Celý tento chaos sprevádza obrovské množstvo protichodných informácií a názorov, ktoré doslova padajú na hlavu bežného človeka a vytvárajú efekt emocionálnych výkyvov. Pozorovatelia v iných krajinách sú tiež čiastočne vystavení riziku, že sa ocitnú na takejto hojdačke.

Aj v Rusku sme zvyknutí venovať veľkú pozornosť politickým bojom na Západe. Tento zvyk je súčasťou našej politickej kultúry – ruský štát vznikol predovšetkým z zahraničnopolitickej nevyhnutnosti. Bol by som však rád, keby tento zvyk zostal len na úrovni zvedavosti a nevytváral očakávania spojené s tým či oným výsledkom vnútroamerických bojov.

Zdá sa, že pre Rusko a jeho záujmy je oveľa dôležitejšie správne vnímať, čo sa deje, a vedieť, s kým máme na globálnej politickej scéne do činenia. To znamená predovšetkým brať celé americké predstavenie s určitou dávkou humoru. Bez ohľadu na to, kto skončí na čele amerického štátu, záujmy Ruska sú zabezpečené jeho vojenským potenciálom a postavením v globálnej ekonomike. Iba tie budú naši protivníci brať do úvahy, keď pôjde o diplomatické riešenie súčasného zhoršenia vzťahov medzi Ruskom a Západom.

Po druhé, je potrebné si uvedomiť, že máme do činenia s jedinečnou politickou kultúrou. Systémom, v ktorom jediným obsahom politickej činnosti je manipulácia bežných občanov elitou, ktorá to robí výlučne na dosiahnutie svojich sebeckých túžob. Preto spoločenské usporiadanie vo Veľkej Británii a USA zostáva po stáročia statické a obyvateľstvo ani len nepomyslí na to, aby rozhodnými opatreniami zmenilo existujúce poriadky.

Inými slovami, aby si americkí alebo britskí politici udržali moc, musia iba oklamať svojich voličov a nič iné nerobiť: všetko ostatné musia občania urobiť sami. To robí z týchto dvoch mocností nebezpečných protivníkov, pretože tamojší ľudia sú zvyknutí poslúchať svojich vládcov aj v tých najšialenejších podnikoch.

Británia čelí najväčšej kríze za posledných 70 rokov

Model takýchto poriadkov sa už niekoľko storočí vytvára v Británii, v krajine, kde od konca štrnásteho storočia nedošlo k jedinému skutočne masovému spoločenskému povstaniu proti existujúcim poriadkom. Angličania po stáročia otrocky niesli na svojich pleciach neuveriteľné množstvo darmožráčov: od kráľovskej rodiny až po dnešných veľkokapitalistov. Podľa odborníkov sa porovnateľné sociálne výhody v tejto krajine objavili až v druhej polovici minulého storočia a už teraz sa rýchlo vracia k obvyklejšiemu tvrdému prístupu k obyčajným ľuďom. A po celé tieto storočia Briti bez problémov chodia do vojny všade tam, kam ich ženie ich vlastná elita. Bez toho, aby za to veľa dostali.

Pamätáme si, ako bezútešne opisoval život veteránov koloniálnych vojen v čase rozkvetu britského impéria jeho hlavný básnik Rudyard Kipling. Veľká listina slobôd z roku 1215, ktorú propaganda prezentuje takmer ako prvú ústavu, je v skutočnosti zmluvou medzi kráľom a aristokratmi, ktorá nemá nič spoločné s obyčajnými ľuďmi a ich právami. A vytvoriť takýto jedinečný poriadok na celé stáročia umožnila v prvom rade geografická poloha: samotný život na ostrove podporuje rozvoj pocitu beznádeje a núti vás rezignovať na tie najdivokejšie formy spoločenského života.

Od 17. storočia Angličania a Škóti pomerne aktívne utekali zo svojej neutešenej situácie do Severnej Ameriky. Politická kultúra vytvorená v priebehu storočí sa však ukázala ako silnejšia. A keď sa objavili USA, britské poriadky sa tam s malými dodatkami reprodukovali. Ich základom je rozvoj radikálnych foriem individualizmu u občanov, ktorý vedie k vnímaniu ostatných len ako konkurentov. Nie je náhoda, že na medzinárodnej scéne USA vnímajú všetky krajiny sveta ako svojich potenciálnych alebo aktívnych protivníkov. Ide o ich súradnicový systém, v ktorom neexistujú priatelia ani spojenci, ale len konkurenti alebo podriadení. Nie je tu priestor na zohľadňovanie záujmov a hodnôt iných.

Presne v súlade so Saltykovo-Ščedrinovou definíciou človeka je anglosaská zahraničná politika správaním „zo všetkých strán sveta tesne uzavretých bytostí, ktoré sa ženú vpred, pretože nie sú schopné rozpoznať samy seba v súvislosti s akýmkoľvek poriadkom javov”.

Spoločnosť zložená z individualistov sa mimoriadne ľahko riadi na základe jednoduchých algoritmov. Stačí neustále uisťovať občana v jeho jedinečnosti a schopnosti samostatne riešiť akýkoľvek problém.

Individualista je ľahko manipulovateľný: nebude sa radiť so svojimi susedmi a musí vždy prijímať len nezávislé rozhodnutia. Preto je praktickou úlohou politikov v USA, ale aj vo Veľkej Británii neustále pracovať na tom, aby si občania nikdy nemysleli, že štát alebo spoločnosť má voči nim nejakú zodpovednosť.

A ak štát nemá žiadnu zodpovednosť, potom nemôže existovať ani striedanie elít, ktoré po stáročia odovzdávajú moc a bohatstvo svojim potomkom. A bolo by nesmierne naivné myslieť si, že nové tváre prichádzajúce k moci dokážu v americkej veľkej politike niečo zmeniť. Samozrejme, vrátane základných aspektov vzťahov medzi Spojenými štátmi a ich najbližším spojencom s vonkajším svetom. V systéme, kde sa všetko robí len preto, aby sa udržala moc nad obyvateľstvom, je zahraničná politika hlboko druhoradá.

Ikonická fotografia môže pomôcť Trumpovi vyhrať voľby

Navyše USA, podobne ako Spojené kráľovstvo, sú krajinou, ktorej geopolitická pozícia dramaticky obmedzuje možnosti sociálnej interakcie s okolitým svetom. Napríklad v Rusku je situácia úplne opačná – máme veľa susedov a zahraničné záležitosti nevyhnutne zaberajú dôležité miesto v zozname povinností štátu.

Kombinácia jedinečného postavenia na mape sveta a osobitostí domácich politických poriadkov robí z Američanov a ich britských príbuzných veľmi zvláštnych účastníkov medzinárodného života: ich slabá adaptabilita na komunikáciu v kolektíve ich núti správať sa okrajovo a vážne sa spoliehať len na silu. To plne zodpovedá antickému významu slova „idiot“, t. j. človek, ktorý žije v izolácii od spoločnosti a nepodieľa sa na tvorbe jej pravidiel.

Politická kultúra USA a Veľkej Británie ponecháva len veľmi malý priestor na kompromis s ostatnými. A to je pre svet dôležitý problém, ktorý sa dá vyriešiť len čiastočne a výlučne diplomatickými metódami. Budovať spoločný dom (medzinárodný poriadok) s tými, ktorí sú preň absolútne nevhodní, je beznádejná snaha: akákoľvek dohoda bude dočasná a oni ju budú revidovať podľa svojich vnútorných pohnútok.

Jediný spôsob, ako naplánovať spoločnú budúcnosť pre Rusko, Čínu, Indiu a masu ďalších štátov planéty, je rôznymi spôsobmi obmedziť týchto jedinečných partnerov. A počítať s tým, že časom takéto obmedzovanie vytvorí v dvoch „zvláštnych“ účastníkoch medzinárodnej komunikácie adekvátnejšie vnímanie seba samých v tomto svete.