Môj profil 
Predplatné
Slovensko 26. júla 2015 (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Nechala som sa zlákať neznámym lesným chodníkom. Vlastne to bol cieľ – túlať sa, “stratiť” sa niekde v lese nad mestom, kde každá cesta vedie naspäť dole. V prudkých serpentínach každým pórom mojej kože tečie pot. Nahor, stále nahor. Nikdy nekončiaca snaha celého ľudského života. Čo by nás tam hore vlastne malo čakať? O tom má asi každý svoju predstavu.
Nahor – na pozíciu vrchného manažéra firmy… nahor – do úspešného pracovného tímu… nahor – založiť si rodinu… nahor… proste nájsť ten “vrchol” svojho života, kde človek nájde úspech, splnenie svojho sna, šťastie, možno peniaze…
Vieme vždy, za čím sa vlastne “pachtíme”? Kvôli čomu strácame energiu, silu a častokrát aj pokoj? Stále len – niečo dosiahnuť, dotknúť sa neba…
Život má svoju cestu, ktorá isto v niektorých úsekoch vedie nahor. Niekedy tak rýchlo, že sa človek nevládze udržať a spadne prudko niežšie o stovky metrov… o stovky udalostí… Plný prekvapenia, ako sa to mohlo stať a s otázkou, prečo je zas niekde dole… Asi to svetlo čo ho z hora oslepilo, nebolo to správne.
Život má svoju cestu a tá vedie aj nahor, ale niekedy zas nadol. Hlavne nech sa to nedeje rýchlo. Ale celkom prirodzene. Od detstva, dospievania, cez mladosť, aktívny vek, takzvaný stredný vek až k starobe. Hlavne si treba každý úsek vychutnať. A ak sa aj stane, že sa cesta stočí opäť smerom dole, snáď len preto, aby sme si oddýchli a nabrali síl do najbližšej serpentíny.
Premýšľam o tom, že staroba je vrcholom našej pozemskej púte. Nie aktívny vek, keď máme najviac fyzických síl. V starobe má človek “nadhľad” nad všetkým, čo prežil. Môže nazrieť do serpentín pod sebou a zhodnotiť každý úsek svojej cesty… A potom? Keď aj staroba skončí?
Ľudia veria vo všeličo. Všeobecne prevláda názor, že keď človek zomrie, ide niekam nahor. Zvykneme to tak hovoriť – “ten už je tam hore”. Takže stále nahor…
Serpentíny náhle skončili a ja sa ocitám na zvážnici. Či doľava, či doprava, klesá cesta nadol. Na jednej strane zbadám prikrytú kopu dreva a vo vzduchu šantiace motýle. Jeden preletí okolo mojej hlavy tak blízko, že počujem, ako sa mu trepocú krídla. Priestor nado mnou sa otvoril. Obloha je zatiahnutá, večer sa očakáva dážď. Sadám si na drevo pod skalou. V ruksaku mám zošit a pero…začnem písať. Ale to ešte nie je vrchol dňa. Ten príde večer, keď sa vraciam späť. Povyše mesta ma zastihne osemnásta hodina. Zvony kostolných veží sa zdravia navzájom – z jednej sa ozvem bim a z druhej bam… A táto krásna symfónia stúpa kamsi nahor…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
