecná predstava o légiách je tá, že boj doslova vyhľadávali. Pravdou je opak – légiam stačilo, že demonštrovali obrovskú silu už len svojou existenciou a prítomnosťou a nepriateľa tak veľmi často zastrašili aj bez boja. Rafinované bolo aj to, že na územiach nepriateľov mali platených ľudí, príslušníkov nepriateľského etnika, ktorí šírili o légiách rôzne hrôzostrašné fámy, a tak rozbíjali morálku a odhodlanie proti Rímu bojovať.
Tak bola ušetrená energia, výdavky i životy legionárov. Légie bojovali len v prípadoch nevyhnutnosti.
Môžeme ťa všade rýchlo zničiť, disponujeme na to všetkým tým, čo ty nemáš a čo nikdy nedokážeš. V ničom sa nám nevyrovnáš.
Ak sa ale generáli légií rozhodli, že boj je nevyhnutný, tak nepoznali milosrdenstvo, ani zľutovanie. Niekoľko málo rozhodujúcich bitiek, ktoré légie zviedli víťazne, stačilo na to, aby dobyli pre Rím nové a nové obrovské územia a aby nepriateľov oslabili na mnoho rokov.
Za čo ale bojovali legionári naozaj?
Nie za cisára, nie za rímske mestá, ale za zachovanie a rozširovanie rímskeho spôsobu života. V Rímskej ríši sa žilo dobre. Všetky základné životné potreby boli pre občanov zabezpečené za veľmi málo peňazí. To bol v porovnaní s krajinami barbarov absolútny luxus.
Práve z tohto dôvodu sa snažili preniknúť do Rímskej ríše a nie preto, aby ju zničili, ale aby sa stali jej súčasťou. Celé stáročia zadržiavali légie na hranicich ríše ich nápor.
Koľko ale mal Rím legionárov?
Impozantné stopy starého Ríma možno skvele obdivovať v Nemecku a tu najmä pozdĺž Rýna, kde takmer všetky mestá boli založené Rimanmi – Kolín, Koblenz, Mainz a početné ďalšie.
Kedykoľvek môžem, tak putujem po týchto stopách a sa stále učím a dozvedám niečo nové o starom Ríme, a to napriek tomu, že už veľmi veľa o ňom viem. Fascinuje ma od detských rokov.