V akademických kruhoch samozrejme existujú, nazvime to, papierové alternatívy. Najznámejší je koncept profesora Michaela Alberta Parecon  –  participatívna ekonomika  alebo koncept ekonomickej demokracie, ktorý presadzuje profesor chicagskej univerzity David Schweickhart. Treba však zdôrazniť, že všetky tieto koncepty, aj keď sú do značnej miery inšpiratívne,  nepresiahli štádium papierových alebo teoretických alternatív. Žiaden významný svetový politik či politická strana si ich totiž neosvojili ako súčasť svojho politického programu a nepresadzujú ich. Preto sa treba poohliadnuť po alternatívach, ktoré reálne fungujú, v praxi osvedčili svoju životaschopnosť – len dnes netvoria hlavný prúd.

Práve  fungujúce alternatívy treba nielen propagovať, ale možno aj legislatívne zvýhodňovať, keďže sa ukazujú ako alternatívy, ktoré reprezentujú životaschopnejšiu a atraktívnejšiu alternatívu.

Mondragón

Asi najúspešnejší model úspešne fungujúcej družstevnej korporácie je španielsky, resp. baskický Modragón. Paradoxne mondragónsku alternatívu nezaložili ľavicoví aktivisti či anarchisti, ale katolícky kňaz José María Arizmendiarrieta v roku 1941. Cieľom bolo povzbudiť komunitu, ktorá trpela nedávnou občianskou vojnou. Začalo to založením technickej školy a malej továrne na výrobu parafínu. Na základe úspešného fungovania tohto experimentu začali predovšetkým po roku 1959 vznikať nové a nové kooperatívy a dnes je Mondragón  jedna z najväčších španielskych korporácií, ktorá len v Španielsku zamestnáva vyše 80 000 zamestnancov s množstvom podnikov a ďalšie tisícky zamestnáva v celej Európe. Medzi najznámejšie podniky riadiace sa mondragónskym experimentom sú obchodný reťazec Eroski, priemyselný podnik Ulgor, či továreň na výrobu domáceho príslušenstva Fagor Clima. Začiatkom 90-tych rokov sa jednotlivé kooperatívy spojili do veľkej korporácie Mondragón (MCC). Korporácia je rozdelená do troch sektorov: finančného (banka Caja Laboral a sociálna poisťovňa Lagun Aro), obchodného (obchodný reťazec Eroski) a priemyselného (približne 90 tovární). Všetky spomínané zložky, vrátane banky či poisťovne, sa riadia podľa tých istých pravidiel.

Pravidlá Mondragónu

Všetky podniky vlastnia a riadia jej členovia. Každý zamestnanec je povinný vstúpiť do podniku svojím podielom, ktorý sa rovná asi ročnému príjmu,” Táto čiastka  v roku 2011 predstavovala približne 13 400 eur. Túto finančnú čiastku však  zamestnanec nemusí mať našetrenú. Poskytne mu ju pri minimálnej úrokovej miere mondragónska kooperatívna banka Caja Laboral.  

Všetky podniky vlastnia a riadia samy zamestnanci. Na valnom zhromaždení si volia svojho generálneho riaditeľa. Všetky procesy v podniku majú v podstate vo svojich rukách. Spoluvlastníctvo korporácie vytvára úplne nové vzťahy. Zamestnanci sú oveľa viac vtiahnutý do chodu a rozhodovania o podniku. V týchto podnikoch nie šéfovia, resp. vlastníci majú výhradnú moc, ale tá je rozdelená medzi všetkých zamestnancov – spoluvlastníkov.

Jedno z pravidiel Mondragónu stanovuje aj obmedzenie  platov top manažérov. V zásade plat generálneho riaditeľa nesmie presiahnuť šesť a pol násobok najnižšieho platu v korporácii. Podobne demokraticky sa rozhoduje aj o použití ziskov z podnikania. Zväčša sa to deje podľa nasledujúcej schémy. Najmenej 10 percent ide vždy na sociálny fond, ktorý slúži na spoločné projekty vzdelávania, bývania či publikačnej činnosti. Minimálne 20 percent ide na rezervný kapitálový fond, slúžiaci na ďalšie investície Mondragónu. Zvyšných približne 70 percent sa rozdeľuje medzi zamestnancov. Preto asi neprekvapuje, že zamestnanci mondragónskych kooperatív majú v prípade, ak podnik prosperuje, asi o 30 percent vyššie platy ako v porovnateľných odvetviach inde v Španielsku.

Zaujímavé je, že ani v prípade recesie platy v týchto spoločnostiach zväčša neklesajú pod priemer daného odvetvia. Naopak, v čase krízy, akú napríklad Španielsko zažívalo v uplynulých rokoch, bola miera prepúšťania v mondragónskych kooperatívach podstatne nižšia než v iných podnikoch. Bolo to spôsobené viacerými okolnosťami. Predovšetkým, ak bola niektorá korporácia nútená znižovať stavy, tak ak to bolo možné, prepusteným zamestnancom ponúkli miesto v inom podniku korporácie. Ak družstvo nemalo dosť zákaziek, samy zamestnanci rozhodovali, ktorí zamestnanci ostanú doma so 60-percentnými platmi a ako dlho. V prípade, že nie je dané pracovné miesto, a je nutné prepúšťať rozhodujú o tom, kto bude prepustení  samotní zamestnanci.

Je teda jasné, že zamestnanie v mondragónskej korporácii je  podstatné lukratívnejšie ako v bežnej korporácií, ktorú vlastnia akcionári a ktorej prvotným cieľom je len vytváranie zisku pre svojich akcionárov. Treba pritom zdôrazniť, že tieto kooperatívy fungujú v plne konkurenčnom prostredí, bez akýchkoľvek špeciálnych zvýhodnení a nielenže dokážu konkurovať štandardným firmám, ale v mnohých parametroch (spokojnosť zamestnancov, výška ich miezd, firemné sociálne programy a podobne) ich vysoko predčia.

Poučenie z takýchto experimentov by malo byť jasné. Ak je niečo dlhodobo úspešné, mal by sa tento typ podnikania  nielen propagovať, ale aj legislatívne zvýhodňovať. Možno práve Mondragón a iné samosprávne ekonomické koncepty sú odpoveďou na stále zjavnejšie zlyhávajúci kapitalizmus, ktorý je založený len na maximalizácii zisku čoraz menej početnej skupiny hypervlastníkov. Spravodlivá redistribúcia bohatstva teda nemusí byť založená len na sofistikovanom progresívnom zdanení, ale aj na presadení princípu, že tam, kde sa hodnoty tvoria, sa aj spravodlivo rozdelia medzi tých, ktorí ich vytvárajú. Práve Mondragón ukázal, že „kapitalizmus“ môže byť aj „iný“, že aj v tomto systéme sú „ostrovy pozitívnej deviácie“. Čo je však najpodstatnejšie – tento model je plne konkurenčne schopný.

Pred ľavicovými politikmi, či všeobecne pred politikmi, ktorí majú elementárny cit pre spravodlivosť, je tak veľká výzva, aby tento model ekonomiky v čo najvyššej miere spropagovali a presadili. V tom prípade sa možno podarí vyhnúť systémovému kolapsu, ktorého príznaky sú nad všetku pochybnosť jasné už minimálne od roku 2008.

Politológ Roman Michelko