Podľa oficiálnej správy ministerstva hospodárstva nový minister Karel Hirman skončil včera v nemocnici s rozbitou hlavou. Hovorkyňa ministerstva celkom vážne uviedla, že sa to stalo tak, že sa zohýnal po papier a narazil hlavou do stola.

Čo poviete: budeme tomu veriť? No, teoreticky sa to mohlo tak stať. Teoreticky môžete vyhrať v športke milión. Teoreticky môžete zakopnúť o papuču a samovylúpnuť si oko a kompletne sa pritom dobiť… teoreticky sa môže stať všeličo, otázna je len miera pravdepodobnosti danej udalosti. A s tým súvisiacej dôveryhodnosti toho, kto vás o nej presviedča.

Vráťme sa k jednému veľmi dôležitému prieskumu (písali sme o ňom tu). Ľudia odpovedali na otázku „Ako by ste chceli, aby sa vojna na Ukrajine skončila“ a výsledok bol jednoznačný: väčšina občanov Slovenska si želá, aby vyhralo Rusko. Zdôraznime, že výskum bol robený „značkovými“ výskumníkmi a s podporou Nadácie ESET, takže nehrozí, že by bol „vylepšený“ v prospech Ruska.

My sme už vo vyššie spomenutom článku konštatovali, že prieskum dokázal, že Slováci napriek masívnej propagande a vymývaniu mozgov (boli načas dokonca vypnuté niektoré opozičné médiá) nestratili zdravý rozum a vlastný názor. Prieskum bol dokonca robený v júli, keď propagandistický tlak vrcholil – sú signály, že odvtedy podpora Ukrajiny u občanov, a nielen u nás, ale napríklad aj v Česku povážlivo klesla a s blížiacou sa zimou bude aj ďalej klesať.

Ten prieskum je však zaujímavý z iných dôvodov. On totiž signalizuje aj niekoľko ďalších pozoruhodných vecí. Tak napríklad, dané rozloženie podpory medzi prozápadný a proruský tábor voličov nekopíruje celkom volebné preferencie jednotlivých politických strán podľa toho, ako chcú či nechcú podporovať Ukrajinu. Ťažko povedať do akej miery je tento výsledok signifikantný, ale naznačuje, že skutočný počet „prorusky“ zmýšľajúcich voličov je vyšší, než ukazujú stranícke preferencie.

Prieskum tiež hovorí, že víťazstvo Ruskej federácie by privítali voliči Smeru a „priaznivci krajnej pravice“, o ktorých nás mainstream a koaliční politici presviedčajú, že sú „fašisti“. Hoci časť týchto politických síl a ich médium Kulturblog prejavuje sympatie k ukrajinským banderovským fašistom, väčšina ich voličov a priaznivcov sa prikláňa na ruskú, antifašistickú a antibanderovskú stranu.

Ten prieskum je však odhrnutím závesu, za ktorým je toho ukrytého omnoho, omnoho viac. Je to ako v tom starom vtipe, keď vojak podáva ráno hlásenie, že počas jeho služby sa nič vážne nestalo, len sa zlomili dve lopaty. Keď sa generál spýta, prečo sa zlomili lopaty, vojak odpovie, že zakopávali strážneho psa. Keď sa generál spýta, čo sa stalo psovi, vysvitne, že ho prešlo hasičské auto, potom vysvitne, že tam boli hasiči, lebo vybuchol muničný sklad… atď.

Ak je väčšina obyvateľstva v nejakej téme naklonená v prospech nejakého názoru, tak v naozajstnej demokracii by mal tento názor nájsť aj odzrkadlenie v konaní štátnej reprezentácie – a už vôbec nehovoriac o tom, že by tým pádom verejná diskusia o tejto téme a šírenie daného názoru mali byť úplne samozrejmou legitímnou súčasťou verejného života.

Lenže ako je to u nás? Skúste verejne začať polemizovať o oficiálnom naratíve, že Rusko začalo na Ukrajine protiprávnu, nevyprovokovanú agresiu a ocitnete sa v spoločenskej karanténe. Tá šikana je natoľko intenzívna (viď napríklad rusofóbna psychóza, ktorá zachvátila niektorých hokejistov), že nadobúda vyslovene absurdné, šialené rozmery.

Uvedomme si podstatu toho, čo sa tu vlastne stalo: renomovaní vedci podporovaní Nadáciou ESET otvorene ukázali, že pokiaľ ide o vec vojny na Ukrajine, väčšina národa je umlčaná, názor väčšiny národa je potlačený, ostrakizovaný a dokonca takmer (alebo už ani nie takmer?) kriminalizovaný. Ako inak toto vnímať, než totalitné mechanizmy ovládania a umlčiavania občanov? Ako inak vnímať takúto nadvládu menšiny nad väčšinou, než antidemokratickú? Ako inak to vnímať, než to, čomu niekto hovorí liberálny fašizmus?

Celé to potom zastrešujú ľudia ako Zuzana Čaputová. Údajná prezidentka celého národa, ktorá pred pol rokom v prípade vlastizradnej vojenskej zmluvy o zapredaní Slovenska krvavej veľmoci, napriek obrovskému tlaku verejnosti a naozaj veľmi pochybnému, evidentne protiústavnému zneniu tej zmluvy, odmietla dať ju preskúmať Ústavnému súdu, avšak v prípade úplne jednoduchej demokratickej požiadavky státisícov ľudí vymeniť vlastizradných politikov, urobí všetko, aby aj prostredníctvom Ústavného súdu bola táto vôľa ľudí zmarená. Ako máme veriť čomukoľvek, čo táto osoba povie či urobí?

Samozrejme, takéto pokrivené zrkadlá nie sú iba slovenskou špecialitou. Spomeňme si napríklad na francúzskeho Macrona: tento človek nemal hanbu žiadať ruského prezidenta Putina, aby Rusko stiahlo svoje vojská zo Záporožskej elektrárne, a súčasne tvrdiť spolu s Ukrajinou, že to je Rusko, kto túto elektráreň ostreľuje.

Na čele s takýmito ľuďmi sa Európa nadšene rúti do ekonomickej samovraždy, keď svoje hospodárstvo, prosperitu svojich obyvateľov prináša ako obeť geopolitickej vojne USA proti Rusku, keď západný hegemón za nič na svete nechce pustiť zo svojej zakrvavenej papule úbohú ukrajinskú obeť. A naše médiá, namiesto toho, aby sa zobudili do reality roku 2022, nám rozprávajú príhody starej matere, ako je tá, keď sa pán minister zohol po papier a rozbil si hlavu tak, že musel ísť do nemocnice.

Ivan Lehotský