Avšak, ak sa bude situácia vyvíjať smerom, ktorý zadali vedúci predstavitelia EÚ, bude slovo “kríza“ príliš miernou definíciou ekonomických a politických následkov terajších udalostí. Môžeme v tom ale vidieť aj istú iróniu osudu.

Nemecko sa teraz môže ocitnúť v jednom “sankčnom klube“ s Ruskom, stať sa teda objektom sankčných opatrení spolu s Ruskou federáciou, pričom dôvody na zavedenie sankcií budú skoro rovnaké – Európska komisia totiž veľmi rada uvaľuje sankcie aj za najmenší prejav skutočnej štátnej zvrchovanosti.

Práve preto teraz sa šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyhráža Nemecku, že zažaluje jeho Ústavný súd a možno aj vládu Angely Merkelovej – ženu, ktorej osobne vďačí za svoju politickú kariéru. Bude to samozrejme prejav politickej zrady dôstojný pera Shakespeara, keď ale ide o nutnosť tak trochu (asi o dva bilióny eur) okradnúť nemeckých daňových poplatníkov v mene zachovania “európskeho projektu“, môže človek všetky pravidlá slušnosti hodiť za hlavu.

Podstatu konfliktu opisuje agentúra Reuters takto: “Ústavný súd Nemecka dal v minulom týždni Európskej centrálnej banke tri mesiace na to, aby odôvodnila úmernosť svojich nákupov obligácií (pod hrozbou – red.) straty Nemeckej spolkovej banky – jednej z 19 národných centrálnych bánk, ktorej sa zúčastňuje ECB – ako účastník (operácií ECB – red.). Vyzval tiež parlament a vládu SRN, aby sa odvolali proti rozhodnutiu ECB v tejto otázke.“

V preklade z právneho do politického jazyka to znamená, že Európska centrálna banka tlačí “zo vzduchu“ eurá, za ktoré potom kupuje obligácie členských krajín EÚ, a odôvodňuje to tým, že je potrebné vyviesť Európsku úniu z hospodárskej krízy.

“Dočasné opatrenia“ zavedené na boj s následkami krízy z rokov 2008 a 2009 v roku 2015 sa ukázali byť nielen trvalými, ale v podmienkach koronavírusu sa začalo rozširovať, a bolo by to celkom dobré, nebyť jednej nuansy, ktorá sa práve stala dôvodom k tak ostrému verdiktu najvyššej súdnej inštancie Nemecka. Podľa verzie nemeckých sudcov zneužila Európska centrálna banka svoje právomoci a neberie ohľad na ekonomické následky svojich opatrení, ktoré ďaleko presahujú rámec monetárnej politiky, ktorú má ECB právo určovať v súlade so zákonom.

Súd by mohol vôbec zakázať Nemeckej spolkovej banke (centrálnej banke SRN) spoluprácu s ECB v tejto otázke, zvolil si ale miernejší postup a požiadal od ECB odôvodnenie jej opatrenia a dôkazy toho, že skutočne zapadajú do právneho rámca. Je potrebné vytýčiť zrejmý politický podtext tohto rozhodnutia nemeckého súdu. Opatrenia ECB prospievajú hlavne Taliansku, Španielsku, Francúzsku a iným krajinám eurozóny, ktoré sa nevyznačujú rozpočtovou disciplínou, a ekonomické riziká odnáša predovšetkým Nemecko, ktoré žije doteraz v strachu z hyperinflácie, ktorá v 20. storočia priviedla k moci stranu národných socialistov.

Je logické, že podobná konfigurácia sa môže nemeckým právnikom zdať dosť nespravodlivá a vyžadujúca si korekciu. Odtiaľto aj výzva sudcov ku vláde a parlamentu, aby nestratili sebaúctu a hájili nemecké národné záujmy v Bruseli.

Ale namiesto vysvetlenia a odôvodnenia si Európska komisia zvolila inú cestu a zmenila tento konflikt na diskusiu na tému nemeckej zvrchovanosti. Pozíciu Bruselu by sme mohli sformulovať zhruba takto: chce Nemecku pripomenúť, že žiadnu zvrchovanosť nemá, že Nemecká spolková banka sa nebude môcť podieľať na akciách ECB a že súdiť ECB môže len špeciálny európsky súd, ktorý sa v roku 2018 už uzniesol, že opatrenia Európskej centrálnej banky sú úplne zákonné. Aby patrične potrestala neposlušnú nemeckú justíciu, rozhodla sa Ursula von der Leyenová vystúpiť v úlohe prísnej učiteľky a začala sa vyhrážať sankciami.

“Ursula von der Leyenová, šéfka výkonnej moci EÚ, nastolila v nedeľu otázku možného súdneho konania v súvislosti s rozhodnutím nemeckého ústavného súdu, ktorý dal ECB tri mesiace na odôvodnenie nákupu obligácií v rámci jej programu stimulovania eurozóny,“ oznámil denník The New York Times a zdôraznil, že Európska komisia zatiaľ premýšľa, či má proti Nemecku iniciovať takzvanú procedúru infridgementu – teda procedúru zavedenia sankcií proti krajine EÚ za porušenie európskeho zákonodarstva.

Procedúra je sprevádzaná požiadavkou buď napraviť porušenie, alebo zaplatiť obrovskú pokutu. Zvláštna pikantnosti dodáva tejto situácii skutočnosť, že eventuálnu žalobu Európskej komisie bude prejednávať onen Súd EÚ, ktorý sa v roku 2018 uzniesol o zákonnosti opatrenia ECB, a ktorého rozhodnutie uznal nemecký Ústavný súd za neprávoplatné.

Šanca na to, že Ústavný súd SRN ustúpi a podriadi sa Súdu EÚ, sú skoro nulové. Navyše nie je jasné, čo docieli Európska komisia v prípade, keď Európsky súd jej žiadosti vyhovie.

Žiadať Angelu Merkelovú, aby vyvíjala nátlak na súdnu moc vlastnej krajiny pod hrozbou pokút, ktoré budú musieť zaplatiť fakticky nemeckí daňoví poplatníci? Žiadať o to isté Spolkový snem? Pokutovať sudcov Ústavného súdu Nemecka za ich rozhodnutie? Každý z týchto variantov vyzerá nehorázne a určite nenapomôže zjednoteniu EÚ v boji s koronavírusom, ani zvýšenie sympatií obyvateľov Nemecka k bruselským úradníkom.

Nemecký volič navyše môže dostať pokušenie hlasovať za nejakú politickú silu (či už ľavicovú alebo pravicovú), ktorá skutočne splní uznesenie Ústavného súdu a pristúpi na konflikt s Európskou komisiou a ECB.

Európske médiá oznámili, že Angela Merkelová má originálny plán urovnania situácie, ktorý obom stranám umožní zachovanie dôstojnosti, ale len keď budú ochotní pristúpiť na kompromis.

Agentúra Reuters s odvolaním sa na zdroje v Merkelovej strane oznámila, že “kancelárka Angela Merkelová zdôraznila potrebu múdrej odpovede a vysoko postaveným straníckym úradníkom v pondelok oznámila, že situácia bude nahraditeľná, ak predloží ECB vysvetlenie (o ktoré ju požiadal nemecký súd – red. )“.

Problém je ale v tom, že samotnú nutnosť predložiť vysvetlenie bude Európska komisia považovať za porážku a tiež nemecký Ústavný súd sa nemusí uspokojiť s vysvetlením, ktoré od ECB dostane.

Európska únia je teda na rázcestí: buď všetky strany konfliktu v sebe zrazu objavia nevídané schopnosti tvorivej diplomacie a ochotu vzdať sa ambícií, alebo čaká EÚ taký boj o moc medzi Bruselom a Berlínom, že eurozóna (a dokonca aj EÚ) sa môžu jednoducho rozpadnúť.